Moje best of Malé Karpaty – krížom-krážom zvážnicami

Malé Karpaty sú síce drobné a nenápadné pohorie, no stále moje, domáce. Ako vyzerá moja ideálna trasa v severných malokarpatských lesoch?

Pred rokom a pol točil Imro video o svojej dokonalej trase. Nuž, časom som premýšľal, ako by vyzerala tá moja, v mojich domácich podmienkach. Keď sa povie Malé Karpaty a horská cyklistika, väčšine z nás určite napadnú bratislavské traily, Svätojurský či Stupavský maratón... no ja, ako Trnavčan, som vždy mieril do severnej časti týchto pahorkov. Postupne som si, či už na biku alebo pešo, nachádzal svoje obľúbené miesta a práve tie som sa snažil spojiť v tejto, síce nie až tak epickej, no stále veľmi peknej trase.

Parametre trasy

• Dĺžka: 71 km
• Prevýšenie: 1 603 m
• Náročnosť: stredná
• Určenie: horský bicykel
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

Až prekvapivo dobrý povrch

Samotnú trasu začínam na železničnej stanici v Smoleniciach. Do Karpát som si zvykol dochádzať vlakom – stojí to „pár šupiek“ a ak by som sa chcel vyvážať po poliach, kúpil by som si gravel ako Cepo. Po chvíľke poctivého drania plášťov na asfalte konečne prechádzam na šotolinovú cestu, ktorá vedie na hrebeň a dajú sa na nej pekne zahriať nôžky. V priereze posledných rokov sa tu vystriedalo niekoľko podkladov – od štrku cez ešte väčší štrk až po príjemne ujazdené jemné kamienky. Po dosiahnutí vrcholu takmer okamžite odbočujem vpravo, dole kopcom k zastávke Buková.

Tento kopec je však ešte z kategórie asfaltových, no pri neustálom sklone nad 10 % už trošku preberie nohy k životu.

Kto by ste si chceli trasu skrátiť o niekoľko kilometrov a výškových metrov, dá sa z vlaku vystúpiť až tu. Väčšinou to tu jazdievam v opačnom smere, takže si viete predstaviť, ako veľmi som sa na zjazd tešil. Zjazd je až prekvapivo rýchly, koniec koncov, cesta je tu vo veľmi dobrom stave. Zatiaľ je to taká poctivá „gravelovačka“. Okolie železničnej zastávky bývalo pred rokmi veľmi často rozbabrané z dôvodu ťažby a sťahovania dreva, pre ilustráciu prikladám jednu bahnistú fotku z jesene 2020.


Tentokrát je už situácia trochu iná, miestami je cesta vysypaná veľkými kameňmi. Uzučkým singlom s krátkou stojkou prechádzam cez hlavnú cestu a pokračujem po asfalte. Až po horáreň Suchánka sa ho nezbavím a, popravde, toto je asi najnezáživnejšia pasáž celej trasy, minimálne s „netrpezlivým" tlmičom pod zadkom.

Lúky kam len oko dohliadne

Od horárne Suchánka sa spúšťam raketovou zvážnicou a „vypľúva“ ma to neďaleko dedinky Dobrá Voda. Táto obec v srdci Karpát je známa vďaka Jánovi Hollému, ktorého tu navštívili štúrovci pred kodifikáciou druhého spisovného jazyka, výrobe pramenitej vody Zlatá studňa či vďaka seizmickej aktivite a najsilnejšiemu zemetraseniu minulého storočia na Slovensku. Okrem toho ju Cepo označil ako stred trnavského MTB vesmíru a ja môžem len a len súhlasiť.


Z obce stúpam okolo školy na lúčny hrebeň, ktorý ponúka veľmi pekné výhľady na všetky strany. Poľná cesta ma po niekoľkých stúpaniach a klesaniach dovádza až do krátkeho zjazdu k rázcestiu Výtoky. Okamžite však začína stúpať Trianovou dolinou po zvážnici, ktorú z času na čas pretnú nepríjemne široké odvodňovacie rigoly. Po rýchlom „zošupe“ lúkou si užívam krátky oddych na rovine a pripravujem sa na množstvo stúpaní, ktoré ma čakajú.

Naberám výškové

Doteraz to bolo, čo sa stúpaní týka, dosť „čajové“. Prvý reálne strmý kopec predstavuje protipožiarna monitorovacia veža, pre nás ostatných rozhľadňa Klenová. Tento kopec je však ešte z kategórie asfaltových, no pri neustálom sklone nad 10 % už trošku preberie nohy k životu. Vrchol sa nachádza až kúsok za samotnou rozhľadňou a po rýchlom zjazde sa onedlho ocitám na rázcestí Dvoly.


Opäť prichádzam na Štefánikovu cyklomagistrálu a tentokrát viem, aký „mordor“ ma tu čaká. Ostrá a dlhá stojka, ktorá si dosť dlho drží sklony aj vyše 20 %, dostatočne preverí, koľko máte natrénované. Po tomto náročnom úseku nasleduje aspoň chvíľková oddychová časť a na rozbitom asfalte sa dá pekne prišliapnuť.

V neposlednom rade tu majú veľmi originálny zmysel pre humor.

Krátky výšvih na rázcestie Dlhé rovne a nasleduje jedna z najzábavnejších častí trasy. Tamojší segment nesie názov „eRZeta“ a má to niečo do seba – terén je tu veľmi hravý, stále vpravo-vľavo, hore-dolu, kde-tu poteší výhľad, no čo je hlavné, stále sa dá zaberať. Celá zábava je korunovaná zjazdom od rázcestia Skalie. Singel sa tu najprv krúti akoby na násype a veľmi pripomína železničný oblúk.


Následne už priamejšie a strmšie padá nadol, vidím väčšiu skalu a hop – bike ide na moment poslušne do vzduchu. Vo veľmi ostrej pravotočivej zákrute sa však opäť stáčam stúpaniu čelom. Tentokrát je to však kopec z kategórie „milosrdných“ a po niekoľkých momentoch som už opäť na horárni Suchánka. „Nordschleife“ hotová.

Vietor – dobrý sluha, v závere zlý pán

Cesta z Jablonice cez horáreň Suchánka až do Trstína by mohla byť skvelou alternatívou k Bielej hore pre „žiletkárov“, nebyť práve tejto severozápadnej časti. Kto máte na cesťáku tučnejšie plášte, smelo do toho. Ja sa po tomto hrubozrnnom a častokrát kamenistom povrchu spúšťam až do kameňolomu a ďalej okolo vodnej nádrže Jablonica.

Fúka nepríjemný vietor, no akonáhle sa v Jablonici stáčam na juh, v momente ho mám v chrbte a vytešujem sa. Nado mnou sa týčia štyri veterné elektrárne v obci Rozbehy, ktoré predstavujú moju najbližšiu a zároveň poslednú „horskú prémiu“.


Spočiatku stúpam asfaltom s dobrým povrchom, ktorý sa však k záveru mení na kamenistú cestu, v ktorej sú kde-tu vsadené veľké balvany. Aspoň nejaké rozptýlenie. Pri domove sociálnych služieb Bojková opäť vybieham na asfalt a držím sa ho až do Rozbehov. Táto dedinka je síce nenápadná, no v Karpatoch tiež patrí k tým, v ktorých je čo obdivovať.

Okrem spomenutých elektrární je tu totiž rozhľadňa s utešeným výhľadom, z ktorej vidno až na Bradlo a takisto sa kúsok nad obcou nachádza zrúcanina hradu Korlátko. V neposlednom rade tu majú veľmi originálny zmysel pre humor.


Od elektrární sa dostávam opäť na rozľahlé lúky. Zlatá hodinka tu má naozaj špecifické čaro. Okrem toho sú tieto lúky poriadne exponované, čo sa vetra týka. Prezradím vám tajomstvo, tie štyri ozruty tu nepostavili len tak pre „srandu králikov".

Moje mrznutie vo vetre má našťastie krátke trvanie, lebo sa prudkým zjazdom púšťam dolu k Sokolským chatám... spoľahlivé brzdy tu jednoznačne oceníte. Záver trasy sa už nesie skôr v znamení hesla „aby som došiel do cieľa“ – rozumej, neupravená cesta plná výtlkov a za ňou asfaltka. Ak budete mať čas a chuť, od Sokolských chát sa dá vyšliapať späť na hrebeň, ktorým som začínal – vedie naň lahodná stojka.


Počas výjazdu sa mi častokrát v hlave zjavila otázka, pre aký bicykel je to tu vlastne vhodné. Množstvo zvážnic, rýchle zjazdy... no, ak siahnete po graveli, vyzbrojte sa aj veľkou dávkou zručnosti a techniky, ktorú oceníte v niektorých stojkách a úzkych zjazdoch. HT-čko bude skvelá voľba, koniec-koncov, všetky tieto cesty som mal na ňom už kedysi zjazdené.

No za seba musím povedať, že som full-a neskutočne ocenil, dalo sa krásne zaberať v sede, aj keď bola zvážnica poriadne rozbitá a neutrpelo pri tom moje pohodlie, zároveň ma v ničom neobmedzoval v zjazdoch.

Táto trasa asi najlepšie vystihuje, akú horskú cyklistiku mám rád – pestrý mix zložený prevažne zo zvážnic, „šmrncnutých“ krátkym trailom, tempárske kopce, aj také, čo poriadne „hryzú" lýtka... len toho asfaltu by mohlo byť trochu menej. No a najmä množstvo peknej prírody. A vraj sú Karpaty nudné...