Lapierre Fatranský MTB Maratón - ako ma Fatra potrápila

Je tu začiatok mesiaca, sprevádza nás letné búrkovité obdobie a všetci dúfame, že v sobotu 4.6.2011 sa nad Fatrou nebude blýskať. V tento deň sa totiž uskutočnil 4. maratón cyklomaratónskej série a to Lapierre Fatranský MTB maratón. Tento rok sa na ňom zúčastnilo neuveriteľných 783 pretekárov štartujúcich na troch tratiach. Tiež som si nemohol nechať ujsť tento, aj môj, obľúbený maratón.

Do Stráňav sme dorazili skoro ráno, takže sme mali na prezentáciu spustu času. Kamaráti sa ešte dohadovali či Brutale alebo Mediano, ale ja som už mal dávno jasno, takže Brutale. Oni si zvolili tú ľahšiu variantu. Potešilo ma, že na štarte bol, okrem iného, aj stánok, kde nastavovali posed. Dal som na ich radu a preto išlo sedlo o ten centimetrík vyššie. Ako plynul čas, bolo sa treba rozhýbať a postaviť na štart. Prvý tohtoročný maratón, tak uvažujem nad tým, čo ma čaká a neminie, keďže na Fatrane štartujem už po druhý krát.


Na štart trate Brutale sa postavilo 148 bikerov, čo je veľmi pekné číslo, ale pri celkovej účasti 783 pretekárov sa to dalo očakávať. Ja som takýto balík na dlhej trati ešte nezažil. Takto všetci spolu čakáme štartovný výstrel, ktorý zaznel o 10:00. Krátko po štarte nás čakalo osvieženie v podobe brodu cez Stráňavský potok, hoci pochybujem, že už bol niekto natoľko rozpálený, aby potreboval takéto občerstvenie. Ďalej sa pokračovalo trochu blatistými lúkami, prípadne okrajom lesa medzi dedinami Višňové a Turie. Za Turím sme sa po trati s podobným profilom otočili a tak sme sa dostali znovu do dediny. Tu bola umiestnená prvá občerstvovačka, po ktorej nasledovalo tiež prvé z troch náročných stúpaní. Táto časť trate bola celkom rýchla, trochu blatistá, ja som mal dosť síl a energie, ale na moje nešťastie mám tento rok natrénované len cca 20 km výjazdy po poľných cestách za intrákom. Mal som tušiť, že sa ešte celkom potrápim.


Prvé veľké stúpanie. Síce teraz ideme trochu dlhšie po asfalte ale určite nie večne. Asi v polke stúpania odbočíme mimo asfalt a pokračujeme v stúpaní po lesných cestách a chodníčkoch. Takmer celé stúpanie sa držím jedného bikera, až sme sa spolu dopracovali k peknému kopčeku, domácim známy ako 500-ka. Takže zosadnúť a silou vôle vytiahnuť bicykel aj seba na vrchol. Zažil som aj horšie blatisté „kopčeky“, napríklad Úšust, ale to som už odbočil od témy. Po zdolaní vrchola logicky nasledoval zjazd. Ten bol veľmi pekný a keďže nohy a ruky ma vtedy ešte poslúchali, tak som si ho aj užil. Podľa mňa to bol najkrajší trail na trati, ktorý pokračoval cez lyžiarsku zjazdovku až do Višňového. Takto poľahky som stratil ťažko nastúpené metre aby som ich znovu pracne zdolával. Tu bola v poradí druhá občerstvovačka, kde som sa konečne zasýtil. Kúsok za dedinou idem po lúke, z ktorej je pekný výhľad na okolie.


Po chvíľke som sa dostal na Polom. Nasleduje druhé veľké stúpanie. Na začiatku je veľmi pekný úsek lesom pod vrcholom Hoblik, ktorý mám veľmi rád, škoda, že je taký krátky. Ani neviem čím si ma tak získal. Už druhý krát sa stretávam so Stráňavským potokom, tentoraz bol už skutočne osviežujúci, celý čas bolo totiž sparno. Fotečka ako frskám vodu a dostávam sa na asfaltku, ktorá vedie priamo na sedlo Javorina. To už bolo cez 30 km a telo si jednoducho povedalo dosť! Dobre, hodím gašparka a pomaličky, ale isto sa blížim do „cieľa“. Ak ma teraz nepredbehlo vyše 20 bikerov, tak potom nikto. Ako som im pozeral na prevody, tak mnohí mali tiež hodeného gašparka, ale ja som už proste nevládal. Nejako som sa dokotúľal na Javorinu, kde bola najväčšia občerstvovačka a tu som si dal oddych. To bola len polovica trate Brutale a čakalo ma ešte jedno, posledné ťažké stúpanie, samozrejme po dlhom zjazde. Uvažoval som nad tým, či a ako to vôbec dokončím.


Teraz ma čakal zjazd až do Vrútok, prerušený menším stúpaním, kde som samozrejme zase stratil pár pozícii. Ani ten zjazd nebola žiadna sláva. Mal som taký pocit, že teraz ja neovládam bike ale on mňa. Ku koncu som nemohol poriadne ísť ani zo sedla, tak som mal zoslabnuté nohy. Páve z konca zvážnice mali mnohý strach, čo tam lesníci porobili a ako to tam teraz vyzerá. Čakal som niečo horšie. Stromy boli odpratané, cesta utlačená, asi dva nebezpečnejšie žľaby, ale nič čo by sa nedalo rýchlejšie, či pomalšie prejsť. Škoda, že to tam teraz vyzerá ako lesná diaľnica a aj kvôli tomu sa bude maratón sťahovať asi inam, ako mi na štarte povedal Terry.


Ešte pred Vrútkami som sa začal veľmi trápiť. Zažil som niečo, s čím som sa ešte nikdy nestretol, kŕče. Začalo to podliezaním stromu na poslednom singli. Zastanem, aby som vystúpil z biku, ale dostal som také kŕče, že som len bezvládne spadol aj s bikom na bok. Ležal som takto nehybne nejaký čas, keďže som sa nevedel pohnúť. Najhoršie bolo, že sa mi to stalo prvý krát a nevedel som si nijako pomôcť. Keď kŕče trochu povolili, tak som pokračoval ďalej až do Vrútok a túžobne očakával ďalšiu občerstvovačku, ktorá bola na začiatku posledného stúpania. Povedal som si, že tie nohy nejako zo sedla rozhýbem. Chyba! Kŕč! Bol som rád, že som nejako odopol tretry a nebozkával asfalt. Zase podobná situácia, stojím obkročmo nad bicyklom a nemôžem sa pohnúť. Takto stojím ako ťuk niekoľko minút, bikeri ma obiehajú a čudujú sa, že čo stváram. Tak som skúsil pomalými drepmi nejako ten rigor mortis uvoľniť, čo sa nakoniec podarilo a dostal som sa až k občerstvovačke. Došiel som v hodine dvanástej, nasatý sám na seba. Asi prehodnotím môj vzťah k rôznym gélom a kúpim aj nejaké tabletky s vápnikom a horčíkom.


A tak sa plným žalúdkom sa vydávam na už fakt posledné veľké stúpanie. Tentoraz sa mi šlo o trochu lepšie ako stúpanie Polom. Cestou hore pár krát spŕcho, ale len tak primerane, na osvieženie. Svojím tempom som sa prebojoval naspäť na Javorinu, kde som už nezastavoval a pokračoval ďalej. Rýchly zjazd bol ukončený povestným 300 krokovým kopčekom, takže znovu tlačiť. Na lúke Kostitras som vytriasol všetky kosti v tele aby som nezabudol, že som na MTB maratóne. Posledný úsek sa už šiel po ceste rovno do Stráňav. Konečne vytúžený koniec maratónu. Do cieľa som prišiel s časom 04:57:32. V ten deň som nebol so sebou veľmi spokojný, ale dnes ako píšem tento report, som to prehodnotil. Za takýchto okolnosti je to pre mňa perfektný čas.


Na záver poviem, že aj keď som sa dosť potrápil, závod som si predsa len vychutnal. Stúpania, zjazdy, kľukaté chodníčky, pešie výšľapy, brody a podobne, každý si našiel to svoje. Občestvovačky, značenie trate a regulovanie prejazdu križovatkami je už štandardne na vysokej úrovni. Čo sa týka pozávodnej starostlivosti ako jedlo, sprchy, hadice, tombola, tak tiež nesklamala. A aj preto tento maratón patrí medzi najobľúbenejší na Slovensku. Teším sa o rok a dúfam, že sa mi tento rok podarí absolvovať kompletný cyklopozitívny trojboj.