Došlo mi mailom, ako každú nedeľu. Píše Samo Marec:
Minister vnútra Ivan Šimko nedávno uviedol, že pomoc utečencom je veľkou mravnou témou našej doby.
Druhou veľkou mravnou témou našej doby je to, ako napísať prakticky čokoľvek o Andrejovi Dankovi a neuraziť ho.
Lenže doba je zároveň aj taká, že Andrej Danko sa pokojne môže dostať do parlamentu. Na rozdiel napríklad od Mikuláša Dzurindu.
Boj o 150. miesto
Odvolávanie Borisa Kollára dopadlo presne tak, ako dopadlo, čiže kadekto rozprával o tom, ako by už nemal byť predsedom parlamentu, ale keď prišlo na lámanie chleba, nenašiel sa dostatok hlasov ani na otvorenie schôdze.
Je jedno, aké sú dôvody: otázka bola, či chlap, ktorý mláti matku svojich detí, môže byť predsedom parlamentu. Odpoveď je áno.
Našťastie sa však predkladali aj kandidátky, takže nie je všetko len beznádejné a o humor je postarané.
Za Hlas kandiduje napríklad trestne stíhaný bývalý minister Peter Žiga a za Smer tresne stíhaný bývalý policajný prezident Tibor Gašpar, momentálne na slobode. No a Erik Kaliňák (to je ten mladý, čo vie robiť internety) zase zistil, prečo naozaj išiel do politiky: aby zastavil chorých ľudí s chorými myšlienkami.
Myslel tým LGBTI+ a my mu blahoželáme.
Zo 150. miesta bude v Republike kandidovať Milan Mazurek, ktorý si už nechal narásť aj vlasy, a rovnako zo 150. bude za Sme rodina kandidovať Martin Klus, ktorý síce vôbec kandidovať nechcel, ale ľudia ho presvedčili. Navyše treba aj zachraňovať republiku, no a kto to dokáže lepšie ako Klus v Sme rodina, všakže.
Kandidujú Anna Záborská (lekárka) aj Veronika Remišová (poslankyňa, ktorá verí v silu ideálov), no a keďže úradné tlačivo je tiež len taká zábavka, tak Igor Matovič o sebe napísal, že je bojovník proti korupcii. Igor Matovič vládol s Borisom Kollárom a práve za jeho vlády sa generálnym prokurátorom stal Maroš Žilinka.
György Gyimesi sa sťažoval, že mu kampaň odsabotovali, lebo namiesto zo 150. bude musieť kandidovať zo 149. miesta, ale Mikuláš Dzurinda na druhej strane vyhlásil, že oni na protest proti tomu, ako všetci to 150. miesto obsadzujú, svoje 150. miesto vôbec neobsadia. Všetci si z toho totiž robia marketing, čiže oni si urobia marketing z toho, že si z toho marketing nerobia.
Kto sa spojil a nespojil
Už teraz môžeme povedať, že víťazom volieb je Jednota dôchodcov Slovenska, lebo tá nadviazala spoluprácu so Smerom, Hlasom, Republikou aj Progresívnym Slovenskom – hoci nie nevyhnutne v tomto poradí.
Niekde sa spájalo a niekde nie: tam, kde sa spájanie očakávalo, sa nikto, na kom záleží, nespojil s nikým iným, na kom záleží. A napriek tomu všetci tvrdili, že sa spojili, s kým mohli. A napriek tomu, že sa spojili, s kým mohli, tak zároveň tvrdili, že sa spájať nedalo, čo by mohlo znamenať, že sa nespojili, lenže tvrdia, že sa spojili, a ak aj nie, tak to nie je ich chyba.
Výsledkom je veľa rečí, veľa vyhlásení a veľa strán pod piatimi percentami, ale inak vôbec nič. Opäť napríklad na rozdiel od Andreja Danka, ktorý pospájal všetko možné a bežne je na piatich percentách alebo v okolí.
Žiadna z tých strán, ktoré sa chceli spájať tak veľmi, až sa vôbec nepospájali, to o sebe nemôže povedať. Samozrejme, všetky budú tvrdiť, že práve im sa do volieb stane ten zázrak. Veď zaiste.
Správna strana so správnymi hodnotami
Kampaňovalo sa: Smer ako vždy, Sme rodina otvárala ihriská postavené za štátne peniaze, Peter Pellegrini nám oznámil, že bude cez leto na Slovensku, no a Mikuláš Dzurinda – vidíte, stále nám vyskakuje – vytiahol bicykel.
Rozdiel je v tom, že je to rozdiel. Nie je rok 1998, Slovensko je iné, politika je iná a iný je aj Mikuláš Dzurinda. Tomu bude zodpovedať aj výsledok.
Ivan Mikloš v polovici mája na týchto stránkach napísal, že bol na ustanovujúcom sneme Modrých a nevidel tam klub dôchodcov, ale začiatok sľubného projektu. Podľa neho ide o správnu stranu so správnymi hodnotami.
To je možné – ba dokonca o tom niet ani sporu –, akurát sa zdá, že voliči na ponuku nereflektujú.
V súčasnosti by už človek aj privítal každého politika, ktorý by politiku robil tak, ako sa robiť má; a platí to aj napriek všetkým výhradám, ktoré proti Mikulášovi Dzurindovi existujú a za tie roky sa ich nazbieralo viac ako dosť.
Lenže doba sa naozaj zmenila: Mikuláš Dzurinda nie je jediný, kto chce Slovensko zachrániť, a ani jediný so správnymi hodnotami (pracovný názov). Človek, ktorý chce voliť hodnoty prezentované Mikulášom Dzurindom, má celkom pohodlne na výber niekoľko iných strán s exponenciálne vyššími šancami a aj podľa toho si vyberá. Najmä v situácii, keď v strane Mikuláša Dzurindu vlastne pozná len Mikuláša Dzurindu.
Taký je futbal
Ak chcel Mikuláš Dzurinda stelesniť hodnoty, demokraciu a tak ďalej, ak chcel vytvoriť étos, že je to práve on, potreboval sa pospájať a vyvolať dojem, že voliť práve jeho má zmysel. Lenže, hoci azda bude tvrdiť opak, nepospájal sa, respektíve pospájal, ale s ľuďmi, ktorí v politike veľmi dôležití nie sú. Tomu zodpovedajú aj výsledky (prieskumov).
Mikuláša Dzurindu dnes nevolíte, ak chcete voliť budúcnosť, ale ak si vyberáte nostalgiu za minulosťou. Pokojne to nemusí byť fér, veď v straníckej politike by sa niekto ako on naozaj aj zišiel, len ten volič na to akosi nereflektuje.
Keď sa človek, ktorý sa objektívne zaslúžil o tak veľa, pokúša o veľký návrat a ten sa skončí veľkým neúspechom, nevyhnutne je to aj smutné, ale taký je futbal a politika dupľom. A to navyše ani nepíšeme zlovoľné články s cieľom poškodiť sľubne sa rozvíjajúci projekt, len reflektujeme pomerne zjavnú realitu, ktorú si určite uvedomujú aj oni.
Pri pohľade na dnešnú politiku môže Mikulášovi Dzurindovi aj vybíjať poistky – a oprávnene –, ale to nestačí; teda ak cieľom nie je prepadnutie hlasov, ale to asi sotva. Ostáva akurát tak vzdanie sa tesne pred voľbami výmenou za prípadnú budúcu funkciu v štýle Ľudovíta Kaníka v roku 2002, ale to je niečo úplne iné ako „sľubný projekt“.
Úplne iný parlament
Grécky filozof Prótagoras povedal, že mierou všetkých vecí je človek. Dnes by možno povedal, že mierou všetkých vecí je volič. Citujúc ďalšieho klasického filozofa "niekedy žiaľbohu a niekedy chvalabohu". Na Slovensku väčšinou žiaľbohu, ale to na podstate nič nemení.
Aby sme sa však vrátili k myšlienke z úvodu: výzva nie je, či sa do parlamentu dostane Mikuláš Dzurinda, lebo túto otázku môžeme realitou pokladať za zodpovedanú: tento projekt otca zjednotiteľa zlyhal. Výzva je, či dostatok percent získa Andrej Danko.
Jeden scenár totiž hovorí aj to, že všetky pospájano-nepospájané strany prepadnú, on nie, a zrazu sa budeme pozerať na úplne iný parlament.
tak a je o jedného uctievača Ruzka menej-nie,nezomrel,len na vlastnej koži okúsil,ako tam je dobre:
