Vraciam sa opäť na Cerovú dráhu. Vždy zabudnem ako bolo naposledy a chcem to prejsť znovu. Ani neviem prečo ma to sem zase ťahá. Však po asfaltke je to domov do Pezinka ľahšie.
Začínam zdola zo Železnej studničky. Zase som zabudol že najprv musím vyšliapať do toho kameninového kopca. V piatok po práci som unavený, toto ma vždy dostane a to som ešte ani poriadne nezačal. A aj Cerovú dráhu potom začínam taký mrzutý. Ale postupne si to začnem užívať, dole, hore, pekne sa ide. Aj sa kochám, vychutnávam si to. Cerovka ale neodpúšťa nepozornosť. Tu trčí zradný kameň, tu idem cez strom, tu je mostík či prudká zákruta, tu sa pripletú za potokom v malom strmáku korene, prešmykne mi zadné
koleso a po dlhej dobe od posledného pádu sa dnes opäť zvalím s
bicyklom na zem. Vravím si "nič sa nedeje, hlava, ramena, kolena, bike, batoh, pohoda len prach, super, tu zostanem chvíľu ležať, však je tu pekne". Ale nie, zase sa zdvihám a pokračujem ďalej. Trochu náročnejšie, viac stúpania, ale stále zábava, na Malom Slavíne chvíľu oddych, oprašujem zbytky piesku , posledný úsek a nakoniec ma Cerovka vypľuje na svojom konci. V duchu si vravím "Pozri sa koľko je hodín, blbec si mohol ísť domov rýchlo po asfalte, ale nie, musíš sa sem vracať. Stačilo. A basta". Idem cez Vydricu, na Biely kríž a ďalej domov, unavený a ... usmiaty.
Vraciam sa opäť na Cerovú dráhu. Vždy zabudnem ako bolo naposledy a chcem to prejsť znovu. Ani neviem prečo ma to sem zase ťahá. Však po asfaltke je to domov do Pezinka ľahšie.
Začínam zdola zo Železnej studničky. Zase som zabudol ...