52. deň tripu - prekvapenie
Zobudil som sa skoro, okolo pol šiestej, bola fest zima. Nečudo, spal som v nadmorskej výške okolo 4200mnm. Z večera namočené cestoviny som chcel zohriať, lenže sa mi nedarilo zapáliť oheň. Chcel som spáliť moje odpadky, čo som nahromadil a na nich zohriať rezance. Zapaľovač fungoval len na 55. pokus a hneď zhasol. Vykašľal som sa na to, strácať energiu a mrznúť pri tom. Čo najrýchlejšie som pobalil veci a pokračoval v ceste na Ak-Baital pass (4655mnm). Kým bola cesta len v miernom sklone vedel som bicyklovať. Keď sa začalo strmšie stúpanie, neviem či za to môže nadmorská výška, môj hlad, smäd, alebo len hľadám výhovorky a proste nemám kondičku ale musel som každú chvíľu oddychovať, viac som tlačil ako bicykloval. Počas jedného oddychu som zjedol tie rezance, bolo to skôr surové cesto. Cca 1km od vrcholu išli oproti štyria cyklisti. Jeden starší pár okolo 40tky, Belgičania a jeden mladší pár, okolo 30tky, to boli Švajčiari. Dal som sa s nimi do reči a vyžobral som nejaké jedlo. Švajčiarka mi dala najprv Snickersku a potom ešte doložila dve také ako muffiny, Belgičanka mi dala keksíky a potom ešte syrové korbáčiky. Belgičan mi dal 100. Myslel som, že tadžické peniaze, to by mi možno aj stačilo. Chcel som od neho číslo účtu alebo karty ale stále to zhováral, potom Švajčiar zavelil, že ideme. Spustili sa z kopca a ja som začal tlačiť hore. Keď sa svah zmiernil, vedel som už aj bicyklovať. Hore boli nejaké baby a chlapi autom, baby sa fotili a chlapi sedeli v aute. Jeden z nich vyšiel von a ja som sa ho spýtal, či už nebude ďalšie stúpanie. Prekvapilo ma, že bol viac zadýchaný ako ja. Spustil som sa dolu, nabral vodu z potoka, zjedol časť toho, čo mi dali a pozrel na peniaze, bolo to 100dolarov. Skoro mi oči vypadli ale už som ich naháňať nešiel, nemal som na to ani silu ani by som ich nedobehol. Poďakoval som v duchu ešte raz, však on vedel, čo mi dáva. Už keď som mal niečo v bruchu a napitý, vodu z potoka filtrujem cez filter. Ešte som stretol jedného oddychujúceho Rusa ale tomu nebolo do reči, nečudo, veď mal za sebou 70km stúpanie, mierne ale vietor mu dul do tváre. Tak ja som mal jednoduchú cestu do mesta Murghob. Aj tak som tam prišiel hladný. Hneď som hľadal možnosť rozmeniť doláre na menšie, aby mi zostali doláre a mal som pár tadžických na jeden nákup. Popri hľadaní na mňa pokrikovali
deti "hallo, hallo". Tak už mi to aj liezlo na nervy trochu. Na trhovisku (bazaar) mi jeden chcel zmeniť všetko na tadžické, kurz dal prijateľný ale chcel som len časť zmeniť. Hľadal som ďalej. Našiel som aj bankomat ale nefungoval. Zašiel som do hostela, tam majiteľka ohlásila hostí, či mi nepomôžu ale nevedeli pomôcť. Tak som sa vykašľal na to, takto strácať čas a energiu, zašiel som na trh, chlapovi som povedal, nech mi teda dá tých 900. Zobral tú stovku, prezeral si ju na UV lampe, asi sa už viackrát popálil na falošných peniazoch, nakoniec niečo začal bľabotať, tak som mu ju zobral z ruky a spýtal som sa "što, necharóši dolar?" A on na to, že "da, da, charóši" . Tak som mu napísal do prekladača, že som hladný, nech mi dá 900 somoni za tú stovku. Dal mi 4 nejaké akoby koblihy a narátal mi to v desinách. Ešte som i neho nakúpil a keď som chcel plyn, poslal ma do obchodu. Tam plyn nemali ale kúpil som vodu hlavne a ešte nejaké ďalšie jedlo. Hlavne sladkosti, cukor spálim. Potom som sa snažil čo najskôr dostať z mesta, cesta bola prvých 10km v pohode, potom začali výmoly a postupne sa zmenila na poľnú, presne ako bolo v Gobi. Vlastne to tu vyzerá úplne rovnako. Cesta nemá šírkový limit a vlastne je tu asi desať ciest, ktoré vedú rovnakým smerom a križujú sa, autá si môžu vybrať, každá cesta je na niektorých miestach prejazdná ťažšie. Našiel som dunu, oprel som o ňu
bajk a popri ňom som postavil
stan a upevnil ho o bajk.