Vyrážal som ôsmej. Bolo teplo. Ľudia sa prihovárali a už mi to liezlo na nervy obe powerbanky pokazené, solarpanel nepoužiteľný... Takže som nabil mobil na pumpe. Nenabil, len dobil pár percent. Tú mi ale príde všetko také osobné. Ludia sa chcú pozdraviť, prehodiť pár slov ale ako keď nevedia ceknúť po anglicky a keď sa vás pýta štyridsať krát to isté, síce vždy iný človek, tak aspoň mne to lezie pekne na nervy, keď sa to opakuje už niekoľko dní. Bola rovinka. Nejaký trochu zvlnený terén ale rovina väčšinou. Okolo osád som si opakoval mantru "čumím len dopredu, ludia ma nezaujímajú". Potom som skúšal kotviť hlavu len na "nádych-vydych" a zdá sa mi, že to čiastočne fungovalo. Oproti išli dve motorky. Na druhej sedeli dvaja. Ako sa otáčali za mnou tak pleskli na zem. Jeden skakal a skuvíňal od bolesťi, posadil som ho ale nič mu nebolo, druhý si len vyhrnul tričko a pozrel kde je odraný. Tretí zastavil a kontroloval motorku. Svetlá rozbité. Tak nasadli a odišli. Pomyslel som si, tak vám treba. Ako Ježiš odpykal za ostatných tak to debili máte za všetky otravné pohľady a pokriky. V Meste Akçale som nakúpil, najviac ma potešil plyn, ten mi už dochádza. Obchod bol strašne zadymený. Naftový dym. Akurát bol výpadok elektriny a pustili naftový generátor aby fungovali. Už predtým som predtým rozmýšľal, že možno aj vybrať keš by nebolo od veci ale zamietal som túto myšlienku, že aspoň nemíňam kade tade ale kúpim čo potrebujem len tam, kde sa dá platiť kartou. Nakoniec som musel ísť vybrať peniaze, lebo pri výpadku elektriny im nefungoval terminál. V meste sa na mňa nalepila motorka s dvoma fešákmi, ktorí vedeli po anglicky len whats your name a i love you. Hneď ma volali na čaj. Boli docela neodbytni tak som preniesol
bajk do protismeru cez obrubník, lebo som tam zbadal banku. Vyriešil som nákup a odišiel som, chcel som ísť popri hranici, bola tam dosť rozbitá cesta. O chvíľu mi išiel oproti džíp a vystúpili vojaci, skúšali niečo hovoriť turecky, potom arabsky a keď nič tak len "where are you from?" , A že to je vojenská cesta, že nemám ísť po nej. Ok. Tak som sa napojil na inú cestu, smer Suruç. Cesta bola ok, najprv prišiel chalan na
bicykli a machroval ako vie po zadnom, potom dvaja na motorke, tí chvíľu vtipkovali, a že mám ísť s nimi, vraj idú za ženami a bude fikifiki. Pokračoval som s vedomím, že všetci ľudia majú len svoj rajon a z neho nevychádzajú. Tak to aj bolo. Pár sto metrov za dedinou sa otočili naspäť. Potom sa cesta nejak zmenila na len pripravenú cestu. Táto nebola ani na
mape ale bola zjazdna. Tak som išiel. Vyzeralo to , že to robia novú cestu, ktorá nepôjde cik-cak cez dediny ale priamo. Terén bol už vlnitý, cesta rovná a nešiel som cez dediny. Za jedným kopom som postavil stan, na poli. Dosť kameňov.
Ja mám svoje "meditačné" miesto, kam síce občas niekto zavíta, ale keď sa kryjem džungľou tak som invisible 
i.imgur.com
arrow_outward
Produkty pre outdoor nadšencov
