Zvyčajne sme
galusky pred nasadením naťahovali. Varšavám to robilo dobre.
Postavíš sa jednou nohou (prípadne aj obidvomi) na galusku z vnútornej strany, najlepšie nie ďaleko od ventilu, podľa možnosti vyzutý a rukami ťaháš gumu nahor. Keď už viac nevládzeš, trochu si odfúkneš, posunieš gumu a zopakuješ. Pokračuješ až sa dostaneš na miesto, kde si začal.
Iná možnosť je, že sediac zohneš koleno, prehodíš gumu pod koleno na vrch holene, prehodíš ju cez hlavu cez plece a chrbát a začneš vystieraním sa naťahovať. Opakuješ dokola ako v predchádzajúcom... Tento spôsob mi raz privodil modriny na pleciach a chrbáte, vyzeral som ako zmaľovaný policaným pendrekom. Radšej ho nepoužívam.
Je dobré gumu nechať odležať - dve jazdiť a dve až styri mať v rezerve. Najlepšie nahodené na starom
ráfiku a nafúkané, skladované na plocho, alebo visiac na stene na klinci. Neviem, či sa to robí aj teraz, pri nových syntetických materiáloch, mňa to naučili robiť, keď sa galusky vyrábali ešte z poctivého kaučuku a robím to doteraz.
Výhodou je, že keď plášťovku prehadzuješ druhý raz, tak už je natiahnutá a ide nahodiť naozaj ľahko. Keď som ich jazdil, tak normálne na slovenské cesty C23 a na rakúske maratóniky som mal časovkárske C-S3 Lite. Raz som ich prehodil za minútu-dve obidve.