Nemôžem si pomôcť, ale som taký plný emócií, že tu zase musím niečo napísať. Chcel by som o tom každému rozprávať. Dnes som to skoro začal hovoriť predavačke pri pokladni v potravinách. Ešte že za mnou bola rada ľudí.
Už mám od včera 4 adeptov na budúcoročný minimálne lejzi. A mám v merku aj jedného parťáka na krejzi nech nejdem sám.
Zatvorím oči a idem po tých trávach na Panskej holi, alebo zjazdujem zo smrečín. Najhoršie (ale aj najlepšie) je, že ten zážitok sa kompletne nedá odovzdať. To musí človek fakt prežiť. A tí z Vás, ktorí ste dali tohto roku lejzi a buchnete aspoň raz za týždeň, dva nejaký kopec okolo 600-1000 metrov prevýšenia, fakt naberte odvahu a prihláste sa na krejzi. Je to bohovská vec na sebaspoznávanie. Ja som bol v 2001 na lejzi (vtedy ešte o dosť dlhšom ako dnešný) a jediné čo som si pamätal bolo blato, piesok v hube a všade inde a nemožnosť akokoľvek (ani ručne) prehodiť reťaz. Odvtedy ani rána maratónska, vychoval som synka a až tento rok som to prelomil. A opakujem. To nemá chybu. jupííííííí.