ŠKODA MTB Rajecké Teplice

Dážď, hmlistá atmosféra hôr, dlhé stúpania a dôležité poučenie. Preteky končia až v cieli a vyváľať sa môžeš aj tam, kde to fakt nečakáš.

Každá trilógia má svoje finále. Prvé bolo v rámci „nášho“ MTBIKER Novodubnického maratónu a trate King, teraz dodalo zase grády počasie. Trilógiou myslím takú moju, kedy boli každý týždeň preteky, ktoré som si rozdelil akoby do 2 blokov. Paradoxné je, že v stredu, kedy je sviatok, prichádza ku mne do rajónu Stano a Oliver, či ich nepovodím po nejakých pekných trailoch. Spravíme si teda takú trailovú verziu maratónu, obzrieme hlavné stúpania a jeden rýchly zjazd. A zhodneme sa, že trochu dažďa by trati len prospelo.


Lenže „trochu“ je relatívny pojem a štvrtok doobeda poriadny lejak. Ok, to sa nejako vstrebe. Ale prší ešte aj v piatok večer, to už definitívne montujem predný blatník a hovorím si, ráno uvidím. Aby ste si nemysleli, že ráno vstávam celý natešený s tým, že pôjdem kdesi do dažďa a blata...až taký „drsňák“ nie som . Hlavne nie vtedy, keď si nemôžem vybrať, kade budem jazdiť, čo platí najmä o pretekoch. Úprimne, keď ráno vstanem, vôbec sa mi nechce, navyše vidím, že v noci zase lialo. Vonku ešte prítmie, spravím si kávu a zahrabem sa na chvíľu ešte pod deku pri TV. No pozrime sa...v nahrávkach vidím záznam zo short tracku v rámci Svetového pohára v Snowshoe, ktorý bol pre časový posun až neskôr. Mrknem súboje a zrazu mám chuť si dať pekne do tela, veď nie som z cukru.

Dôležité detaily

Prichystám si veci a vyrážam z domu na biku, auto nechám rodinke, nech môžu prísť potom pozrieť na trať. Ale takého „oldschool“ príjazdy na štart mám rád, podobne ako v Snežnici. Navyše 40 min rozjazdenie sa mi hodí, namontujem číslo, zázemie je teraz Stanove auto. S prestávkami prší, potom zase prestane, tak sa na štart neponáhľam, určite nebude potrebné prebíjať sa na dobré miesto . Taktiež prichádza aj skupinka od nás z MTBIKER Centra, tiež im bolo zrejme lúto ostať sedieť doma, palec hore.


Je inak okolo 12° C a teraz robím 2 rozhodnutia, ktoré sa neskôr ukážu z môjho pohľadu ako skvelé. Prvým je, že si nechám na sebe vestu Perfetto, pretože nad kopcami stále sedia husté oblaky a navyše ideme do cca 1 000 m n. m. A hlavne do hlbokých dolín...a v nich, ako vieme, býva chladno. Tým druhým je, že si rovnako na sebe nechávam na klasických „elasťákoch“ aj ľahké voľné kraťasy Sportful (úzky slim model Performance). Vesta má hlboké vrecká, tie napchám traťovkami, nechýba opäť aj jedna bagetka a pomaličky ešte v bunde na štart. Vzhľadom na počasie a predpoveď je účasť na dlhej celkom OK, nejakých 50 kúskov a dokopy na všetkých tratiach štartovalo 350 jazdcov. Ako to už býva, kúsok pred štartom zašne zase pršať, čo mi až tak nevadí. Už som nastavený na preteky a hlavne dúfam, že to sucho predtým dokázalo odviesť prebytok vody zo záverečných lúčnych úsekov...


Ešte pár slov k trati, ktorá je dosť v „oldschool" štýle. Dlhé stúpania, rýchle zjazdy, technika spočíva hlavne v tom, že si to rýchlo „mastíte“ cez kamene a zvážnice. Vraj by mala prísť ale v budúcom roku zmena, tak uvidíme. Ale keď s tým dopredu rátam, nemám problém a nikto ma predsa nenúti štartovať a singlov bolo viac než dosť pred týždňom v Košiciach . Základ tvoria 2 dlhé stúpania, ktoré ideme v rámci dlhej trate 2x. Dokopy 80 km a 2 260 m prevýšenia.

Jemne sa prevaľuje hmla, chlad, do toho hučí potok v stúpaní, také jednoducho môžem.

Než sa dostaneme do fatranských kopcov, musíme prejsť ešte Rajeckými a cez Stránske. A pred ním prichádza realita lúčnych úsekov, navyše keď tu ešte prebieha aj stavba rodinných domov. Skrátene...lepivé blato. Ale je to len kúsok, blato strieľa do rámu, kolesá sa očistia a už mierime do hôr. Nebudem meniť niečo, čo funguje, v mojom prípade rozloženie tempa. Ako vždy sa ide rýchlo, no stačí sa neplašiť, držať tempo a ono si to sadne. Po chvíli už postupne „zberám" chalanov ako korálky a tvoríme takú menšiu skupinku. Celý úvodný kopec, ktorý tu je aj vrámci prvých „brdkov“, má cca 38 min a hovorím si, že skúsim držať tempo ako minule v Košiciach. Takže ho vyjdem s NP priemerom okolo 314 Wattov. Úvod je rozbitý asfalt, už tam vidím, že Stanovi to veľmi nechutí. Potom príde šotolina a bliži sa záver kopca. Čo takmer vždy zaberie je prišliapnuť cez horizont a do zjazdu už idem s náskokom pred ostatnými.


Zjazd tvorí zvážnica plná kameňov, nechýba aj čerstvo vysypaný „fajnový“ makadam. Podobné zvážnice sú trochu trest, ak idete na HT, na fulle výhoda, pretože treba aj dosť šliapať. Veď celý úsek mi trval viac ako 10 min a to som mal priemer 37 km/h. No a rovnako dobre ostestujete gumy, čo mi napadá, keď míňam Ruda Dzureňa, ktorý opravuje defekt. Ale všetko má svoje svetlé stránky...vďaka podkladu žiadne blato, len sem-tam trochu fŕkancov. Navyše ma jazda baví, aj keď je 9° C a jemne mrholí, no vesta spraví dokonalú službu a trochu ľutujem borcov, čo idú krátke/krátke.

Prečo ma vlastne jazda baví? No, teraz budem zase vyzerať, že používam otrepané frázy...ale atmosféra. Jemne sa prevaľuje hmla, chlad, do toho hučí potok v stúpaní, také jednoducho môžem. A rovnako cítim, že mám rezervu, čo tiež pridá na dobrom pocite a fakt si maratón užívam.

Druhé stúpanie je o niečo kratšie, ale prudšie. Za sebou vidím dieru, pred sebou v diaľke mladého borca, ktorého potom dobieham v druhom dlhom zjazde. Ten už taký romantický nie je, najmä pre ťažbu, takže nemusím hovoriť, ako to miestami vyzeralo. Tam, kde ťažba nebola, úplne iný svet aj jazdenie, ale čo si budeme hovoriť...Našťastie je blato riedke, takže fŕka ale nelepí. Tu dokonale poslúži blatník, vďaka ktorému aj v rýchlosti vidím, kam idem. Zjazd celkom zletím a dole oceňujem svoje druhé múdre rozhodnutie...voľné kraťasy. Vďaka nim totiž vôbec nemám ten hrozný pocit, že si človek sadá do poriadne napitej bahennej plienky . Samozrejme zadok je celý od blata, no nič z toho nejde do výstelky a pocit je tak oveľa príjemnejší. Navyše udržujú stehná a zadok vo väčšom teple, čo sa najmä pri takto dlhých zjazdoch hodí.

Ďalšia runda

Svoj vypracovaný náskok v zjazde strácam, keď musím na „malú", no aspoň viem, že zavodnený som dobre . Míňam bufet a mierim v podstate do druhého kola. Na začiatku stúpania je môj pestrý support, teda Imro 2, mama, Lenka a pes. Akurát si nedohodli presne úlohy, tak flašku nedostávam ale zase mám fotky. Nevadí, budú mať jednu šancu na opravu .


Žemľu som do seba natlačil ešte v prvej hodine, pretože v tom daždi a vlhku by sa z nej stal po čase poradne mokrý slíž a to fakt nemusím...mokré pečivo zrejme neberie ani vám. Teraz už to ide v režime jedna tyčinka a gél za cca hodinu. Chlad je zradný v tom, že niekomu vtedy nemusí chutiť, prijme menej energie, no potom vieme, ako to dopadne. Tyčinka pod kopcom, kým nie je vysoké tempo, gél v stúpaní, tak mi to sedí a funguje.

Mne sa ide stále dobre, ten istý dlhý kopec ako v úvode idem s priemerom cca 290 wattov (predtým 314), čo vzhľadom na chlad a podmienky beriem pozitívne. Tomáš Janči, ktorého som obehol v zjazde, mi síce ujde, no pri pohľade na neho mám jasno...„vrchár“ . Zase ho obehnem v zjazde po makadame, zase mi ujde kúsok do ďalšieho kopca...ale s tým už rátam a viem, že bahenné kúpele v poslednom dlhom zjazde hrajú v môj prospech. Aj tu sa mi darí držať stále veľmi podobné tempo. Len pre zaujímavosť...segment na Strave označený ako SPA CUBE 2. výšľap mi v prvom kole trval 19:22 pri výkone 298 W, teraz 19:23 pri 286 W. Teda rozdiel 1 sekundy .


Čo je celkom zaujímavé, no dôvodom je zrejme o niečo nižšia hmotnosť v 2. kole, kedy som už nemal druhú fľašku, plus dosť odpité z tej prvej, plus sa človek neustále potí, míňa glykogén...však sa skúste niekedy odvážiť pred výjazdom a po ňom. No aj ďalšie segmenty v kopci ukazujú niečo podobné. Teda rozdiel v čase je na pohľad menší, než rozdiel vo wattoch, ak beriem tie, kde je strmé stúpanie a hmotnosť hrá svoju úlohu. Výhoda maratónu, kde sa idú kolečká...môžete potom pekne porovnávať, či nad tým rozmýšľať . Samozrejme treba rátať aj s nejakou odchýlkou, ale celkom zaujímavé, čo všetko robí rozdiel.

Ale späť do pretekov, za sebou už takmer 2:45 hod jazdy a viac ako 50 km. Čo je príjemné, v dlhom kopci už obiehame jazdcov z kratšej trasy, medzi nimi je aj kopec kamarátov, ktorí povzbudia a človeku to hneď dodá energiu. Tiež výhoda „zvážnicového“ maratónu, pretože v zjazde sa dá ľahko obiehať, aj keď sa stretnú trate. Blíži sa konečne vrchol, pomaly sa preklápam zase nadol. Trať už je výrazne horšia po prejazde viacerých jazdcov, takže všetko fŕka ešte viac, sú už aj väčšie korytá a treba sa viac pohrať s balansom. S obiehaním nie je žiadny problém, vždy sa pekne dohodneme a na tom istom mieste ako v prvom kole zase obieham Tomáša Jančiho. Šutre v závere tiež zletím, to mi ide a o chvíľu už som na asfalte, ktorý ide z Kuneradu...šupnem gél s kofeínom a ideme do finále .

Ak sa ma pýtate, či ma jazda stále baví, tak áno. Sme síce ako prasce, no ako vravím, žiadne plácanie v nejakom maglajze, jazda odsýpa. Kde sa delí/spája trať, je aj bufet, tu už čaká znova môj support a teraz si poctivo rozdelili úlohy. Mladý fandí, Lenka fotí a mama podáva ďalej fľašku...profi tím . Beriem len tú a valím ďalej, nebočím už samozrejme do ďalšieho kola ale do záveru. Cítim sa stále dobre, dôkazom je aj taký lokálny „kopček“, ktorý je hneď za miestom, ako sa spájajú trasy. Ten si vydupem s priemerom cez 330 wattov, potom rýchly zjazd, prechádzame mojou tradičnou trasou popod tieto hory, tu sa aj fotí a tak sa tvárim patrične drsne . Za sebou už nikoho z mojej trasy nevidím, no ešte mám chuť zabojovať, pretože cítím, že „bedňa" nie je vôbec ďaleko.

Ako som sa vyváľal

Podobné počasie síce prináša kopec starostí, ale rovnako intenzívne zážitky. Nepotrebujem ich už „nasávať“ tak často, svoje v blate mám odjazdené, ale občas treba, aby človek nevypadol z rytmu...

Ak sa znovu pýtate, či ma jazda stále baví, opäť áno. Počkať...Prichádza posledných 7 km, ktoré vedú z veľkej časti po otvorených lúkach. Nečakám žiadne zázraky, no stále dúfam, že nejaká voda sa stihla odviesť. A prvotné stovky metrov mi dávajú za pravdu. Paráda, možno z toho nebudú nakoniec žiadne galeje. Navyše sám sebe si hovorím, ako dnes idem parádne, ani jedna chyba v zjazdoch, stále energia zabojovať, no proste pán. V tom prichádza vytriezvenie, zabúdam na faktor ovce/kravy . Už vidím pred sebou ten lepivý maglajz, no nadšenie ma ešte neopúšťa.

Vletím do toho, kolesá sa balia a začína prichádzať ten pocit z maratónov, ktoré som si povedal, že už vážne nemusím. Ale do cieľa kúsok, tak tlačím do pedálov a idem. Lenže ako sám seba ťapkám po ramene, spravím úplne amatérsku chybu. Pred sebou bahenná cesta, v strede jemne vyvýšená...klasika po prejazde traktorov a pod. Lenže nabieham práve na stred, ktorý vyzeral najlepšie, predné koleso sa skĺzne do pravého rigolu, druhé ide do ľavého, stočí ma a už sa váľam. Cítim, ako prilba sčasti pobrala náraz, ktorý samozrejme odtlmilo blato (čo je zase veľká výhoda bahna) a zrazu ležím na nejakom hrubom drôte. Našťastie nebol ostnatý, ani elektrický, len oddeľoval koridor pre stádo. Dávam sa dokopy, naprávam riadidlá. Cítim, že som si udrel sval tesne nad kolenom a pri jazde ho cítim. Z útočného a „drsňáckeho“ módu je razom obyčajný survival a už chcem len dôjsť do cieľa. Taká hlúpa chyba a to bol terén ešte jemne do kopca...

Ale ešte čakajú tie najhoršie úseky, jeden skutočne dlhý rigol dole kopcom s finálovým brodom cez potok a potom nekonečné a otravné lúky. Jedno miesto skutočne bonusové, kde sa všetko lepí...proste des. Myslím, že tých posledných „družstevných“ 5 km vôbec nemuselo byť, kľudne by som šiel do cieľa, ako sa štartovalo. Ale ok, trať je daná, vybieham na asfalt v Stránskom. Ako to už býva, keď sa darí...spadne mi prvýkrát tento rok reťaz . Zastavujem, nahodím a po týchto signáloch idem záver úplne na istotu, ešte tá úvodná lúka a hurá Rajecké. Dlhá cieľová rovina, konečne cieľ za 3:46, takže cieľ ísť výrazne pod 4 hod splnený.


Aby to nevyznelo zle, nie som nijako „opustený", práve naopak...náladu mám dobrú, len škoda tej poslednej časti, ktorá ma fakt nebavila. Nakoniec celkové 6. miesto. Čo ma trochu škrie, na „bedňu“ mi chýbali nejaké 2 min, o ktoré by sa dalo zabojovať, nebyť toho „plácania" sa v závere . Aj to sú preteky...

Kompletné výsledky vrátane všetkých kategórií nájdete na tomto odkaze, záznam v aplikácii Strava zase tu. Podujatie bolo zároveň aj záverečným kolom v rámci seriálu maratónov ŠKODA BIKE OPEN TOUR. Výsledky, jednotlivé podujatia a pod nájdete na tomto odkaze.

Teraz prichádza zábava

Zrejme najväčšou nevýhodou blata a zlého počasia nie je ani tak samotné pretekanie, ako tie procesie po ňom. Preto sa nedivím, ak niektorí profi jazdci povedia, že ich baví pretekať v blate, keď potom dajú svoj stroj mechanikovi a idú hneď do horúcej sprchy, dajú si svoj „recovery shake“ a čakajú na fotky pre IG . Nám ostatným treba jedine vyhrnúť rukávy a hor sa do práce...

Tu musím pochváliť môj support, zaparkoval na dobrom mieste hneď pri Rajčanke. Ako som, idem rovno do nej, umyjem tretry, nohy. A teraz ďalší zázrak voľných kraťasov. Pod nimi som úplne čistý, akoby som vyšiel z práčky. Kto pozná, koľko toho dokáže „nabrať“ taká výstelka, vie, o čom hovorím. V podstate je špinavá už iba tvár, rieka pomohla. Inak rozhodne najviac zablatení sú v cieli jazdci, čo štartovali v rámci ebikov. Hrubé plášte a ku tom sila motora na tých poliach, to je už potom skutočný masaker . Zrejme sa pýtate, a čo ten bike, koľko ťa to stálo. Paradoxne nič, pretože sa v podstate jednalo len o pár úsekov, nešlo sa celý čas v blate – veď iba 2x zjazd do Kuneradu a potom záverečných 7 km. Skôr ten prvotný pocit a samozrejme čistenie je otrava...


Najskôr sa postavím do fronty, no tá sa ani pri 4 wapkách veľmi nehýbe. Našťastie pretekár, čo parkoval vedľa, mal prenosnú wapku a ochotne sa o ňu so mnou podelil. Meno mi vypadlo, ale ak to čítaš, ešte raz ďakujem . Lepivé blato chce trpezlivosť a tá zase čas - najmä ak si nechcete „narvať“ vodu na ložiská, či tesnenia. Bike som nahrubo „opucoval", no baterka v prenosnej wapke už je prázdna. Kúsok ďalej je ale pumpa, 50 centov a voila. Následne na ňu posielam ešte Stana a ďalších, ktorí stále čakajú v rade a postupne tam prišlo určite ešte kopec zafúľaných bikerov . Jednoducho tradične veselý kolorit podobných podmienok, ktorý som si zase po nejakom čase pripomenul...

Na zázemie sa dívam už inak

Keď zo seba konečne spravím človeka, prichádza zase tá príjemná časť...zdieľanie zážitkov, kamaráti a pod. No a ešte jedno osvietenie...Nikdy som nebol typ, čo by nejako bažil po stánkoch, práve naopak, trochu maškaráda. Ale teraz je s nami aj junior a musím povedať, že práve všetky tieto „zábavky“ ako balóny, lego atď v stánkoch, ako má ŠKODA, majú svoj VEĽKÝ dôvod. Fakt sa tu Imro 2 zabavil a dá sa spraviť pekný rodinný program. Boli ma pozrieť aj s „babkou“ pri trati, tam ho bavilo fandenie, ľudia okolo, autá a pod.


Potom si schrupol v cieli, kde ho zase poteší takáto odmena, teda hračky, balóny, somariny...je si kde sadnúť a schovať sa, dieťa nadšené. Vo výsledku sa parádne zabaví, spokojná je mama, babka a máme spoločné zážitky a foto do rodinného albumu . Celkovo je zázemie veľmi príjemné, doslova škoda, že nie je pekne teplo a že sa človek nemôže vyvaliť na trávičku. Keď sa na všetko pozerám s odstupom, za mňa v podstate parádny deň so všetkým.

Podobné počasie síce prináša kopec starostí, ale rovnako intenzívne zážitky. Nepotrebujem ich už „nasávať“ tak často, svoje v blate mám odjazdené, ale občas treba, aby človek nevypadol z rytmu . No a samozrejme spomínané drsné fotky, že jo...

Podujatie v Rajeckých Tepliciach splnilo naplno svoj „kúpeľný potenciál“ a dočkali sme sa aj bahenného zábalu. Ale termín aj trasa podujatia sa má o rok zmeniť, nechám sa prekvapiť. Len Ľuboš, už prosím nie tieto lúky na záver, ak čítaš report. Pre mňa bolo aj záverom maratónskej sezóny, síce sa ešte koná „majstrák“ v Bratislave, no ten už prenechám iným . Rád by som spravil ešte akési malé zhodnotenie, resp. čo ma ďalšia maratónska sezóna naučila aj z hľadiska tréningu, výbavy a pod, no o tom už inokedy. Zatiaľ užívajte začiatok jesene...

P.S. Množstvo fotiek z maratónu nájdete v galérii na We Love Cycling a na tomto odkaze sú fotky od mojej Lenky, možno sa tam nájdete.