West Carpathian Challenge

Tento článok je príkladom „success story“, ako som sa z kategórie „nobiker“ dostal do kategórie „aktívnejší hobby biker“, zároveň som si splnil sen a úspešne som absolvoval bikepackingové preteky.

Môj prvý zmysluplný bike som si kúpil (na švagrove odporúčanie) v roku 2005. Za 15 rokov som najazdil „až“ 50 km, takže som bol absolútny „nobiker“. Od mojich šestnástich rokov chodievam rekreačne do posilňovne a keďže v roku 2020 ma covid uzemnil doma, zrazu som zostal bez aktivity, na ktorú som už bol zvyknutý.

V máji 2020 ma brat presvedčil, aby som s ním išiel na bike. A vtedy som objavil voľný pohyb v prírode na biku. Je pravda, že mám k turistike celkom blízko a preto som veľmi rýchlo pochopil, že v mojej lokalite (Malé Karpaty) je bike úplná paráda. Oproti turistike človek dokáže prejsť podstatne viac a zároveň cesta dole kopcom je úplne „zadarmo“.

Prvý rok som začal skromne, najazdil som „iba“ 800 km po našich kopcoch. Nakoľko posilňovňa bola a zároveň aj nebola otvorená, tak som si pohyb a aktivitu nahrádzal bikom. Prakticky od začiatku som jazdil často sám (iba s ruksakom ). Postupom času, ako sa zhoršovalo počasie, som pridal aj jazdu v blate, neskôr v snehu a niekedy aj v noci.


Ďalším študovaním webu som objavoval nové a nové cyklotrasy, o ktorých som nemal vedomosti. Ešte v roku 2020 som si naplánoval môj prvý viacdňový bike výlet z Kráľovej studne cez Krížnu až na Magurku a naspäť. Ani som netušil, že môj plán bol z kategórie „drsnejších“ bike výjazdov (úspešne som ho absolvoval s kamošmi v roku 2021). Moje zážitky boli úžasné, preto som ihneď začal s plánovaním prvého 5-dňového bikepackingového výletu: Košice – Gelnica – Telgárt – Liptovská Mara – Zvolen (úspešne som ho absolvoval s kamošmi v roku 2022). Potom pokračovali ďalšie a ďalšie bikepackingové dobrodružstvá.

Nakoniec som na webe objavil aj bikepackingové preteky West Carpathian Challenge (viac info o podujatí nájdete na tomto odkaze), ktoré som túžil úspešne absolvovať. V roku 2022 som sa ešte neprihlásil, ale rozhodol som sa, že na ročník 2023 už musím ísť. O mojich plánoch vedeli len 2 ľudia (manželka a kamoš), rodina a ostatní známi sa to dozvedeli až počas pretekov.

Čo je bikepacking?

Bikepacking je zjednodušene povedané to, že cestuješ po krajine na biku z bodu „A“ do bodu „B“ a zároveň si všetko potrebné berieš so sebou. Trasu si volíš podľa vlastných záľub (hory alebo cesty), vyberieš si vhodný termín (z pohľadu počasia) a v prípade potreby trasu modifikuješ počas jazdy podľa aktuálneho stavu počasia a ostatných účastníkov. Takže nakoniec si vyberieš bikepackingový výlet tak, aby si mal čo najkrajšie zážitky.

Na plánovanie trasy našich bike výjazdov používam aplikácie mapy.cz a Stravu so zapnutou položkou „Global Heatmap“.

Rozdiel medzi bikepackingovým výletom a pretekmi

Ak chce niekto úspešne absolvovať preteky, tak musí preto niečo obetovať.

Čo sa týka pretekov, oproti výletu je zásadný rozdiel v tom, že trasa a termín sú fixne dané. Takže sa štartuje aj v prípade zlého počasia, zároveň platí, že počas pretekov ti môžu pomáhať iba ostatní pretekári, prípadne náhodní okoloidúci. Trasu sa dozvieš len pár dní pred štartom a všetko (jedlo, pitie, ubytovanie) si musíš naplánovať sám.

Čo je dobré vedieť pred pretekmi

Na prihlásenie je potrebná „odvaha“ (niekedy, je možné získať ju aj po šiestom pive na oslave s kamarátmi ). Na to, aby si sa postavil na štart, už treba mať určitú „diagnózu“, nakoľko aj pri dĺžke „len“ 600 km ide o náročné preteky. Pokiaľ danú trasu absolvuješ sám, tak je potrebné mať ďalšiu dodatočnú „diagnózu“ a na úspešný dojazd do cieľa je potrebné mať správne nastavenú hlavu.

Pre skúsených jazdcov to nie je žiaden „ultra“ výkon. Ja budem preteky popisovať z pozície aktívnejšieho hobby bikera. Okrem fyzickej náročnosti je potrebné zvládnuť preteky hlavne mentálne, nakoľko možno očakávať vysokú hranicu diskomfortu, ktorú som napríklad ja doteraz nezažil.

Pri prezentácii som sa dozvedel, že ide o zážitok na celý život, pričom prejsť celú trasu nebude „zadarmo“. Môžem zodpovedne potvrdiť, že obe tvrdenia sa na 100 % potvrdili. Trať bola relatívne ťažká, viedla hlavne po horách, výnimkou neboli ani turistické chodníky, zvážnice či lesné cesty. Musím korektne uznať, že každý výškový kilometer medzi Tatrami a Vršateckým Podhradím mal podstatne ťažšiu príchuť ako v okolí našich Malých Karpát. Zároveň môžem potvrdiť, že trať prechádzala neskutočne krásnou prírodou s fantastickými výhľadmi.

Ak chce niekto úspešne absolvovať preteky, musí pre to niečo obetovať. Akékoľvek ukončenie účasti je na 99 % chybou jazdca, pričom neexistujú žiadne výhovorky alebo poľahčujúce pravidlá, prečo preteky nakoniec nedokončil a skončil ako DNF (did not finish). K príprave je potrebné pristupovať tak, aby sa počas pretekov maximálne vylúčili riziká. Hranica medzi DNF a úspešným ukončením je preto veľmi tenká:

• ak si zoberieš málo oblečenia, môžeš ochorieť a nakoniec budeš DNF,
• ak si zoberieš veľa oblečenia, budeš mať ťažký batoh a nemusíš to dať fyzicky, takže nakoniec budeš DNF,
• ak nebudeš mať ostatnú dodatočnú výbavu (napr. powerbanka, lieky,...), tak môžu nastať iné problémy a komplikácie, kvôli ktorým nakoniec budeš DNF,
• ak pôjdeš rýchlo, môžeš spadnúť (zraniť sa) a nakoniec budeš DNF,
• ak sa nebudeš starať o bike (napr. umývať ho), môžeš mať technické problémy a nakoniec budeš DNF.

Počas mojej účasti sa najviac vyskytovali blato a dážď (na oficiálnom videu to potvrdzuje väčšina pretekárov). Takže mojím hlavným diskomfortom bolo počasie. Keby som si nebol so sebou zobral aj gore-texové ponožky, tak by som to určite nedokončil (podrobnejšie vysvetlenie bude nižšie).

Naopak, prakticky vôbec nebol problém s kondíciou. Z mentálneho hľadiska to bola celkom „fuška“, hlavne jazda v noci v lese (dopĺňam, že môj jediný „parťák“ bol ruksak, ktorý mi celý čas išiel za chrbtom ). Aj keď som to neplánoval, tak celkovo som počas celej trasy išiel 15 hodín v noci v lese. Jediná vec, ktorá ma poriadne hnevala, bola prítomnosť, či lepšie povedané neprítomnosť mobilného signálu (pokrytie signálu mimo civilizácie bolo niekedy zúfalé a to ani nehovorím o internete).

Priebeh pretekov – moje výkony

1. deň: Jakubovany – Oravská Lesná; (L=116 km, H=2,5 km); dážď, dážď, zamračené
2. deň: Oravská Lesná – Čadca, Husárikovci; (L=88 km, H=1,8 km); dážď, dážď, dážď, zamračené
3. deň: Čadca, Husárikovci – Lysá pod Makytou; (L=84 km, H=2,3 km); dážď, slnečno
4. deň: Lysá pod Makytou – Beckov; (L=116 km, H=2,3 km); slnečno
5. deň: Beckov – Stará Turá; (L=42 km, H=0,5 km); dážď, búrka
6. deň: Stará Turá – Dobrá Voda; (L=88 km, H=2,4 km); slnečno
7. deň: Dobrá Voda – Lozorno; (L=96 km, H=2,2 km); dážď, dážď, zamračené

Spolu: L=*630 km, H=14 km (*pozn.: prešiel som 30 km navyše oproti pôvodnej trase)

Ostatné zaujímavé údaje:

• môj „moving time“: 68 hodín
• počet pádov: 2 (90. km a 595. km)
• umývanie biku: 6x (za celý týždeň)
• príjem tekutín za celý týždeň: cca 50 l (priemer cca 7 l/denne)
• energetický výdaj za celý týždeň: cca 33 000 kcal

Pozitívne a negatívne zážitky počas trasy

116. km – Oravská Lesná

Prvý deň sme išli spolu traja: ja, Petra a Maťo (ešte raz im ďakujem, že ma „potiahli“ cez hrebeň Oravskej Magury), nakoniec sme došli až do Oravskej Lesnej. Na hotel sme dorazili o 23:45, milo ma potešilo, že okrem ubytovania sme na hoteli dostali ešte aj večeru.

185. km – Čadca, časť Dejová

Druhý deň ma počas jazdy zastavil jeden mladý pár, zaujímali sa, čo idem vlastne za preteky. Po chvíľke rozhovoru ma chalanisko ukecal, aby som si s ním dal jeden rum. Keď chodím dlhšie trasy na biku, tak pijem iba nealko, ale nakoniec som si povedal, že spravím výnimku. Za chvíľku sa však dostavila karma. Rozlúčili sme sa a ja som sa rozbehol nadol krásnym zjazdom po panelovej ceste do Čadce. Asi v rýchlosti 50 km za hodinu som však zjedol veľkú muchu alebo chrústa, ktorý mi za 1 sekundu skončil až v hrubom čreve – nastal „krásny“ pocit na nezaplatenie, skoro som sa zadusil.

265. km – lesy v oblasti Lazy pod Makytou

Tretí deň, čo sa týka technických podmienok, bola trať najťažšia. Ku koncu dňa prišla moja prvá silná depresia – opäť som si „vychutnával“ nočnú jazdu. Kilometre ubiehali veľmi pomaly a morálka bola na hranici nula. Nastali aj situácie, že som napríklad došiel na križovatku troch ciest, ale navigácia sa tvárila, že je tam rovná cesta. Keď nepomohli ani offline mapy v mobile, tak som si tipol cestu (ešteže som sa nakoniec trafil).

Napriek drobným komplikáciám som o 22:30 hod. úspešne došiel do checkpointu. (Inak ísť v noci nadol z Krkosteny do Papajského sedla je značne „zaujímavý“ zážitok. Samozrejme, kebyže som bol počas dňa rýchlejší, tak by som to určite stihol za svetla – jednoducho som sa nemal tak „pajdať“ )

380. km – Selec

Štvrtý deň som po celodennej jazde dorazil do dedinskej krčmy o 22:02 hod. Stal sa zázrak a ešte mi načapovali dve veľké kofoly. Obe som ich vypil za 1 minútu a aj keď som toho už mal „plné kecky“, tak som musel pokračovať ďalej. V dedine Selec som nenašiel žiadne ubytovanie a zároveň ubytovanie v Beckove som už mal rezervované, takže som pokračoval v nočnej jazde.

390. km – lesy v Oblasti Selec

Aby moja nočná jazda v lese nebola taká nudná, tak mi navigácia oznámila, že za chvíľu bude OFF. Nakoniec to navigácia vydržala a pri príjazde na hotel mala ešte 7 %.

395. km – Beckov

Tento deň bol celkom zaujímavý. Keď som zapojil svetlo do zásuvky, tak vôbec nenabíjalo, takže nastalo ďalšie prekvapenie. Nakoniec som svetlo nabil z powerbanky a potom som ju dobil zo zásuvky. (Ponaučenie: na trase vás môže zradiť aj taká blbosť ako nabíjací kábel ).

420. km – Stará Turá

Piaty deň, čo sa týka počasia, bol najhorší. Pršalo podstatne viac ako počas iných dní. Po pár hodinách jazdy bol bike plný blata, už nebolo možné ho ani tlačiť a musel som ho niesť. Vtedy som si povedal, že asi nie je celkom rozumné pokračovať ďalej. Pozrel som aktuálne počasie a rozhodol som, že to pre dnešný deň odpískam.

Napriek tomu, že som mal bundu, tenisky aj ponožky z gore-texu, tak som bol kompletne mokrý. Po hodine telefonovania som našiel nocľah - skončil som na ubytovni s utečencami z Ukrajiny. Aby to títo chudáci nemali také ľahké, tak im a zároveň aj mne vypli kúrenie a aj teplú vodu. Takže premrznutý až na kosť som sa sprchoval v studenej vode . Aj keď som si dal sušiť oblečenie, tak na druhý deň bolo stále mokré (hlavne tenisky). V tomto prípade ma zachránili gore-texové ponožky, nakoľko som v nich necítil až taký chlad s vlhkosťou a nakoniec som mohol pokračovať ďalej.

450. km – „výlet“ po vodu do Česka

Šiesty deň som pokračoval výstupom na Veľkú Javorinu. Aby som preteky nemal také jednoduché, tak na Veľkej Javorine bolo všetko zatvorené. Ako bonus bola vypnutá aj voda z vonkajšieho kohútika. Vedel som, že k najbližšiemu miestu na doplnenie tekutín (Brezová pod Bradlom) som mal ešte 45 km a v zálohe som mal poslednú fľašu. Jediným riešením bolo odbočiť z trasy a ísť na „výlet“ po vodu do Česka. Potom som sa vrátil na pôvodné miesto a pokračoval som ďalej.

495. km – lesy Malé Karpaty

Opäť prišlo ďalšie prekvapenie. Pri príjazde na Myjavu ma privítal silný protivietor – to asi preto, aby to nebola až taká nuda. V ten deň som už mal rezervované ubytovanie na Dobrej Vode, tak som musel pokračovať aj v noci. Prekvapením bolo, že vietor sa v noci ešte viac zdvihol a začali aj praskať a padať konáre – no jednoducho ďalšia idylka na pozdvihnutie morálky.

530. km – Prievaly

Posledný deň mal byť „víťazný“ a chcel som si ho užiť v dobrej nálade. Čakalo ma „iba“ 96 km a trasa bola hlavne po Štefánikovej magistrále, ktorú som išiel už štyrikrát. Očakával som, že ešte za svetla a v pohode prídem do cieľa. Splnilo sa iba to, že som prišiel do cieľa, nakoniec som dorazil až potme (22:52) a vôbec to nebolo v pohode.

Mojou snahou bolo len ukázať, že aj priemerný hobby biker dokáže absolvovať niečo, čo už stojí za povšimnutie.

Ráno, pri odchode z penziónu, mi pani povedala, že podľa typu mrakov bude pršať. Neveril som jej, nakoľko predpoveď bola priaznivá – malo byť slnečno, maximálne trochu zamračené. Po hodine som ale pochopil, že pani mala pravdu. Keď som pri veternej elektrárni v Rozbehoch videl, že prší až po Rohožník, tak som bol úplne na dne (toho dažďa bolo za ten týždeň na mňa už priveľa). Presunul som sa nadol do Prieval a tam som bol plne presvedčený, že to nedám, čiže nakoniec predsa len budem DNF. Polhodinu som čakal v daždi pod stromom a zúfalo som rozmýšľal, čo robiť. Potom sa trochu vyčasilo a ja som pokračoval.

600. km – Lozorno

Do cieľa som dorazil mentálne „zmasakrovaný“, ale nesmierne šťastný. Pocity v cieli boli neopísateľné, čakala ma manželka, rodina aj kamaráti .

Moje odporúčania, ako sa pripraviť na podobné preteky (platí pre hobby bikerov)

Existujú aj výnimoční jedinci, ktorí bez prípravy sadnú na bike a zvládnu preteky. Ja poznám minimálne dvoch, ale naozaj ide o výnimky. Bežný hobby biker si to musí jednoducho odmakať.

Doporučujem ročne najazdiť aspoň 2 000 km po kopcoch. Vhodné je pred pretekmi absolvovať aspoň 2 bikepackingové výlety (každý aspoň 2-3 dni). Na výletoch si človek otestuje, ako sa rozumne zbaliť (čo má a čo nemá význam) a zároveň si vhodne usporiada batožinu.

Okrem iného je na prípravu veľmi dobrá aj jazda v zime (na snehu), dopĺňam pozitíva:

• jazda na snehu pripomína jazdu v blate (zlepšenie techniky),
• v zime je veľká pravdepodobnosť jazdy v noci (tréning na nočnú jazdu),
• jazda v zimných podmienkach je zároveň tréningom diskomfortu, hodí sa to počas pretekov.

Pred pretekmi jednoznačne odporúčam absolvovať jazdu v daždi a vhodným tréningom je aj jazda v blate.

V rámci diskusie dopĺňam odpovede na niektoré pravdepodobné otázky:

• Aký je tvoj aktuálny bike?
  Trek Procaliber 9.5, ale z pôvodného biku zostal len rám. Takmer všetky „rozumné“ komponenty sú z karbónu a čo sa týka prevodov, stavil som na elektriku.
• Akú máš výbavu na bikepacking?
  Ortlieb taška na riadidlá cca 3 kg, ruksak cca 12 kg, vrátane tekutín 3x0,75 l. Pravdepodobne posilňovňa mi pomohla k tomu, že mi nevadí záťaž na chrbát (ruksak prakticky nevnímam ). Navigácia – Garmin 1030 Plus, svetlo – Fenix BC30R.
• Vedel by si preteky prejsť rýchlejšie ako za 7 dní?
  V prípade dobrého počasia by som prišiel o 1 deň skôr.
• Tlačil si niekedy počas pretekov bike?
  Áno, asi 100 km, niektoré úseky boli komplikované smerom nahor aj smerom nadol, ale najväčší problém bolo blato.
• Bolo niečo z povinnej výbavy, čo si nepoužil?
  Áno, sprej na medvede , termofóliu a niektoré lieky.
• Kde si spal?
  Vždy v civilizácii (penzión/hotel).
• Bál si sa počas jazdy v noci?
  Áno.
• Ako si eliminoval svoj strach pri jazde v noci?
  Čas som si vypĺňal používaním vulgárnych výrazov na seba, cestu, tmu a všetko ostatné, čo bolo okolo mňa.
• Stretol ci cestou nejaké zvieratá?
  Áno, 1 hada, 2 zajace, 2 daniele a 3 srnky.
• Mal si nejaký technický problém na biku?
  Nie.
• Mal si nejaký zdravotný problém na biku?
  Prvý deň som stratil hlas – zachránila ma lekáreň v Čadci. Deň po pretekoch mi opuchli nohy (asi preto, že som nebol na biku ).
• Aké si mal doplnky stravy?
  ISO drink NUTREND 12 ks, Energy gély GU ROCTANE 12 ks.

Záver

Polohu pretekárov na trati bolo možné sledovať online. Dodatočne by som ešte raz chcel poďakovať rodine a kamarátom, ktorí ma sledovali a zároveň aj výrazne mentálne podporovali. Priebeh pretekov bolo možné sledovať na tomto odkaze.

Samozrejme, je mi jasné, že existuje veľa iných jazdcov, ktorí išli rýchlejšie, alebo úspešne absolvovali oveľa dlhšie a ťažie preteky. Mojou snahou bolo len ukázať, že aj priemerný hobby biker dokáže absolvovať niečo, čo už stojí za povšimnutie.

Pri tomto type pretekov platí, že víťaz je každý, kto príde do cieľa. Každý, kto takéto niečo úspešne absolvuje, pochopí, že je to naozaj pravda a je úplne jedno, aké má konečné umiestnenie.

Za seba môžem povedať, že toto bola „dovolenka“, na ktorú len tak ľahko nezabudnem. Konečné emócie a zážitky v cieli boli neopísateľné, jednoznačne to stálo za ten celotýždňový diskomfort.