Historický seriál o najväčších osobnostiach cestnej cyklistiky - Fausto Coppi

Naposledy sme sa pozreli do nie tak dávnej minulosti a priblížili sme si Grega Lemonda. No dnes sadáme do pomyselného sedla bicykla, ktorý nás odvezie do obdobia druhej svetovej vojny.

V čase pred rokom 1939 a po spomínanej druhej svetovej vojne sa vo svete cyklistiky objavovali mená ako Gino Bartali a Fausto Coppi. Výsledkami porovnateľní, no zároveň veční rivali na dvoch kolesách. Tretí diel nášho seriálu venujeme Coppimu. No nebojte sa, nabudúce sa určite vrátime aj k Bartalimu. Fausto Coppi, tak sa nám teda môžeš predstaviť.

Krátko o ňom

„Šampión šampiónov“ vyhral vo svojom živote päťkrát Giro d´Italia, do svojej zbierky pridal aj dve prvé miesta na Starej dáme, stal sa majstrom sveta pre rok 1953 a na „klasike padajúceho lístia“ má neuveriteľných 5 zárezov s prvým miestom. V 1942 stanovil nový svetový rekord v hodinovke a za 60 minút prešiel 45 798 metrov. Tento počet ostal nepokorený až do roku 1956, kedy ho prekonal Jacques Anquetil.

Tomuto pretekárovi bol venovaný prvý diel Historického seriálu. Ak si ho chcete pripomenúť, stačí kliknúť na tento odkaz. No naspäť k Faustovi. Z jeho života ostane nezabudnuteľná výhra počas Gira z roku 1940, zaujímavá je aj jeho rivalita s Bartalim, alebo výzva pápeža adresovaná práve tomuto pretekárovi. Čo to vlastne od neho ten pápež chcel? Všetko sa dnes dozviete.

Vtedy to mal ľahké málokto

Veľmi slabé rodinné pomery, chudoba, bieda. Tak to tesne po prvej svetovej vojne vyzeralo v Európe. A do tohto prostredia sa v roku 1919 narodí Fausto Coppi. Tým, že bol často chorý, si akosi nevybudoval zvlášť hlboký vzťah k škole a v trinástich rokoch to so štúdiom zabalil definitívne. V tom čase pracoval u jedného mäsiara a na presuny používal vtedy, samozrejme, bicykel. Ten mal však takú malú nedokonalosť. Chýbali mu totiž brzdy.

Fausto poškuľoval najprv po amatérskych pretekoch, no chýbal mu nejaký „pretekársky stroj“. Jeho strýko mu ho kúpil a aj v budúcnosti sa naňho často odvolával. On bol ten, ktorý ho takýmto spôsobom nasmeroval na jeho kariéru. Po nejakých víťazstvách na regionálnych pretekoch sa o ňom dozvedel slepý masér Bagio Cavanne, ktorý písal do rôznych cyklistických tímov tých čias a upozorňoval na tento supertalent.

A tak skončil v zoskupení Legnano a rok na to už stál na štartovacej čiare Giro d´Italia. A práve v tomto roku začala rivalita s jeho krajanom Bartalim. Vo svojom živote bol potom vo viacerých tímoch, ale najdlhšie to bolo v tíme Bianchi či v spomínanom Legnano.

Giro d´Italia - začiatok rivality s krajanom Bartalim

Svet má v roku 1940 iné problémy ako je Giro. Sme v prvom roku vojny, no Mussolini sa stará o to, aby sa Giro mohlo uskutočniť. 91 bojovníkov v sedle bicykla čaká viac ako 3 500 kilometrov. V nám už známom tíme Legnano je jasné, kto bude líder. Bartali si má ísť po celkový triumf a mladý Coppi mu má pomáhať a „nosiť“ vodu.

No jedna udalosť zmenila osud tohto ročníka a ukázala talent mladíka Coppiho. Pes v druhej etape sa rozhodol skočiť pod predné koleso Bartaliho, ten padá na zem a po dvoch minútach sa preberá z bezvedomia. Doktor mu odporučí skončiť, no Bartali o tom nechce ani počuť.

Nabral poriadnu stratu, no pokračuje v Giru ďalej. Coppi sa stáva lídrom, no on je večný smoliar. V prvom týždni spadne, stratí kopec času, o pár dní zasa rozbije svoj bicykel a tri minúty čaká na ďalší. No tí najväčší sa dokážu pobiť so svojím osudom, a to Fausto Coppi robil.


Novinár Orio Vergani píše: „Videl som toľko skvelých vrchárov, ale žiaden nebol ako Coppi. Bol to letiaci orol, ktorý nepozná únavu. Letel do kopca v tichu, lebo dav fanúšikov ani nevedel, kto to je a ako sa vlastne volá.“ Počas tohto Gira sa spomína aj jeho skromnosť. Pýtajú sa ho, prečo nenosí biele ponožky ako všetci pretekári. On odpovedá: „Biele ponožky si nemôžem dovoliť, sú hneď špinavé a musia sa často meniť.“

Je to aktuálne aj dnes, no nie? Nemyslím to, ako často si žiletkári menia ponožky, narážam skôr na tú farbu. Ale poďme späť k tomuto pamätnému ročníku Giro d´Italia. Coppi si ide svoje preteky a každým dňom navyšuje svoj náskok. Bartali má zase plné zuby pretekania, bojuje nielen s krajanom, ale aj opuchnutým kolenom. Pred koncom tohto etapáku čakajú na jazdcov Dolomity. Coppi aj Bartali vedia, že Fausto je príliš mladý a na druhej strane je tu Bartali, ktorý nie je zdravotne úplne v pohode.

Na jednom stúpaní Coppi zastavuje, zvracia a súperi mu odchádzajú. Bartali sa pristavuje, dáva mu vodu, povzbudzuje ho. Pýtate sa: „Kde je tá začínajúca rivalita?“ Bartali neskôr vysvetlí túto svoju kolegialitu. „Nepomáhal som kvôli nemu, ale kvôli nášmu tímu.“ Bartali ukázal, že dokáže dať nabok svoje ciele a podporiť krajana. No v budúcnosti sa bude ich vzťah len zhoršovať. Na fotkách nižšie môžete vidieť túto slávnu dvojicu.


Ako dvadsaťročný Fausto Coppi vyhráva Giro a doteraz je najmladším cyklistom, ktorý vyhral tieto talianske preteky.

Majstrovstvá sveta 1948

Možno paradoxne sa pozrieme na majstrovstvá sveta, ktoré tento Talian nevyhral. No sú príkladom toho, ako sa s Bartalim naozaj nemuseli. Od samého začiatku išli v týchto pretekoch každý sám za seba. Stanovisko Talianskej cyklistickej federácie bolo, že obidvaja budú spolupracovať pre úspech talianskeho zoskupenia.

No hneď ako sa odštartovalo, sa na túto tímovú stratégiu zabudlo. Dvaja kohúti na jednom smetisku. Výsledok? Ani jeden preteky nedokončil a víťazom sa v holandskom Valkenburgu stal Briek Schotte z Belgicka. Fanúšikovia cyklistickej histórie a aj Taliani v tom období sa delili na „Bartalistov“ a „Coppistov“. Nebudem sa pýtať, na akú stranu by ste sa pridali.

Nabudúce sa pozrieme na Bartaliho a túto kategorickú otázku určite položím. Na záver tejto epizódky to zhrniem asi nasledovne. Svet a ľudské vzťahy nie sú len tak čierno-biele. V historických dokumentoch je aj množstvo zmienok o tom, ako si počas Tour de France pomáhali a o tejto nevraživosti sa často písalo viac ako to bolo v skutočnosti. No myslím si, že pravda je niekde uprostred.

Večný smoliar

Už vyššie sme spomínali, že Fausto Coppi sa nenarodil pod šťastnou hviezdou. Všetko si pekne musel vytrpieť a odmakať. Mal dve malé sestry, ktoré zomreli vo veľmi mladom veku. O brata prišiel počas Gira v roku 1951, kedy sa mu koleso zaseklo do koľajníc električky, spadol na zem a zomrel na krvácanie do mozgu. Fausto po jeho smrti uvažoval o konci svojej kariéry.

Počas života si polámal, čo sa len dalo. Na trikrát si zlomil panvu a dokopy mu počas kariéry napočítali 20 zlomenín. Aj jeho smrť vo veku 40 rokov nebola úplne štandardná. No ešte pred touto jeho poslednou kapitolou si povieme, prečo dostal pokarhanie od pápeža. Na fotografii nižšie môžete vidieť aj jeho brata.

Coppi opúšťa svoju manželku

V roku 1953 Coppi opúšťa svoju manželku a začína žiť s vydatou Giuliou Occhini. V katolíckom Taliansku takéto spolužitie v 50-tych rokoch nemohlo len tak prejsť. A navyše u človeka, ktorý bol známy väčšine Talianov. Pápežovi sa nepáčil takýto zlý vplyv na veriaci ľud v Taliansku a verejne ho vyzval, aby sa vrátil k manželke.

A ako sa zachoval náš pretekár? Spolu s novou známosťou idú v roku 1955 do Mexika, kde nemali na úrade problém zosobášiť dvoch rozvedených ľudí, keďže v tomto období v Taliansku to nebolo možné. V minulosti to mali športové megahviezdy o niečo zložitejšie ako dnes.

Smutný a skorý koniec života

Afrika znamenala pre Fausta Coppiho koniec. Bol tu aj počas druhej svetovej vojny, kedy sa dostal do britského zajatia, no toto prežil a potom ešte nejaké roky dosahoval úspechy, ktoré sme spomenuli vyššie. Koncom 50-tych rokov sa vydal na dovolenku do Afriky, ktorá bola tak trochu dobrodružstvom.

Okrem množstva zážitkov si priniesol aj jeden nechcený suvenír. Lekári mu po jeho návrate už neskoro diagnostikovali maláriu a začiatkom roka 1960 Fausto Coppi umiera. Smutný koniec jedného z najväčších pretekárov nášho športu. Dožil sa štyridsať rokov.

A čo dodať na záver?

Miláčik jednej polovice Talianska, veľký nešťastník, ktorý sa však vždy vzoprel osudu, trochu voľnomyšlienkár a „odporca“ pápeža. Aj takto by sme v krátkosti mohli opísať Fausta Coppiho. Na záver si spomeňme na tohto velikána tak, ako ho videli novinári tých čias: „Ruky červené od zimy, nohy sa vytrvalo otáčajú. Videl som toľko skvelých vrchárov, ale žiaden nebol ako Coppi. Bol to letiaci orol, ktorý nepozná únavu. Letel do kopca v tichu, lebo dav fanúšikov ani nevedel, kto to je a ako sa vlastne volá.“ (Orio Vergani). A ja sa na vás teším pri ďalších častiach Historického seriálu. Ak ste premeškali prvý diel, tak ho môžete nájsť tu. Druhý diel venovaný Gregovi Lemondovi nájdete zasa na tomto odkaze.

Zdroj fotografií: bikeraceinfo.com, adventure-journal.com