Rozhovor: Rebeka Cully – keď dieťa nie je prekážkou

„Som fyzioterapeutka na materskej dovolenke so 16-mesačným synčekom. V zime sa venujem skialpinizmu a v lete triatlonu. Milujem dobrodružstvá, a najmä tie v horách.“

V športových kruhoch je veľa inšpiratívnych žien-mamín a ja sa veľmi teším, že jednu z nich vám môžem v tomto príjemnom rozhovore predstaviť. Je ňou 28-ročná rodáčka z Martina, Rebeka Cully – všestranná športovkyňa, ktorú možno raz uvidíme aj pod piatimi kruhmi.

Uveď nás do „obrazu“. Ako, kedy a s akým športom si začínala? Aký bol tvoj prechod z mládežníckych do seniorských kategórií, ktorý býva vo väčšine prípadov zlomovým?
Mám šťastie, že ma rodičia odmalička viedli ku všetkým druhom športov. Od troch do zhruba 17-tich rokov som plávala. Počas leta sme tréningy nemávali, a tak nás s bratom brával tatino na triatlonové preteky. V maturitnom ročníku som sa viac-menej hľadala a nerobila žiadny šport aktívne.

Až na vysokej škole v Holandsku ma oslovil miestny triatlonový klub a začala som opäť aktívnejšie športovať. Spomínaný prechod teda bol aj pre mňa zlomovým, no našťastie ma láska k športu priviedla po krátkej „pauze“ naspäť.


Nedávno som si tým prešla aj ja, ale aké bolo pre teba ako pre vrcholovú športovkyňu, prejsť si tehotenstvom?
Tehotenstvo som mala chvalabohu bezproblémové, takže som mohla stále športovať, aj keď už v menších dávkach na nízkej intenzite. Nepovažujem sa za vrcholovú športovkyňu, takže na nadchádzajúcu výmenu roly fyzioterapeutky za matku som sa veľmi tešila. Najťažšie bolo chodiť s mužom na všetky tie preteky a len sa prizerať.


Prvý súťažný beh si dala len 8 týždňov po pôrode. Ako si tento krok vnímala? Bol takýto rýchly návrat do športového kolotoča pre teba dôležitý?
Pre niekoho je takéto skoré pretekanie absurdné, no ja som sa po pôrode cítila dobre, a preto mi to prišlo ako fajn nápad spestriť si Silvester s mužom a zistiť, kde sa nachádza moja kondícia.

Aj z malého množstva tréningu viem vyčarovať pekné výsledky.

Rýchly návrat do športového kolotoča pre mňa nebol až taký dôležitý. Chýbali mi ľudia, ktorých na pretekoch stretávam, tá atmosféra a samozrejme aj pocit pretekať. (pozn. autorky: Rebeka skončila na 10 km s časom 44:41 štvrtá. O rok neskôr preteky vo Vrútkach vyhrala v čase 40:15.)


Ja mám doma 10-mesačnú dcérku a aj keď nedosahujem ani zďaleka také výsledky ako ty, vnímanie pretekania a športu ako takého sa pre mňa veľmi zmenilo. Za čias môjho vrcholového plávania a veslovania som bola z každých pretekov úplne „na prášky“. Teraz si však súťaženie konečne užívam. Ako je to u teba po narodení Mattea? Zmenilo sa pre teba vnímanie športu?
Určite áno. Omnoho viac som si uvedomila, nakoľko mi prispieva športová aktivita k psychickej pohode. Beriem šport ako totálnu psychohygienu a pretekanie ako čerešničku na torte. Oveľa viac si užívam každú jednu voľnú chvíľku, keď môžem športovať, pretože ten čas je naozaj obmedzený.

Rovnako pretekám s väčším nasadením, pretože viem, že ma v cieli čaká Matteo a uvedomujem si aj to, čo všetko sa muselo udiať, aby som na štarte vôbec mohla stáť – tým myslím logistiku balenia, cestovania, opatery a iných vecí, čo si asi vieš ako mamina predstaviť.


Byť full-time mama aj full-time športovkyňa (do toho ešte škola...) je časovo naozaj náročné. Ako si manažuješ čas? Koľko hodín tréningu do týždňa asi stíhaš?
Časový manažment je asi určite jedna z mojich silných stránok, pretože by sa toto všetko inak nedalo stíhať. Full-time športovkyňou by som sa ale nenazvala, pretože trénujem naozaj málinko. Mám však to šťastie, že aj z malého množstva tréningu viem vyčarovať pekné výsledky.

Pohybujem sa zhruba okolo 7-mich až 9-tich hodín v týždni. Pár týždňov vydá aj na väčšie dávky, keď máme poruke starých rodičov. Vždy športujem na obed počas Matteovho spánku a po večeroch, keď zaspí, robím veci do školy.


Aký dôležitý je na tvojej ceste mamy-športovkyne tvoj manžel? Musel aj on obetovať nejaké preteky/tréningy, aby si mohla pretekať/trénovať ty?
Bez podpory partnera ide športovať len veľmi ťažko. Ja mám obrovské šťastie, že tú podporu mám. Nie vždy je možnosť mi pomôcť s opaterou kvôli mužovej práci a jeho náročnému štúdiu, no vždy, keď sa dá, tak mi dá priestor sa športovo realizovať. Našťastie je bývalý profesionálny športovec, ktorý si tú svoju vrcholovú úroveň už odžil. Nemá vysoké ciele a robí šport už len pre radosť, keď sa naskytnú časové možnosti.


Je dôležité, že aj Andy je športovec a úplne ťa chápe?
Určite áno. Vďaka tomu chápe moju závislosť športovať a môžeme náš voľný čas tráviť spolu aktívne.


Jazdila si na Rogličovom časovkárskom bicykli, ak sa nemýlim. Vieš nám – cyklistickým fanatikom – o ňom povedať niečo viac?
V podstate ide o časovkársky bicykel značky Bianchi – Aquila priamo z tímu Jumbo Visma, ktorú v roku 2018 jazdil Primož Roglič. Okrem toho, že je krásna v typickej celeste farbe, je aj naozaj rýchla... I keď sa so mnou musela o dosť viac krotiť v porovnaní s pôvodným majiteľom. Našťastie som výškovo totožná s Primožom, a tak sa mi podarilo presvedčiť môjho sponzora Procycling na jej zapožičanie na sezónu.


Rogličova „časovka" si však veľmi neodvykla od stupňov víťazov. Dosiahla si na nej výnimočné výsledky. Ktoré sú pre teba tie naj?
Minulú sezónu som neabsolvovala veľa pretekov, no tie, čo som absolvovala, dopadli dobre. Medzi tie najvýznamnejšie úspechy patrí určite druhé miesto na majstrovstvách Slovenska v časovke jednotlivcov, víťazstvo na polovičnom Ironmane Swansman, top 30 vo svojej kategórii na majstrovstvách sveta opäť v polovičnom Ironmanovi a ku koncu roka aj majstrovský titul v skialpinizme.


Miesto na majstrovstvách sveta v polovičnom Ironmanovi si si vybojovala už pred tehotenstvom. Organizátori však pre maminy ponúkajú možnosť odložiť si štartovné... Ty si na svoju účasť vo Fínsku čakala tri roky. Aké to bolo?
Fínsko sme si s mužom naplánovali ako súčasť svadobnej cesty, kde sme chceli pricestovať s karavanom. Keďže sme chceli stihnúť aj mužove MS v orientačnej cyklistike pár dní pred mojimi MS, zvolili sme pre mňa a syna Mattea cestu lietadlom a pre muža takmer nonstop 24-hodinovú štreku v aute.

Pre obidvoch z nás to bolo vyčerpávajúce, a radi si to už nezopakujeme. Účasť na samotných pretekoch bol jeden obrovský zážitok bez ohľadu na výsledok, lebo pretekať súčasne na rovnakej trati s tými najlepšími profesionálmi na svete sa v iných športoch nedá zažiť.


V zime sa venuješ skialpinizmu. Berieš to ako dobrú prípravu na leto, alebo sa už misky váh preklápajú postupne smerom na lyže? Skialpinizmus je totiž od roku 2026 olympijský šport, zatiaľ čo dlhé triatlony nie.
Myslím, že sa misky váh preklápajú a už po tejto sezóne môžem povedať, že sa sústreďujem viac na zimnú sezónu ako na letnú. Určite to súvisí aj s možnosťou reprezentácie a podpory zo strany asociácie.

Nájdite si muža, ktorý vás bude okrem milovania aj podporovať.

Zatiaľ máme najlepšiu slovenskú skialpinistku Mariannu Jagerčíkovú, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou bude aj na olympiáde. Čo bude v roku 2030, sa uvidí, no stať sa olympionikom, tomu by sa nebránil asi žiadny športovec.


Túto sezónu si dokonca absolvovala aj premiéru na svetovom pohári v skialpinizme. V Taliansku si vo vertikáli skončila 26. z 36 pretekárok, v šprinte (OH disciplíne) 43./49. Výrazný posun bolo vidieť už o týždeň v Rakúsku, kde to bolo vo vertikáli 22./33 a v šprinte si sa dokonca prebojovala do štvrťfinále, kde si obsadila konečné 27. miesto zo 47 pretekárok. Aké však bolo pretekať prvýkrát bez syna?
K tej prvej noci bez dieťaťa som mala rešpekt, ale tým, že je už Matteo väčší (1 rok a 4 mesiace) a začíname byť s mužom pre neho na podobnej úrovni, tak som vedela, že to zvládnu. Skôr som sa bála, ako sa bude ku mne malý správať po príchode domov. Našťastie sa ukázalo, že môj syn je akosi zázrakom v pohode, keď vie, že idem pretekať a nie sa „poflakovať“. Musím povedať, že som si fajn oddýchla a prajem si takýto „sveťák“ na pravidelnejšej báze.


Ako hodnotíš svoje premiérové účinkovanie na SP v skialpinizme?
Môj premiérový SP som mala asi jeden z tých technicky najťažších a navyše vo vysokej nadmorskej výške, takže ho hodnotím ako dobrú skúsenosť, kde som sa mala možnosť veľa naučiť. Aktuálne mám za sebou už druhý SP a jedny majstrovstvá Európy. Vidím že sa zlepšujem nielen výkonnostne, ale aj priečkovo každými pretekmi, čo ma teší a motivuje.


Máš nejaký odkaz pre ženy, ktoré sa boja, že im s dieťaťom skončí aktívny život?
Nech už chcete mať aktívny život na akejkoľvek úrovni, všetko sa dá, len sa netreba báť. Jedna rada pre uľahčenie športového života: nájdite si muža, ktorý vás bude okrem milovania aj podporovať.

Na záver mi zostáva už len zo srdca ti poďakovať. Dúfam, že sa v lete stretneme na nejakých triatlonových pretekoch a budeme ti v nadchádzajúcich sezónach držať palce!

Ak by aj vás zaujímala cesta Rebeky Cully, pozrite si jej Instagram.