Tip na výlet: Costa Cálida – neznámy raj pre cyklistov

Ak vás už omrzela Malorka alebo Kanárske ostrovy a túžite po objavovaní menej známych turistických miest, Costa Cálida je práve pre vás. Pokojné a nikým nerušené prostredie na juhovýchode Španielska ocenia začiatočníci aj pokročilí.

Na pobreží Costa Cálida je okrem cyklistiky priestor aj na iné aktivity, ako napríklad potápanie, surfovanie alebo windsurfing. Costa Cálida má dĺžku približne 250 km, nachádza sa v regióne Murcia a tiahne sa od mesta Torrevieja na severe až po mesto Garrucha na juhu. V tomto článku vám priblížim pobrežie Costa Cálida cez viac ako 580 km, ktoré sa nám podarilo prejsť.

My sme si na náš cyklovýlet vybrali mesto Playa Honda, tesne vedľa Cabo de Palos (mys Palos). Leteli sme z Viedne do Alicante, odkiaľ nás taxi transfer odviezol do Cabo de Palos. Lepší by bol priamy let do Murcie, ale v tomto termíne nebol spoj dostupný.

Bicykle sme si požičali z požičovne Murcia Bike Hire, z ktorej nám majiteľ Stuart doniesol bicykle priamo k nášmu ubytovaniu bez poplatku navyše. Za bicykel sme platili 36 eur na deň, ale cena sa môže líšiť od dĺžky zapožičania a sezóny. Mali sme možnosť jazdiť na bicykloch BMC Teammachine SLR Five na elektrickej 105-ke generácie R7100, ktoré boli takmer nové.

Sierra de la Mueva a Batería de Castillitos

• dĺžka: 125 km,
• prevýšenie: 2210 v. m,
• odkaz na výjazd

Prvý deň sme začali o trochu neskôr, ako sme chceli, pretože sme ráno čakali na bicykle. Stuart nám bicykle priniesol o 10-tej a kým sme ich pochystali, bolo 11 hodín. Náš plán bol namontovať pedále, vymeniť sedlá, skontrolovať bicykel, sadnúť a ísť. Taktiež nás nepotešilo neprajné počasie a vietor okolo 50 km/h. Upozornil nás na to aj Garmin cyklopočítač, ktorý varoval pred nebezpečným počasím.

Kamaráti, s ktorými som bola, sú však z iného cesta (z cyklistického klubu Dropped cycling club) a vraveli, že musíme „vytrimať“. Zaťali sme teda zuby a vyrazili sme. Celú cestu smerom na Castillitos fukál nepríjemný vietor do tváre, ktorý nás veľmi unavoval. Je to taký vietor, ktorý aj keď neťaháte, tak ho cítite odvšadiaľ.

Cesta smerom na Batería de Castillitos (hradný komplex) bola veľmi dlhá a viackrát sme sa zastavili na doplnenie energetických zásob. Od mestečka Portmán viedlo krásne tiahle stúpanie, na konci ktorého nás čakal nádherný výhľad na more. Zvyšná časť trasy od východzieho miesta Cabo de Palos až po Cartagenu, najbližšie veľké mesto, viedla cez industriálnu zónu, ktorá sa mne osobne až tak nepáčila, ale aspoň na nej nebola veľká premávka.


Kamarát Maroš „narysoval“ aj mini zachádzku – ako to už zvyknú volať ľudia, ktorí ho poznajú, takzvanú „marošovinu“. Definícia marošoviny nie je presná, ale vždy to zahŕňa buď nejaký gravelový úsek alebo ťažšie a strmšie stúpanie. V tomto prípade to bolo stúpanie dlhé 1,5 km s prevýšením 200 výškových metrov ku kostolíku na Monte Calvario. Nebolo to zadarmo, ale mali sme odtiaľ pekný výhľad na Cartagenu a odmenili sme sa lepeňákom.


Prechod cez Cartagenu som si v ten deň veľmi neužila, keďže vietor cestu nezľahčoval, ale o dva dni na to, keď sme tade prechádzali opäť a už bez vetra, som zhodnotila, že to mesto stojí aj za prehliadku.

Cesta z Cartageny po odbočku na Batería Castillitos bola z polovice stále mierne do kopca, v kombinácii s vetrom to bol ťažký mentálny tréning. Tak ako to väčšinou býva, po kopci prišiel krátky zjazd a odbočili sme smerom na Batería de Castillitos, ktorý sa nachádza na myse Cabo Tinoso. Cesta smerom na tento hradný komplex nie je veľmi hladká a tak treba dávať pozor na nerovnosti na ceste, avšak dá sa prejsť na cestných bicykloch.


Hradný komplex bol nádherný, roztiahnutý po skalách a cesta naň bola panoramatická. Sčasti mi to pripomínalo Cap de Creus (hraničný bod cesty GR11). Viem si predstaviť, že by sme tam strávili viac času, avšak čas nás tlačil a tak sme si pôvodnú trasu skrátili.

Jedna časť sa otočila a my sme pokračovali smerom do čierňavy.

Do Cartageny sme sa vrátili rovnakou trasou a smerom z Cartageny do Cabo de Palos sme mali mierne odlišnú trasu, rovinajtešiu ako smerom tam a vietor nás doslova odvial domov. Prišli sme natesno so západom slnka a vyšľahaní z vetra sme sa najedli a oddýchli si.

Pobrežie Costa Cálida

• dĺžka: 141 km,
• prevýšenie: 970 v. m,
• odkaz na výjazd

Druhý deň sme začali skôr ako ten prvý, vyrazili sme okolo 9:30. Počasie vyzeralo ešte neprajnejšie ako deň predtým. Okrem vetra sa pridal do zozamu aj dážď, ale ako som spomínala, museli sme „vytrimať“.

Začiatok trasy viedol po pobreží Costa Cálida, mali sme pekné výhľady na more a prímorské mestečká. Keďže sme tam boli na Veľkú noc, v mestečku San Pedro del Pinatar sme narazili na ceremoniálny sprievod počas Semana Santa, vo voľnom preklade Svätý týždeň, ktorý je pred Veľkou nocou. Kvôli sprievodu bolo mesto uzavreté a tak sme doplnili cukor z cukríkov, ktoré ľudia zo sprievodu hádzali okoloidúcim. Obišli sme centrum a pokračovali v jazde s vetrom v chrbte.


O chvíľu nám začalo pršať, a tak sme nerozhodne debatovali o tom, ako budeme pokračovať. Po pár zastávkach sa naša päťčlenná výprava rozdelila na dve skupiny. Jedna časť sa otočila a my sme pokračovali smerom do čierňavy.

Chvíľu po prechode popri Torre de la Horadada sme odbočili smerom do stredozemia do mestečka San Miguel de Salinas, mesta pri soľných poliach. Cesta nás viedla popri kanáli s tyrkysovou vodou. Táto voda je z rieky Tajo, ktorá je vedená týmito kanálmi do oblasti Murcia z dôvodov veľkého sucha v tomto regióne.


Pôvodne mala byť trasa dlhšia a mali sme prechádzať cez mesto Torremendo, avšak dážď nám zmenil plány a nakoniec sme aj my odbočili domov skôr. To však neubralo na kráse trasy a cesty nás viedli cez pomarančové a citrusové plantáže, ktorých vôňa bola umocnená dažďom. Vietor nám už nepomáhal tak ako na začiatku a tak som sa schovávala za parťákov, ako najviac to išlo.

Už nám začal dochádzať cukor v svaloch a v kapsičkách zásoby jedla, čo nás donútilo zastaviť sa v Spari v El Pinar de Campoverde na veľkonočnú hostinu. Ja som si od hladu kúpila všetko, čo mi ruky uniesli. Zmes orechov a sušeného ovocia, čokoládu, baklažánové čipsy, colu… Kým sme trávili, Maroš nakreslil novú trasu na zvyšné kilometre, ktorú sme si nahrali do Garminov. Dopriali sme si ešte chvíľku oddychu a pokračovali sme ďalej po nádhernej, ikonickej ceste. Po tejto zástavke nám už našťastie nepršalo a nakoniec nás pošteklilo aj slnko.


Myseľ som mala nastavenú na krútiaci mód. Silný proti- a bočný vietor dal zabrať po fyzickej aj psychickej stránke. Náladu mi však vylepšilo artičokové pole, moja obľúbená zelenina, ktorú som do tej chvíle vo forme rastliny nevidela. Táto oblasť je naozaj poľnohospodárskym výkvetom.


Domov sme to dotiahli v relatívne príjemnom čase, akurát na večeru. Namočili sme si nohy do studeného bazéna na podporu regenerácie, (na celkové schladenie) doplnili kalórie a išli regenerovať do hlbokého spánku.

Sierra Espuna

• dĺžka: 215 km,
• prevýšenie: 2400 v. m,
• odkaz na výjazd

„Ponáhľaj sa, bo túra dlhá.“ Takto by znelo motto tejto jazdy. Aj keď si telo pýtalo oddych, budíky nás nenechali spať a začali sme sa chystať skoro ráno. Predsa, keď si piati cyklisti potrebujú nachystať veci na jazdu, naraňajkovať sa a urobiť lepeňáky, je to doslova bitka o miesto v kuchynke.

Vtedy ma psychika jemne opustila, pretože som vedela, že máme na 5 ľudí už iba jednu dušu.

Počasie sa našťastie ukľudnilo a na túto ťažkú trasu nám bol dopriaty relatívne pokojný vietor (poobede 20 km/h) a slniečko. Vyrazili sme z domu 8:15 s vysokými očakávaniami na výhľady. Čakalo nás totiž pohorie Sierra Espuna. Začiatok jazdy sme mali podobný, ako keď sme sa vracali v prvý deň, a tak to pre nás nebolo nič nové. V Las Palas, za Cartagenou, sa k nám pripojili ďalší dvaja cyklisti, môj kolega zo Španielska a jeho kamarát. Dostali sme tak závan čerstvých nôh a tempo sa jemne zvýšilo.

Rýchlo nám všetkým došiel cukor a kofeín v krvi a tak sme Španielov začali drankať o espresso. Zastavili sme sa na kávu v lokálnom podniku v Los Cantareros a pokračovali sme ďalej v smere do Sierra Espuna. Cesty neboli ideálne, potrebovali by trochu lásky od cestárov, ale nebolo to nič, čo by cestný bicykel nezvládol (hlavne keď predtým pozeráte preteky Paris-Roubaix).

V meste Totana sa na nás začalo lepiť takzvané una mala racha – nešťastie. Kamarátke Sime sa vybila prehadzovačka (pozdravujem všetkých, čo jazdia na mechanike), ale našťastie sme našli bike shop otvorený aj vo sviatočný deň, v ktorom nám prehadzovačku nabili. My sme medzitým vykúpili ich zásoby funkčných tyčiniek, elektrolitov a doplnili sme cukry.

Avšak hneď na to, ako sme sa rozbehli, som zistila, že na prednom kolese mám defekt. Ten mi chalani rýchlo pomohli opraviť. Doplnila som ešte zásobu duše pre pokojnú dušu a pokračovali sme v ceste do nádherného parku. Garminy hlásili dlhé stúpanie (15,7 km) s takmer 1000-metrovým prevýšením. Také mám najradšej. Pred nami sa črtali nádherné výhľady na park, krásne aleje a vrchy.


Vrchol naklikanej trasy bol na Mirador del Collado Bermejo, avšak vtedy prišla ďalšia marošovina a pokračovali sme v ceste ešte zo 4 km s extra prevýšením 400 metrov smerom na vojenské územie EVA 13, na ktorom sa črtala budova podobná Malému Slavínu.

Naokolo nás nebol vyšší vrch a výhľady boli luxusné. Cestou naspäť dole na Mirador som zistila, že mám ďalší defekt a kamarát Miňo tiež. Vtedy ma psychika jemne opustila, pretože som vedela, že máme na 5 ľudí už iba jednu dušu.


Čakal nás naozaj kľukatý zjazd, počas ktorého som stále kontrolovala, či nemám ďalší defekt, bola som už paranoidná. Cesta bola úzka a jemne nebezpečná, pretože nikdy neviete, kedy vám zo zákruty vybehne auto.


Po zozjazdovaní sme opäť začali cítiť nedostatok vitamínu K (kofeín). Zastavili sme sa preto na kávu v meste Alhama de Murcia. A tu prišiel ďalší úder. Maroš zahlásil, že domov to máme ešte 90 km. Vtedy sa mi prekrútili oči. Nemala som svoj deň a podpísali sa na mne aj predošlé náročné jazdy v boji s vetrom. Po strávení tejto informácie mi vyhladlo a zastavili sme sa ešte na benzínke, kde som naraz vdýchla 100-gramové balenie čipsov.

Všetci sme z doliehajúcej únavy usúdili, že cyklistika je nezdravý šport a pokračovali sme ďalej. Tentokrát však zadarmo, s vetrom v chrbte. To ocenilo aj moje jemne boľavé koleno, ktorému sa nepáčilo, že nemám môj bicykel.

Väčšinu cesty až po pobrežie sme išli po takzvanej Via de servicio, čo sú cesty vedľa väčšej cesty, ktoré sú ideálne pre bicykle. Bol to naozaj boj s časom. Nechceli sme prísť domov za tmy a akonáhle sme odbočili na našu ulicu, Garmin sa mi prepol na tmavý mód, čo znamená, že zapadlo slnko. Ideálne načasovanie.

S indikátorom Body Battery na hodinkách Garmin v hodnote 5 sme zaspávali s tým, že deň na to nás čaká už iba ľahké vyjazdenie.

La Manga

• dĺžka: 45 km,
• prevýšenie: 150 v. m,
• odkaz na výjazd

La Manga je piesčina so začiatkom od Cabo de Palos. Je približne 21 km dlhá a na šírku v priemere dosahuje desiatky metrov. Po španielsky môžete nájsť názov aj La Manga de Mar Menor – vo voľnom preklade Piesčina malého mora.


Viem si predstaviť, že počas sezóny by som na La Mange určite nechcela byť, pretože všade boli samé turistické apartmány a rezorty. Počas apríla to však bolo príjemné a počet turistov bol prijateľný.

Cez polostrov vedie aj cyklotrasa, na ktorej máte označený každý kilometer surfom, kde bola napísaná vzdialenosť a aké veci môžete na La Mange vidieť.


My sme si La Mangu vykrútili už iba v „zóne nula“, doplnili kalórie vyprážanými churros con chocolate a vypili prepraženú španielsku kávu.

Zhrnutie

Keď sa pokúsim odosobniť od počasia prvé dva dni, ktoré sme tam boli, tak to naozaj bola nádherná lokalita na bicyklovanie. Počas Veľkej noci nás netrápil nával turistov, teploty boli tak akurát (15 až 25 stupňov) a prostredie nádherné. Apartmánový komplex, v ktorom sme bývali, bol pokojný, s prístupom na pláž a na promenádu.

Ocenila som aj možnosť plánovania rôznorodých trás podľa levelu energie – rovinaté pre oddychovejšie dni a hornaté pre náročnejšie tréningy. A preto túto lokalitu odporúčam všetkými desiatimi.