Reportáž: 150 km a 4 000 výškových metrov plných radosti aj bolesti v podaní Granfondo Stelvio 2018

Reportáž: 150 km a 4 000 výškových metrov plných radosti aj bolesti v podaní Granfondo Stelvio 2018

Jedno z najkrajších a najikonickejších alpských stúpaní a dalo by sa povedať aj vo svetovom meradle. Aké je to vyjsť úplne hore v jediný deň roka, kedy je cesta prístupná iba pre bicykle a užijete si ju naplno bez áut a motoriek?

Ešte na úvod musím poznamenať, že tento report nie je z pohľadu jazdca, ktorý ide na výsledok, ale doslova prežiť trasu, na ktorú ako tak má natrénované

Deň pred dňom D

Predpoveď nebola úplne ideálna a ešte aj počas rozjazdenia v sobotu sme tesne unikli silnému dažďu. To ma celkom strašilo, že nás niekde riadne zleje počas pretekov pred Stelviom a celý premrznutý potom budem musieť dobojovať naspäť do penziónu bez zdolania vrcholu.


No ale aby to nebolo také jednoduché, ešte pred záverečným 21 km dlhým stúpaním na Stelvio na dlhej trase čakali dve “menšie” aj keď o to výživnejšie stúpania, hlavne teda Mortirolo (1 200 výškových), ktoré je považované za jedno z najťažších aj v profi pelotóne a ťažšie ako aj samotné Stelvio. Nepomohlo tomu ani strašenie mojich spolubojovníkov, že oni by to rozhodne nešli a navyše v závere sú riadne stojky okolo 20%, úzka a zlá cesta. Nuž, ale chlapec neskúsený, nevedomý do čoho ide, si hovorí, že však to nejako prejdem a rozhodne neplánujem zosadať a tlačiť… Veď na to sa sem netrepem viac ako 8 hodín autom.

Znie to možno paradoxne, ale až na mieste činu si pozerám rozbor stúpania na Mortirolo a Stelvio, z čoho mi začali oťažievať razom nohy. Ale veď moral mám silný a toto je jedna z tých situácií, do ktorých sa rád a opakovane dostávam, tak prečo nie?

Profil dlhej trasy


Dve kľúčové stúpania


Zdroj: Mortirolo / Stelvio.

Top Gear a ich Stelvio: Ak by to niekto nepoznal


Len druhé cestné preteky a opäť s tisíckami jazdcov na štarte

Čo mi prišlo ešte horšie je fakt, že prvých takmer 45 km sa ide z kopca, pretože štart je v Bormiu (1 200 m.n.m.) a zjazduje sa do Bianzone (400 m.n.m.). Celkovo odštartovalo takmer 3 000 jazdcov zo 46 krajín, pričom menšia časť štartového poľa bola z Talianska.


Ako sme sa pohli, razom tlačím do pedálov plnou parou, nech odskočím plašičom a dostanem sa do prednejšieho balíka, kde by už mohol byť väčší kľud. To, že ľahnem a pošúcham sa, ma teda riadne strašilo už niekoľko dní pred samotným štartom, no prekvapujúco celý had sa rýchlo rozseká na skupinky s pár desiatkami jazdcov. Všetko na moje počudovanie úplne bezpečné a pokiaľ si chcem nechať kúsok miesta, je to možné a počiatočný adrenalín opadá. Asfalt však nie je všade ideálny a počas úvodnej sekcie som si poskočil snáď aj 30 krát .

Pri prvom väčšom stúpaní sa dostavuje teplo, začínam sa potiť doslova ako pečené prasa, zhadzujem rukávniky, čiapku pod prilbou a návleky na kolená sťahujem ku členku, teda aspoň ľavý . Vesta šla dole už o čosi skôr, ale navyše pod dresom mám ešte dlhé termo prádlo, pretože na štart sme išli okolo pol 7, bolo iba 10 stupňov a do toho ešte ten zjazd...


Aj keď sa pocitovo prehrievam, kalkulujem s tým, že v nadchádzajúcom zjazde, ktorý čaká za prvým vrcholom to ocením. V tomto prvom stúpaní s 400 výškovými ma obiehajú snáď stovky jazdcov, ale snažím sa ukontrolovať, ísť citeľne pod limit a šetriť čo najviacej síl. Zo začiatku sa tak vešiam za pomalšie koleso a držím sa ho takmer celé stúpanie, pričom nechápem, prečo všetci toľko valia. Žiaľ nijako sa nedá rozlíšiť, kto ide akú trasu, lebo farebné čísla značia iba sektor na štarte a o zvolenej trase nič nehovoria.

Tesne pred vrcholom sa ukazujú okolité štíty so snehom a tak si len v mysli hovorím, ako sa len do takej výšky vyštverám, veď je to tak vysoko a my ešte zbehneme všetky nastúpané metre naspäť dole….sakra.

Moment nepozornosti a takmer prelietavam zvodidlá

Zjazd na dobrom asfalte teší a vždy zvádza trošku k šanteniu. Tu sa mi to stalo skoro osudným, keď pri vychádzaní zo zákruty začínam točiť ešte pred návratom z náklonu a razom zavadím pedálom o asfalt. V momente mi vystreľuje do výšky zadné koleso a celého ma rozkýva. Našťastie predné koleso nenadskočilo, podarilo sa mi všetko ustáť a razom dupem do pedálov ďalej. Celý incident hlasno okomentovali jazdci, ktorých som vonkajším oblúkom týmto manévrom obiehal Jeden z najhorších momentov na cesťáku a iba vlastnou hlúposťou…

Zjazd ubehol rýchlo a už si to v balíku valíme nazad smer Bormio popri rieke k druhej občerstvovačke, kde sa oddeľuje stredná trasa od dlhej. Bolo to tak 2% stúpanie na 13 km, pri rýchlosti nad 30 km. To mi veľmi nesedelo, no vypadnúť z väčšieho balíka by bolo ešte horšie. Držím sa zubami nechtami čo to ide a myslím na blížiacu sa občerstvovačku, kde sa chcem konečne vyzliecť a poriadne najesť.



Myslíš to s tou dlhou vážne?

Hneď za občerstvovačkou začína druhé stúpanie (smer na Mortirolo) označené takouto motivačnou tabuľou. Pozrite aj na to číslo, ktoré je na dobravnej značke na pravej strane .


Na morále“pridalo”, že bolo vidieť ako to zopár jazdcov s oveľa lepšou cyklo (vrchárskou) postavou otočilo a išlo už dole oproti nám. Po chvíľke sa objavila ešte ďalšia tabuľka označujúca 18% - len pre istotu, či to myslíme vážne.

Aby toho nebolo málo, na novom, vlhkom asfalte zadné koleso veselo prešmykovalo a hlavne pri jazde zo sedla bolo treba myslieť na dávkovanie sily. V takýchto stojkách s minimálnou rýchlosťou som sa obával, či by som aj stihol vypnúť, ak by bolo potrebné . Do toho ma ešte začínajú hlodať myšlienky na zjazd, že ak to bude na podobných podmienkach, tak to bude teda pekne na prd...


Každý kilometer bol pekne označený a veru hypnotizoval som tie tabuľky poriadne, aby už bol koniec. Ale označenia ako natruc ubiehali pomaly, aj keď bolo mi od začiatku jasné, že posledné kilometre budú riadne kruté . Pre istotu v polovici tlačím gél, nalievam sa vodou, ktorá okamžite zo mňa tečie von v podobe prúdov potu... Ale neskutočne pomáhalo kričať atencióne, miskúzi, gracie na tlačiacich pred sebou, aby robili koridor. Povedal som to snáď stokrát a v tých záverečných mordách. Tam bol sklon miestami cez 20%, lial zo mňa pot, tepy v maximách a to všetko nekonečne dlho - skutočne energizujúce Nechápem, kde sa vzala vo mne tá sila, ale nohy to dali a keď som už myslel, že je za tým, objavila sa za zákrutou ďalšia stojka… No niekedy aj trpenie má svoje čaro, hlavne v tak peknom prostredí a podmienkach.

Našťastie je tu koniec a Mortirolo pokerené bez zosadnutia. Až na vrchole, ktorý je vlastne v lese bez žiadneho výhľadu, zosadám na pár momentov. Celý premočený razom šupujem do zjazdu, ktorý ale už idem opatrne aj keď cesta nemá až taký strmý sklon ako pri stúpaní. Navyše je úplne suchá, paráda! Tu si pochvaľujem kotúčové brzdy a dávkovanie ide krásne počas celého zjazdu.

Mysli stále na jedlo, vodu a hlavne to nepokaz!

Takýto profil výjazdu som nikdy nešiel, ale nie len z Imrových článkov viem, že kľúčom k úspechu je výživa, voda a hlavne nedostať hlaďáka z prázdneho žalúdku. Takže na raňajky pekne žemľa, maslo a šunka - veľa. Už v úvodnom zjazde po pol hodine som začal jesť sójové rezy a upíjam silnejší jonťák. Pod prvým kopcom zbodnem druhú polovicu sojového rezu a dám polovicu gélu. Zalejem to zvyškom jontáku a som takmer na dne. Našťastie občerstvovačky sú fajn rozmiestnené a bude stačiť na každej doplniť fľašu (0.7l)...

Navyše na každej občerstvovačke boli doslova švédske stoly od jahôd, koláčov, šunkových žemlí až po sušené ovocie. Takže vždy dávam ovocie, vodu, koláč, colu, žemľu. Hlavne jesť a piť aj keď nie je cítiť potrebu, lebo keď sa telo ozve, už bude neskoro...

Transport naspäť do Bormia

Po zjazde z Mortirola nás čaká občerstvovačka na následne šliapanie späť do Bormia po rovnakej ceste, ktorou sme sa ráno po štarte spúšťali. To neveští žiadnu pohodu, ale 20 km a pozvoľne nastúpaných 500 výškových, takže na orazenie ani tento úsek veľmi nebol… Našťastie ale čoskoro po občerstvovačke sa už vezieme v celkom početnom balíku, ktorý stále ťahá rovnaká dvojička Pri strmších stúpaniach nasledujú selekcie, selekcie selekcií a poslednú tretinu už idem osamote svoje vlastné tempo. Kochám sa scenériou a pomaly sa dostávam na začiatok...


Bod nula a môže sa začať stúpať

V nohách 130 km a nastúpaných takmer 2 500 metrov a môže sa ísť na to. V Bormiu na jednom z historických námestí bola predposledná občerstvovačka, kde som chcel byť o 12:00, max 13:00 hodine. Nakoniec som to tesne nestihol na 13tu, čo ešte stále dávalo priestor vystúpať Stelvio v kľude, nakoľko o 16:00 otvárali dole cestu pre autá a motorky.


Volím mód ďalšieho obžerstva s dvomi žemľami, koláčmi, trochou ovocia a veľa coly. Do vrecka ešte hádžem žemľu, kontrolujem posledný gél a s naplnenou fľašou sa po krátkom naťahovaní vydávam putovať hore. Opäť volím stratégiu zavesenia sa za niekoho, kto ide pomalšie ako moje pocitovo pohodové tempo. Obeť nachádzam ani nie za 10 minút a už sa veziem. Túto stratégiu volím hneď z dvoch dôvodov a to, aby mi sadlo jedlo z občerstvovačky, ktorého som zjedol veru dosť a za druhé, aby som nenaletel do kopca príliš rýchlo, dokázal si držať konštantné tempo a v druhej polovici či skôr v záverečnej tretine zvládal zrýchľovať. Naozaj pomáhalo, keď sa dokážem ukontrolovať a neprepáliť kopec a následne vidieť ako zbieram zamračených a ináč pokrútených jazdcov z úvodu


Ešte pred tunelmi (ktorých je celkovo 7) opúšťam svojho strážcu tempa a idem dopredu. Pri čítaní o Stelviu písali, že je dobré si zobrať aj predné a zadné svetlo, lebo v tuneloch je tma, ale našťastie sa osvetlenie tunelov automaticky zapína Tak a už viem, odkiaľ všetky tie vymoženosti obkukali v Strečne.


Ide to pomaly, neskutočne pomaly, ale občas ešte cvakám fotečky...

Celé Stelvio ma 40 zákrut a každá zákruta je označená, čo ale môže zo začiatku byť dosť demotivačné, pretože až po ikonickú vrcholovú cik-cak sekciu ubúdajú slimačím tempom. Super info na ceduliach je ale údaj o nadmorskej výške, ktorý postupne naskakuje, aj keď počet zákrut neubúda a tak sledujem hlavne ten... A ozaj, všetky použité v reportáži som spravil počas jazdy

Blíži sa sekcia s ikonickými zákrutami, no po chvíľke hľadania gélu zisťujem, že mi vypadol - nastáva par sekundový šok a panika. Našťastie večnú prvú pomoc v podobe rolky hroznového cukru mám aj tu so sebou


Táto dlhá pokrútená špageta sa mi ide parádne, pozerám hore, dole na svah a užívam si tie momenty, že konečne som tu. To prostredie sa ani nedá slovami opísať, jednoducho paráda.


Vyvraciam sa tu, alebo ešte vyskúšam podržať?

Od začiatku sa mi išlo pocitovo dobre, ale ono to napokon prišlo. Serpentíny zdolané a za nimi sa rozprestiera úplne iný typ krajiny - krásne lúčne svahy, široké údolie a mne ako naschvál začne vypínať vnútornosti. Nohy idú bez zmeny, ale žalúdok a bolesť hlavy sa začínajú hlásiť o pozornosť.


Práve prekonaná hranica 2 200 m.n.m., tak si hovorím, že je to tou výškou a fyzickou námahou a ono to pominie - skutočnosť je opačná. Pred nami už ale číha posledná občerstvovačka, vzdialená tak kilometer, tak to už snáď dobojujem a myslím pritom na colu.


Nuž nelepší sa to a povracať sa na bufete nebude veľmi vhodné. Viem, že musím do seba niečo dostať, lebo do cieľa je to už síce iba 6 km, ale 400 výškových. Napĺňam fľašku, beriem colu, koláče a idem si sadnúť trošku bokom (pre istotu). Celý zelený so smrťou v očiach nasilu do seba natlačím dva koláče a colu. Nič sa našťastie nedeje a nasadám na bicykel to dobojovať. Po chvíľke je už dobre...uff, to mi odľahlo.

Rovinka a posledné tornatti


6. a 5. kilometer do cieľa sú takmer rovinka, kde sa dá podradiť vzadu aj na 23T a nižšie. Čuduj sa svetu, dva kilometre ubehli ako malina. Tieto kopce naučia oddychovať pri sklone 3-4% a človek sa im doslova poteší. No posledné 4 km alebo skôr posledné 2 sú čerešničkou s priemerným sklonom 10,7 až 12,1%. Nebolo to ale také strašné a scenérie zasnežených trojtisícoviek dávajú zabudnúť na trápenie.



Po dojazde nás čakala odmena v podobe čiapky s nápisom “FINISHER” - moja obľúbená . Po zosadnutí a oblečení začala únava dobiehať, tak sa trošku naťahujem a pijem veľa vody. Slnko príjemne páli, takže žiadny extra chlad nie je cítiť. Stačí iba na seba hodiť niečo proti vetru a návleky na kolená pre zjazd. Už sa naň teším, ale najskôr si to tu ešte vychutnám…


Zjazd a fotečky



Našťastie všetko dopadlo nad očakávania a nič závažného sa nestalo. Celú túto pohodu odráža fakt, že tesne pred penziónom padajú prvé kvapky a neskôr aj spŕchne, no celý deň je jedna top vydarená akcia.

Ešte za okraj

Nemeria sa tu celkový čas, ale iba čas hlavných stúpaní, z čoho sa zostavuje výsledné poradie. To aspoň prispieva k bezpečiu v úvodnej časti a zjazdoch. Nebudem tu spomínať víťazné časy, lebo tie sú tak trochu ako z inej galaxie . Kto chce pozrieť, nech sa páči na tomto odkaze. Pre podrobnosti o jazde si môžete pozrieť výjazdy na Strave - samotné preteky alebo zjazd.
report_problem Našiel si v texte chybu?

Granfondo Stelvio Santini

calendar_today 03.06.2018
label Preteky jednotlivcov
place Bormio (Taliansko)

clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Ostrov Elba – malý/veľký (nielen) cyklistický raj – 3. časť

Ostrov Elba – malý/veľký (nielen) cyklistický raj – 3. časť

Ak niečo zrelo ako víno, tak to bol tento článok. Keď som pred dvomi rokmi dopísal druhú časť, vôbec som nepočítal s tým, že trilógiu dokončím až dnes.
Reportáž: Blinduro Podzim 2023 – back to the roots

Reportáž: Blinduro Podzim 2023 – back to the roots

Enduro je pre mňa v porovnaní s inými MTB disciplínami oveľa viac o komunite a užívaní si prírody a života s partiou na bikoch.
Reportáž: UCI Gran Fondo Tre Valli Varesine 2023 - hranica medzi úspechom a neúspechom

Reportáž: UCI Gran Fondo Tre Valli Varesine 2023 - hranica medzi úspechom a neúspechom

Podarí sa mi splniť môj cieľ a kvalifikovať sa na majstrovstvá sveta 2024 v kategórii Masters?
keyboard_arrow_up