KREJZY 2008 očami Latanku - doplnené

... O pár minút to z oblohy začalo. Jemne a nenápadne. Každý s tým dnes rátal a každý dúfa, že čoskoro prestane. Ešte chvíľu sme ako-tak suchí. Lenže schádzame z asfaltky rovno do brodu a za ním nenájdeš v balíku suchej topánky. Dážď hustne, ale nevadí, bude lepšie... Doplnené 11.8

Až oblečiem si ráno čierne elastické kalhoty
až i moja žena pochopí, že nejdem do roboty
až poskočí mi srdce radosťou, že bude zase v tom
ja odchádzam do Svitu na maratón
-to bude pekné, pekné, fajné a pekné.

Aby všetkým bolo jasné, že ma ľudia majú radi
čakajú tam na mňa moji kamaráti
-to bude pekné, pekné, fajné a pekné
až to so mnou definitívne sekne.

Ležím vyzlečený na lôžku, nado mnou sa skláňa lekár. Vykrúca moje nožičky, ohýba, pchá prsty do slabín. Bolí? A toto? Toto bolí?
Ty kokso, koxartróza nie je sranda. S bicyklom som skončil na jeseň, nemám naň toľko času. Lenže moja hmotnosť. Žijem ako Pavol Hammel -abstinujem, sem-tam chlastám, nerád sa postím, prežieram sa. Po poslednom cyklomaratóne v októbri som mal 69 kíl, o tri mesiace už 79. Je tu Nový rok, dávam si záväzok -odbehnúť skutočný maratón, môj prvý v živote. V júni na Kysuciach a v čase do štyroch hodín. A tak som začal behávať. No bolesti nenechali na seba dlho čakať. Vymenil som tenisky z Lídla za 5-tisícové odpružené maratónky. Je to rozdiel už aj pri chôdzi, ale nepomohlo. Aj lekár zakázal.
-A bicyklovať môžem, pán doktor?
-Lehce, jó? Lehce. Bez ťěžkých převodú.
A tak som si dvomi percentami z dane predplatil Krejzyho, okúpal som bejka a od apríla s prestávkami trénujem. Keď mi žily vystúpili už aj na čele, prestal som sa v jedení kontrolovať. S hmotnosťou nemám problém, treba však nabehať tisíc kilometrov mesačne.

Svit, 9. augusta, pred štartom

Pozerám sa na štartujúcich. Podľa ich oblečenia mi je jasné, že dnes sa opaľovať nebudeme. Dášť visí vo vzduchu, ale ešte nespadla ani kvapka. Odbila ôsma hodina a je odštartované.

Na štarte čakali. Vždy istí víťazi -drzí a trúfalí, chcú všetkých poraziť.
Len Dušan Pagáč vybehne pre radosť z pohybu a zvládne bezpečne nielen časť povinnú.

O pár minút to z oblohy začalo. Jemne a nenápadne. Každý s tým dnes rátal a každý dúfa, že čoskoro prestane. Ešte chvíľu sme ako-tak suchí. Lenže schádzame z asfaltky rovno do brodu a za ním nenájdeš v balíku suchej topánky. Dážď hustne, ale nevadí, bude lepšie.

Predbieha ma Ivan Jankovič. Povedal by niekto že Ivan je bývalý gymnasta? Určite hej, keď sa pozriete na jeho mladícku postavu. 25 zhybov na hrazde pre neho nebolo nič zvláštne. A možno ani dnes. Ivan je tvrdý chlapík, hocičo ho nezlomí. Vlastne všetci výsadkári sú ostrí hoši. Ivan by vedel o tom rozprávať. Tento vitálny dôchodca požíva v peletóne veľký rešpekt.

Šel zvolna a hrdě nesl hlavu barvy kovu –snad stříbra, nebo platiny.
Život je dům od základu ke krovu, stáří jsou roky, dny a hodiny.
Šel zvolna a přesto jeho jízda byla ladná. Měl asi důvod, proto se tak nés.
Krejzy to není pouze stránka kladná, jen tvrdý trénink může k cíli vést.
Šel zvolna, já sledoval jsem jeho stopy. A přitom tiše smlouval s osudem.
Až na nás jednou přijdou jeho roky, to tu už možná ani nebudem.

Leje ešte viac. Lesnými cestami stekajú potoky mútnej vody a prehlbujú si svoje korýtka. Cez kopce sa dostávane do Šuňavy a Vikartoviec.. Neviem čo sa deje, ale brzdy prestávajú účinkovať. Sto metrov zjazdu k bufetu dobrzďujem kufrom o asfalt. Lietajú iskry a robí to riadny hrmot. Keby bol ten kopček dlhší, zhorí mi podrážka. Doťahujem lanká tak, že gumičky takmer lížu ráfiky a vyrážam na Madejovo. Je to jeden z najdlhších a najťahších kopcov na Krejzy. Hore to ide v pohode, ale na vrchu zisťujem, že brzdy fungujú čoraz menej. Stále leje a pridal sa i studený vietor. Musím zastať a vyzúvam si jednu ponožku. Poutieral som ňou ráfiky i gumičky, ale brzdí to rovnako. Zhadzujem kolesá a zisťujem, že na každej gumičke už vidno kov. Vymieňam jednu prednú so zadnou a spúšťam ich na pol žrde, aby kov nedrel o ráfik. Bavím sa s brzdami tu na najvyššom bode trasy medzi brusnicami asi 20 minút, klepe ma ako osiku. Tuhnem ako čokoláda, zuby sa nedajú zastaviť. Mám na sebe okrem kraťasov a ľavej ponožky len tenký dres a reflexnú vetrovku hrúbky toaletného papiera, ktorú som až do Vikartoviec nosil vo vrecku dresu ako tenisovú loptičku. Mám to odskúšané. V takomto počasí s tým v pohode prežijem, len nesmiem dlho stáť ako teraz. Škoda, že pre blato v zipse nejde vetrovku zapnúť pod krk. Všetci sú už dávno dole, snáď len Dušan sa ešte kochá niekde na tých rozmočených lúkach. Zo zadnej brzdy už nie je nič, ale predná zaberá. Vystačím si s ňou asi kilometer, potom znova dobrzďujem nohou. No v lese je to iné. Žiadne iskry, len oriem blato. Na asfaltke už letím bez bŕzd a posledný zjazd do Tepličky som šiel po poli cez strnisko. Prichádzam na občerstvovačku. Táto malebná dedinka je odrezaná od sveta nespočetnými kopcami.Ako sa vám tu žije? –pýtam sa žien v bufete.

Máme kino, máme hospodu
v obci všeobecnú pohodu
na stráňach samá krava, samý vôl.
Naši chlapi trochu prudkí sú
dievčatá s motykami tancujú
no keď príde peletón dáme chlieb i soľ.

Na občerstvovačke šikovný servisman vyberá posledný pár nových gumičiek a za moment ich namontuje. No nie mne, ale tomu čo prišiel predo mnou. Na moje šťastie je tu ešte pretekár Igor čo schytal blato do oka. Napuchlo mu, reže a Igor sa rozhodol zabaliť. Môžem si odmontovať z jeho bicykla jeden pár gumičiek. Som šťastný a nasledujúcich vyše šesťdesiat kilometrov sa vytešujem aspoň z prednej brzdy, aj keď v strmších zjazdoch to bez orania nejde.

Predbieham Kamila. Pisosip, ako Kamila volajú, bol vlani prvýkrát. Nevadí že bol posledný. Krejzy je výzva a Kamil sa začal náležite pripravovať. Dnes ráno mal najazdených 125 km. Ak sa to zdá niekomu málo, musím povedať, že horolezci a skialpinisti si rátajú vertikálne vzdialenosti. Teda celkové prevýšenie. A výsledky nenechali na seba dlho čakať -Piso dnes dal Dušana.

Dobehol som kamaráta Fera. Výborný chlap. Usmievavý, urastený, čistý charakter, pod pozlátkom zlato. Je z Košíc, v Tescu zarovnáva hrnčeky. Tento veselý horolezec tiež veľa znesie, ale dnes asi nemá svoj deň.

Kdo ví jestli, jestli jsou na Měsíci vůbec ňáký stopy?
A proč funí Fero v kopci když sa potí?
Jaká síla mu ješte pedál otáčí?
Se sílou šetří, možná proto aby zbyla.
Čeká na nás Panská hoľa i Lopušná dolina.
Chudák Fero -s dechem nestačí.

Všechno je naprd.
Sivá obloha žene černý chmáry.
Děti na stráni hledaj fialový krávy.
Jak pohoda vypadá, kdo z nás to ví?
A kdy vyjde slunce?
Nikdo to nezná -stejně jak rychle objeví se, rychle zmizí.
Doufám, že Ilko nelže, nadeje je pořád ještě ryzí.
Kdekdo to však dnes radší zabalí.

Konečne vrchol. Fero dvakrát prudko vydýchne a odpije si z fľaše. Rozhliadne sa a odgrgne. Cesta začína klesať, oči sa mu rozžiaria. Vpredu preradí na veľkú, vzadu osemkrát prekvaltuje.
Tak na to dupni brácho, jeď co to dá!
Kopírujem jeho stopu v tesnom závese. Na našich chrbtoch pribúdajú hnedé bodky. Mokré a špinavé, ale nevadí, bude lepšie. Blato som schytal aj medzi oči. Len si rozotriem a žmurkám trikrát rýchlejšie, na zastávku nie je čas. Klopíme, preskakujeme mláky, obiehame sa. Opití rýchlosťou si užívame sladkú odmenu. Až zrazu:

Zatáčka, strom! Kde se tu vzal?
Snad tohle není konec? Chceš přece žít!
Brzdy a smyk! Balanc a křik.
A pak jen dlouhý nadávky. A víc už nic.

Prežili sme. Už neleje, len kvapká. Sobotňajšia idylka pokračuje. Tu mi konárik poklepkal po prilbe, tam mi žíhľava pohladila lýtka, tu som dostal mokrou čečinou po tvári, tam ma reže blato v oku. Trochu mi vadí aj piesok, čo sa mi dostal pod gate a sedlom mi neustále šmirgľuje zadok. Aj by som si to vyprášil, ale ma prenasleduje Martina –jediná žena, čo vlani i dnes zdolala Krejzy. Hoci na dlhej trati dnes vzdalo 73 štartujúcich zo 114, Martina si bezpečne a celkom v pohode ide po nový horský bicykel. Vlani to bolo iné. Pršalo len prvú hodinu-dve, potom sme obschli. Ale chytil som na zadok veľký pľuzgier a ten mi praskol už pred Šuňavou. Na tom prasknutom boľavom krvavom lepkavom červenom mieste sa mi do cieľa spravil ešte jeden veľký pľuzgier. Tri týždne po Horalovi som spával na bruchu a jedol postojačky.

Každý vytrvalec vie, aké je dôležité včas doplniť energiu. Hoci pred hodinou na občerstvovačke som si nevzal nič, mám ešte banán. Mal som ho zjesť o kopec skôr, teraz mi už v bruchu riadne škvŕka. V miernom zjazde som ho olúpal. Pred prvým hryzom som však nabehol na hrb a banán padá na predné koleso. Už som dojedol. Keď som po ňom prešiel, časť z neho mi vyhodilo na stehno. Aspoň niečo. Lenže je obalený v blate, nejde ani oškrabať, len sa rozmazáva. Snažím sa byť stále optimista. Nevadí, bude lepšie.

Zase leje. Vyberám tabletku Enervitu. Hoci som si to doma nastrihol, skrehnutými rukami mi to trvá veľmi dlho. Biela tabletka je pritom hnedá od blata. Aj keď si ruky umyjem, blato je na rúčkach, na fľaši, na tvári, proste všade. Keď zhadzujem vpredu na malú šajbu, musím pravú nohu z pedála vypnúť a za jazdy zľahka stupiť na prešmýkač. Druhou nohou pritom krútim.
Ďalší kopčisko a ďalší zjazd. Po predchádzajúcich skúsenostiach už som si nie taký istý. Fera však nesmiem nechať odskočiť. Strach mi španuje všetky zmysly, obsype ma zimomriavkami. Rútim sa dolu prudkou cestičkou, oriem pravou, oriem ľavou, len tak-tak vyberám zákruty. Lúčim sa s našimi: „Ženička moja odpusť. Spomínaj v dobrom. A pozdrav deti, mal som vás rád. A ešte dačo: peniaze sú v spálni pod kobercom.“

Prežil som aj toto. Vydýchol som si. Pritlačíme na pedál a dobiehame dvoch starších pánov. Jeden je široký a druhý bystrozraký. Neviem sa dočkať občerstvovačky. Ale čože? Vozí ma do strán oveľa viac ako doteraz. Pozriem dole a vidím mäkké koleso. Brzdím a opúšťam partiu.

Když ti svoje záda štěstí ukáže, náladu máš mizernou.
Ťěžko se ti hledá trocha guráže, zůstaneš stát jako sloup.

Je to neuveriteľné, ale vlani som mal 1,6 defekta na maratón. V Poltári som mal až tri. Keď som zašiel bez defektu, vyhral som v Tatrách majstrovstvá sveta či čo to bolo. Aj tretie miesto na Krejzy. Takže bacha. Hej? A nemachruj!
Skúšal som na defekty všelijaké finty, no i tak som tohto roku na prvom mojom maratóne v Brezne dvakrát pichol. V Súľove na dlhej nič, v Málinci nič a dnes zase. Nevadí, bude lepšie.

Prší nám už vyše sedem hodín. Ponáhľam sa za kamarátmi. Predbieham skrehnutého Buna. Tacká sa vedľa bicykla a kráča podozrivo naširoko. Ako Pachov otec -Adam Matejka Matrtaj cestou domov, keď ho sňali z dereša. Rozmýšľam či Buno podopiera bicykel, alebo bicykel Buna. Statočne všetko znáša a napriek okolnostiam to zabaliť nemieni. Vydrž, bude lepšie.

Na kopci mi spadla reťaz a za jazdy sa ju snažím nahodiť. Pritom som prehliadol odbočku a miesto zjazdu pokračujem po hrebeni. Na Horalovi zablúdiť, to sa vari ešte nikomu nestalo. Zastavujem pri pastierovi a pýtam sa na cestu:

-Keď pôjdeš po ceste kde ruže vädnú, kde rastú stromy bez lístia
tak dôjdeš na miesto kde tvoje slzy spadnú, na hrob čo príbuzní už nečistia.
Len starý rozbitý náhrobný kameň povie ti kto nemohol už ďalej
tak zatoč vľavo dole, nahoď veľkú-dvanásť, za chvíľu si na hlavnej.

Aj tak bolo. Po polhodine som dobehol známu trojicu. Vpredu ťaha Fero -asi preto, že je z nich najdlhší. Za ním široký a potom bystrozraký. Ako v tej rozprávke o troch kozliatkach.

Prechádzame cez potok. Široký si nesie veľký ruksak a niečo mu v ňom hŕka. Rozmýšľam, čo si asi nabalil.

Do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš
a potom zahoď všetko do vody.
Bez pretvárky a falše, hneď by Ti bolo krajšie,
hneď by tu bolo viacej pohody.

To Jano Lachký je iný prípad. Bez ruksaka, bez kapsičky, prázdne vrecká. Len na stehnách pod kraťasami schováva nejaké tabletky. V cieli vlani na Zelenej stope v Bystrici som sa ho spýtal, kto mu to nosí. Len sa usmial, povolil upinák a z karbonového rámu vytiahol poriadne hrubú sedlovku. Odštopľoval a vysypal z nej dušu, vercajk, klobásu, rožok a horčicu. Naozaj. No dobre, tak s tou horčicou som si nie istý, ale veď sa ho spýtajte sami.

Zase stupák a zase zjazd. Fero akosi ožil.

Tak ako búrka čo zlomí strom, keď opre sa doň, tak Fero sa rúti
fŕka a čliape, neberie ohľad, krúti a krúti.
To zvláádnem! To zvláááádnem! –bľačí na mňa jak blázen.
To zvládnem! To zvládnem! –som silný a vôľu nájdem.
Do Vikartoviec zvládnem, možno párkrát spadnem
morálka je na dne, ale k bufetu zájdem.

Deň, na ktorý tak rýchlo nezabudnem. Hoci premrznutý a bez ponožky ktorá by bola dobrá aj mokrá, rozmýšľam o tom čo som dnes zažil a čo napíšem. Na chvíľu sa zasnívam. Chyba -predné koleso vbehlo do ryhy a padám na bok do čierneho magľajzu. Za sebou počujem zvonček, rýchlo celý špinavý vstávam a obzerám sa. Nikto však nejde, to mi len zvoní v hlave. Riadne som si ju o niečo trepol, ten report bude teda vyzerať! Čo som to ešte chcel? Už neviem. Nevadí, bude lepšie.

Myšlenky ti táhnou hlavou jako mraky
Ty mraky jsou prázdný, tvoje hlava taky.

Ďalší kopec. Dobiehame Jana Hošalu. Evidentne by sa už najradšej videl 50 metrov pred cieľom. Tam, kde riadne podrastie keď začuje z reproduktoru svoje meno a kde všetci tlieskajú. Ešte si počkáme Janko. Šomre si ako Fero:

To zvládnem, to zvládnem, ak koleno nepovolí
dvacku do cieľa zvládnem, aj keď to zabolí ...

A bolí to riadne. Stúpanie naberá grády a zarovno s tým sa Janova hlava v kolísavom pohybe približuje k zemi. Akoby mu zadok prirástol k sedlu, nevstane. Hlava s každou otočkou lieta nad kermanom od jednej rúčky k druhej, takmer bradou škrtá o predstavec. Bráni mu v tom len jeho špeciálna prilba čo mu dal inštruktor MIG 29 z leteckej školy, ktorej šilcom teraz derie predné koleso. Sliny sa mu zbiehajú ako keď vás naťahuje, nestačí odpľúvať, je červený ako lístie v jeseni. Vydrž Janko, bude lepšie! A Jano drží a drží tie riadítka z celej sily, že už aj jeho GT-čko má toho dosť a najradšej by Jana niekam odparkovalo. Ale ISAKO je ISAKO -hodno zaň trpieť, hodno bojovať. Aj bojuje Janko s mrákotami, grimasy strúha, začína pod prilbou dymiť, pení, fučí ako lokomotíva. Ale správny chlap sa nikdy nevzdá. Prečo mal by si vzdať pred cieľom kilometrov pár? Len si spomeň na Pisa vlani v tramtkách aký výraz mala jeho tvár v cieli! A ako ho vlastný syn nespoznal ani po návrate zo sprchy.

Na dohľad už je cieľový oblúk, Fero na mňa lišiacky žmurkne.
Tento ľahký úsmev nič už len tak neskriví, aj tak sme stále frajeri.

* * *

Hudba hrá rozlúčkovú skladbu. Už ani nemá komu, len pár domácich dopíja posledné pivo. Zvečerieva sa. Do cieľa prichádza Dušan Pagáč:

Vracím sa z flámu a mám ránu. Páchnu a mám dlouhej stín.
Kdo mě potká, jde s nosem zdviženým.
Brucho bučí, mluvím z cesty, hlava se točí.
Proč svět se houpá, když má stát?
Měl bychom jít spát.

Latanka