Jóžin z bažin Tepličkou sa plíži

Nahor teraz a vždy, nahor, Jazdci Horalovi!

Ťažký boj čaká: blato a činy!

V očiach štrk štípe, platnička iskry kreše,

deň odvahy, deň tmavý, kým slnko vzíde!

Bajkujte len a nezastavujte! Do cieľa bajkujte!

Motto pre účastníkov KREJZI 2008

AUTOMUTILÁCIA (sebapoškodzovanie) je zámerné a opakované ubližovanie si v snahe vysporiadať sa s nepríjemnými duševnými stavmi. Prejavuje sa zraňovaním vlastného tela a je signálom vážneho psychického problému, ktorý postihnutý nedokáže zvládnuť iným spôsobom.

Pred rokom: Môj prvý Krejzi a hneď som došiel až do cieľa. Zdevastovaný, ale s presvedčením, že o rok idem zasa.

Sezóna 2008: Vzhľadom na sedavé zamestnanie relatívne poctivo trénujem. Najazdených 2x viac km ako minulý rok, nastúpaných 25 km prevažne v teréne. Aj nové fajnové plášte a spd-čka s tretrami som kúpil. Zbohom čínske trampky. Tentokrát to musím dať pod 10 hodín. Aj keby bolo tak škaredo, ako minule. To som ešte nepoznal skutočný význam slova škaredo.

Týždeň pred pretekmi až do štartu: Trať naštudovaná do detailov. Jednotlivé úseky uložené do pamäte. Prepočty priemerok ma radia niekde do intervalu 9:15-10:15. Možno ani posledný nebudem. V piatok večer pri strategicko-taktickej pivnej porade s Dudom ešte ukecávame Trgiho, aby tiež štartoval. Priebeh počasia presne, ale presne ako pred rokom. Len búrka ráno o šiestej nebola.

Štart: Začína pršať. Takže v pohode. Pred prvým stúpaním obliekam goráčovú bundu a pod prilbu nasadzujem šiltovku. Veď len do jedenástej ako minulý rok. Prispôsobujem sa prostrediu a radím úplne najemno nie pod záťažou, aby technika tú chvíľu bordelu vydržala. Prvý brod v Lopušnej a začínam čvachtať v tretrách. Šuňavský bufet vynechávam, je moc skoro. Vo Vikartovciach lejem na prevody za poldecák nejakej zmesi z lesného traktora od usporiadateľov. Pred vchodom do krčmy ešte na betóne posledné spinálne cviky, aby mi stavce naskočili do správnej pozície a ide sa na prvý veľký kopčok Madejovo. Najprv s Trgim, ale tomu po chvíli unikám. Pohodááá. Šliape sa mi fajn. Minulý rok to bol posledný stupák a skoro celé som to na lúkach tlačil. Teraz nezosadám ani pri výjazde zo šotoliny na lúku. Na lúke mením taktiku jazdy. Miesto obchádzania potokov idem priamo úzkym jarčokom, ktorý má menší odpor ako okolité blato a tráva. Tu niekde v polovici stúpania vytvárame dvojicu s Adamom Andraškom. Super chalanisko. Posledné metre pred kontrolou spoločne odtlačíme, aj spoločne cikneme. Na hrebeni k Madejovu míňame Latanku, ktorý šteluje brzdy, ale pomoc nepotrebuje. Podľa hodiniek by malo prestať pršať. V zjazde do Tepličky som z vozovky vytlačil sanitku v protismere. Adam mi v Tepličke vraví, že zapadli. Sorry. V bufete žeriem všetko, čo mi príde pod ruku a zapíjam najlepším bujónom na svete. Už počas preteku som si statne kúril vlastnými plynmi a grganím a ešte stále (je pondelok) sa to úplne neupokojilo. Pišta Babič mi wapkuje mašinku. Vďaka. Trgi vzdáva, lebo schytal riadne blato do oka, ktoré mu opúcha.

Hor sa na Panskú hoľu. S Adamom sa ide perfektne. Máme rovnaké tempo. Vrch v blate potlačíme a už je tu kontrola na Panskej. Minulý rok som im tam vypil tretinkové pivo. Teraz pýtam poldecák na zohriatie, ale majú ho len v salaši, tak valíme ďalej. Začínam tušiť, že tak skoro neprestane pršať. Prpleme sa po tých vrchných lúkach a pod takým plechovým krytom pre ovce, alebo seno? stojí borec v krátkom drese a klepe kosu. Reku, hybaj ty dole, šak tu zamrzneš. Tak neviem, či sa pri zjazde v niektorej zákrute nezlomil. V zjazde okolo vlekov míňam chalanov s nevyberaným slovníkom ako tlačia dole brehom, lebo brzdy nie sa. V Tepličke opúšťam na chvíľu trať a idem k bufetu, kde majú bujón. A tam ma čaká asi moja najťažšia chvíľa preteku. Všetci borci, ktorí tam práve sú, alebo prichádzajú, sa rozhodli vzdať. Aj Adam. Tá zima na Panskej holi urobila svoje. Takže nasleduje jednoduchá matematika. Prvá možnosť: nejakých 30 km v daždi a zime po asfalte do Svitu s pocitom, že som vzdal. Druhá možnosť: nejakých 60 km v daždi, zime a bordeli po trase so šancou, že dôjdem. Volím dvojku a sám samučký ako prst, ťažko preťažko opúšťam bufet. Civilizáciou odvrhnutý sa púšťam do tretieho veľkého kopca. Sklon má celkom príjemný a chrbát ešte veľmi nebolí, tak sa dá. Predbieha ma jednoponožkový Latanka. Na lúke už píly radím dlaňou, tak mi brní v prstoch. Mojou vnútornou hitovkou sa na zvyšok trasy stáva skladba šarišskej skupiny Mloci: „Ta toto neje možne, ta tomu neverim. Keby sa mne toto stalo, ta sa asi zastrelim.“

Najneuveriteľnejšia časť preteku, aspoň pre mňa, bol prejazd dolinkou Soľanka. V hornej časti mokrý trávový singel. Ten sa ešte dal. V jeho polovici zázračný deduško v podobe najlepšieho starostu L. Tepličky na svete, pána Mezovského. Na tomto stanovišti sa nachádzal on, jeho parťák, celta, pod ňou ohník, pálenka, chlebík s opečenou slaninkou, cigaretky. Proste zázrak na konci sveta. Hneď som sa pristavil a zo všetkého som trochu dostal. Fakt ďakujem. Bolo to veľmi povzbudzujúce. Zastal tu aj Buno. Trochu sme sa teda ohriali a pustili sme sa do dolnej časti Soľanky. A tu nenachádzam „slof“. Veľmi zjednodušene to bola kombinácia filmov o blízkej apokalyptickej budúcnosti sveta po zásahu obrovským meteoritom, o vzbure lesných kolesových traktorov a o postupe špeciálneho oslobodzovacieho komanda neznámym územím. Ľavá strana dolinky - kompletne pováľané stromy z posledného polomu. Pár chlapov predo mnou aj za mnou. V špeciálnych hnedých maskovacích kombinézach, z pod ktorých presvitali zvyšky dresov a búnd, miesto samopalov bajky. Všetci v 5,10,15, alebo 20 centimetrovom blate. Občas brod po kolená s prenášaním. Keby to niekto snímal kamerou na prilbe, tak na youtube máme všetky hviezdičky a dostávame ponuky od šéfov tímov comandos, ako inštruktori na prežitie. Prisámbohu.
No a tu aj mne začali odchádzať brzdy. Účinnosť klesla tak na 30-40%. Sily aj vnútorný optimizmus nemiznú, len slovník sa plynulo dostal do štvrtej cenovej bez obsluhy. To mi tiež vydržalo až do cieľa. Pri výjazde na asfalt mi regulovčíčka povedala, že tu už nikomu nešli brzdy. Hneď sa mi ľahšie žilo.

Na ďalšej občerstvovačke ma dobieha môj teammanager Dudo s týmito slovami: „Ty (nejaké slová na vyje.... a ko...), čo si nevzdal už v Tepličke!!! Už sme mohli byť v teple. A kvôli tebe sa tu teraz musím (nejaké slovo na je...).“
Ani si neviete predstaviť, ako dobre mi padli tieto slová chvály a uznania. Slzy mi vyhŕkli, srdce sa mi zohrialo, ucítil som lásku všehomíra a vedel som, že dôjdem.

Bufetové tety nám povedali, že trasa je asi skrátená, čo malo za následok strašné hrešenie o nejakú hodinku-dve v Lopušnej doline. Na tomto bufete sa vytvorila skupinka cca 5-6 ľudí, ktorá sa občas trhala, občas relatívne spájala, podľa toho, ako komu nešli brzdy. My s Dudom sme utvorili serióznu dvojku a s plnou vážnosťou som si po zvyšok tejto tortúry uvedomoval význam českej prúpovídky, že „ve dvou se to nejlíp táhne.“

Stúpanie na Jedlinky sa mi väčšinou tlačilo ľahko, keď som sa vytešoval, že po ňom už nemusím na Madejovo ako minulý rok. V zjazde z Jedliniek brzdy už v strmom nevedeli bajk zastaviť a lúky do Vikartoviec som šiel celé bez brzdenia po tráve mimo stopy. Dalo sa.

Vikartovský bufet sme vypapali aj s frťanom. V stúpaní za Vikartovcami mi už ide na malej píle bez problémov len prevod 1-1. V miernejšom potrebujem nejakých 20 metrov, kým reťaz sadne na ťažší prevod. Do Šuňavy sa výkon bŕzd znížil na 5-10% a zadná navyše nevracia (mechanické kotúčovky). Takže keď kvôli psychike stisnem na doraz páčky, tak síce nebrzdia, ale v miernom klesaní aspoň dokážu udržať konštantnú rýchlosť. Po pustení páčok ľavou nohou kopnem do zadnej brzdy, tá sa uvoľní a je to. Už len kopček do Lopušnej. Hahaha, debile! Hore kopcom trochu Dudovi utekám, dole ma predbieha. Prvý asi 50 m strmý zjazdík musím tlačiť, ale zvyšok dávam. Jedna noha v spd-čku, ležím bruchom na sedadle a deriem ľavú tretru o zem.

V Lopušnej za brodom nás regulovčík posiela fakt dole po asfalte. Super. Oni to fakt skrátili. O kilometer nižšie nás babenka smeruje zase do hory. Kuva-fix. Som si to pomýlil. Hneď za brodom sa odbočovalo k hotelu minulý rok. A ešte fúrik nadávok na chlapa, čo má priezvisko Zima. Sorry, Ivan. Dúfam, že keď to čítaš, tak je nám vzhľadom na okolnosti odpustené.

Hold limit asi nestíhame. V stúpaní pod stožiare predbiehame dvoch utrápených lejzistov. Už len zjazd a to skrátenie bude vynechávať ten posledný pahrb. Pôjdeme popod kameňolom ako ráno a možno stíhame. Skúšam ísť aj vrchnú pasáž na bajku, ale po prvej držke radšej idem chvíľu pešo. Pod strminou nasadám a fičíme, čo to dá. Pri odbočke, kde máme ísť rovno ku kameňolomu, nás hasič posiela na ten pahrb po pôvodnej trase. Druhý rezignovaný fúrik nadávok na šéfa podujatia. S prepáčením. Dudo hreší viac, tak mu hovorím: „Určite by ti to v cieli chýbalo, keby to vynechali.“

Posledný zjazdík beriem celý driftom na podrážke a vchádzam do cieľa. Dudo hneď za mnou.

11:03:06 Šľak to trafí, keď ma diskvalifikujú. V cieli ma víta niekoľko fóristov. Veľká vďaka.
Cením.

Čo dodať. Skúsim postupne.
-Vďaka Adamovi za prvý tandem.
-Neskutočná vďaka Dudovi. Asi by som to dal aj bez teba. Trvalo by to ale dlhšie a záver by bol 100x ťažší. A pocit v cieli menej výrazný.
-Zaradili nás do limitu. Vďaka.
-Ďakujem organizátorom za to, čo dokázali a za to že vydržali.
-Poklona všetkým štartujúcim. Tentokrát si to vyžrali nielen krejzisti, ale aj ostatné kategórie.
-U mňa maximálna možná poklona Martine Šnajdárkovej, ktorá minulý rok bola historicky prvou babou na Krejzi a aj tento rok dokončila. Za frajerku by som ťa nechcel. Celý čas by som mal komplex menejcennosti. " title=" Ale rád pozvem na kafe a možno zmením názor.
-Som na takýchto dlhých maratónoch v podstate benjamín. Ale som presvedčený, že tento ročník Krejzi bol najťažším mtb maratónom v slovenskej histórii. Možno to potvrdia veteráni.
-Ďakujem aj celému môjmu bajku za to, že to v podstate vydržal. Myslím, že zlyhanie techniky bolo tentokrát najčastejšou príčinou DNF.
-Po tomto maratóne je na zváženie, či by na dlhých trasách nemala byť predpísaná rozšírená povinná výbava o nepremokavú bundu, lekárničku a takú tú tenučkú izolačnú termofóliu.
-Bol to jeden z mojích najtvrdších zážitkov v živote. Ok. Mám to za sebou. Mám fajku účasti. Ale ešte raz také podmienky, tak s hrdosťou vzdávam v Tepličke. 2-3 hodiny dažďa sa dá. Ale toto bolo veľa.
-Ďakujem aj môjmu synkovi. Za požičanie indiánskeho náramku ako talizmanu. Pomohlo. " title="
-Občas si človek uvedomí, že sprcha je skvelý vynález.
-A na záver ďakujem všetkým fóristom, s ktorými som mohol večer po maratóne vypiť niekoľko pív. Veď kvôli tomu som sa prihlásil na Krejzi.

A keď raz budem veľký a natoľko rozumný, že na takejto krásnej kravine už nebudem štartovať, tak sa pôjdem pozrieť, ako to jazdia tí z prvej desiatky. Lebo ich priemernú rýchlosť nedokážem pochopiť. Ale dúfam, že to tak skoro nebude. Čaute o rok.

pisosip



Pozn. :
Autorom sprievodnej foto1 je majiteľ odfoteného bajku Vojto Pravda, ktorý mal na KREJZI premiéru a aj došiel do cieľa. Gratulujem. Fotka zhruba charakterizuje o čo prišli tí, ktorí sa nedostali až na Soľanku. A to nie je vidno polom a brody.
Foto č.2 charakterizuje povrch väčšiny trate.
Foto č.3 to som ja
Za foto2,3 vďaka petosovi a jeho tímu.