Reportáž: Škoda Horal MTB maratón - keď aj Lejzi trať potrápi

„Viki, keď už tento rok chodíš po tých bežeckých pretekoch a máš dobrú formu, poďme vyskúšať aj nejaké cyklopreteky.” Touto vetou od Veroniky to začalo…

A tak sme sa ocitli najprv na Donovalskom Drapáku a týždeň na to na jednom z najlegendárnejších maratónov série ŠKODA BIKE OPEN TOUR. Ako to celé dopadlo?

Nie je tomu až tak dávno, čo som na YouTube objavil kanál MTBIKER, ktorý ma vo veľkej miere vyformoval ako hobby cyklistu. Nachádzal som tam rôzne tipy na výlety, preteky, servisné videá atď. Čím ďalej som tento kanál sledoval, tým viac som bicykloval, až som si postupne kúpil lepší bicykel a zúčastnil sa prvých cyklopretekov na Spiši. To boli moje prvé a posledné preteky na pár rokov, ale nadšenie z horskej cyklistiky ostalo a ja som bikoval čoraz viac. V priebehu rokov mi v garáži postupne pribudol cesťák, XC bike a ruka v ruke sa vo mne formovala aj túžba zase vyskúšať pretekanie na biku.

Na Horala som vybavený gélmi a tyčinkami

Minulotýždňový Donovalský Drapák mi dal na konci poriadnu lekciu v podobe zlého rozloženia energie. Posledné kilometre došli gély, tyčinky a mne postupne dochádzala para a s problémami som došiel do cieľa. Pritom to boli len posledné 2 km. Toto ma pekne naštvalo, preto idem na Horala už so slušnou dávkou gélov, tyčiniek a keďže malo byť teplo, pribaľujem aj zopár túb magnézia proti kŕčom.

Akú trať si vyberieme?

Pred registráciou na preteky prichádza otázka, ktorú trať si vyberieme. Krejzi alebo Lejzi? Aj keď si niekedy s Veronikou radi „uletíme" a dáme si niečo náročné na hranici našich síl, trať Krejzi sa mi zdala už poriadne šialená. Bola takmer „rovnaká" ako trať Lejzi, s tým rozdielom, že sa išla dvakrát. Prejsť trasu raz a následne ju ísť znova, mi prišlo už na zaujímavú „nálož sebazaprenia", preto sa registrujeme „len“ na Lejzi. Netreba sa nechať zmiasť názvom, „lejzi“ to rozhodne nebolo.

Nie úplne jednoduchý štart

Nevediac, že sa už nachádzam na najväčšom stúpaní pretekov, si idem v celkom slušnom tempe po asfaltke.

Vždy ma po príchode dostane tá pozitívna atmosféra pretekov. Doslova z každého srší nadšenie a odhodlanie a práve to ma na začiatku riadne motivuje poriadne šliapnuť do pedálov. Rozjazdíme sa a o 9:00 už štartujeme. Na 58 km trase bola celkom slušná účasť - 100 pretekárov. Prvýkrát som išiel s takým veľkým počtom pretekárov v pelotóne a na vlastnej koži som pocítil, že to nie je až tak jednoduché. Na začiatku sa každý snažil prebiť dopredu a niektorí dosť riskovali.

Výsledok bol, že hneď na úvodnej lúke sa zrazili dvaja pretekári, preto som sa snažil držať svojho tempa a sledovať okolie za mnou. Následne sa začalo šliapať do lesa, kde bola celkom slušná „kolóna" a obiehať sa vôbec nedalo, takže oddych v uvoľnenom tempe padol vhod. Po prvotnom výšľape sa peknými singletrailmi spúšťam do Lopušnej doliny, kde začalo bahno.

Stojka po rozbahnenej ceste

Nemal som žiaden cyklopočítač, ktorý by mi ukazoval, kedy začína a končí stúpanie, ale poučený po Drapákovi si po 30 min. dávam prvotný gél, ktorý ma nakopne a v dobrom tempe stúpam do sedla Tabličky. V polovici trasy za začalo bahno a bolo treba udržať trakciu, aby sa človek „nevysypal". Mal som šťastie, že trištvrte cesty som mal pred sebou pretekára, ktorý držal tempo. Stačilo jedno zaváhanie a už sa tlačilo.

Pred koncom som musel bicykel tlačiť a spätne sa dalo nasadnúť až pod sedlom. Keď som vyšiel do sedla, bolo tam kontrolné stanovište, kde som dostal uznanie, že som to vyšiel na biku, ale rýchlo som ich vyviedol z omylu a vravím, že som tlačil aj ja. Vraj nevadí, dôležitý je výsledok… Veľké uznanie pretekárom, ktorí do sedla vyšli bez tlačenia.


Nasledoval zjazd do Vikartoviec, kde sme ku koncu nešli po ceste, ale po potoku a mlákach. Vysprchovaný mlákami a bahnom sa dostávam do dediny, kde si na občerstvovačke dávam ionťák a začíname znova stúpať.

Nádych poriadnych horských cyklopretekov

Nevediac, že sa už nachádzam na najväčšom stúpaní pretekov, si idem v celkom slušnom tempe po asfaltke. Sčasti idem s parťákom, od ktorého sa dozvedám, že sa „driapeme" na najvyšší bod pretekov - Sedlo Madejovo. Preto vyťahujem kofeínový gél, magnézium a ponáram sa do vlastného dychu.

Chvíľu bolo dobre, chvíľu horšie, ale nemohol som už do toho dupnúť, čo je škoda...

Aj keď pochádzam zo Spiša, okolie Popradu a Svitu nemám vôbec pojazdené, preto je pre mňa trasa do sedla epická. Nádherné výhľady na Tatry, okolité lúky, proste topka. V duchu som šťastný, že vďaka pretekom spoznám miesta, ktoré by som sám od seba objavil neskôr alebo vôbec.

Nekonečné lúky a kŕče

Opantaný výhľadmi sa dostávam do lesa, ktorý je doslova rozprávkový, ale stále stúpam do „nebies" a konca nikde. Posledné stojky a konečne som v sedle Madejovo, z ktorého nasledoval dlhý a epický zjazd naspäť do Vikartoviec. Zo začiatku to boli dlhé lúky s výhľadmi na Tatry, ale ku koncu sa začali náročné zjazdy cez kamene. Môj full a ruky dostali pekne zabrať.

Po jazde sa začalo ďalšie stúpanie dlhou nekonečnou lúkou. Nasadzujem ďalší gél a magnézium, pretože som cítil počiatočné kŕče v nohách, čo neveští nič dobré. Kto ich máva, vie, že ak to raz začne, bude to pokračovať až do konca. Cez nekonečnú lúku som musel presviedčať sám seba, aby som netlačil, čo sa mi úspešne podarilo a po jej zdolaní sa konečne dostávam na občerstvovačku, kde dopĺňam vodu a jedlo, čo ma na čas zachráni.


Od občerstvovačky nasledovalo prudké stúpanie, v ktorom som si už aj s kŕčami v nohách bike potlačil. Potom to bola jazda za odmenu po hrebeni a následne zjazd do Šuňavy. Myslím, že zjazd a rovinka po poľných cestách mi pomohla a ja som mohol znova nasadiť tempo.

Aké budú posledné km?

Nasledovali cestičky cez hrebeň až do Lopušnej doliny, z ktorej sa začalo posledné stúpanie. Tam som nasadil kofeínový gél, ktorý ma nakopol a začal som dupať. Paradoxné je, že tieto preteky som mal dosť energie, ale ku koncu prišli kŕče. A tak posledné 2 km boli opäť prekliate a boli pre mňa utrpením, s ktorým som bojoval. Chvíľu bolo dobre, chvíľu horšie, ale nemohol som už do toho dupnúť, čo je škoda, pretože na konci ma dosť pretekárov obehlo.

Ponaučenie amatéra

Pre tentokrát som si energiu rozložil parádne až na jednu krízu, ktorú som rýchlo prekonal. Pravidelné jedenie netreba podceniť, pretože to môže vyjsť draho. Na týchto pretekoch ma nezastavila energia (ako na Drapákovi) ale kŕče, s ktorými som musel bojovať. Aj tak to stálo za to. Ak by som to mal jasne a stručne zhrnúť, trať Horala sa mi veľmi páčila. Bolo tam všetko od lúk, zjazdov, singletrailov až po výhľady a v kombinácii s dobrým počasím je dobrý pocit na duši zaručený.

Výsledky a zázemie

Pretekanie, či už v behu alebo na biku, sa mi veľmi zapáčilo, pretože ma to kondične a mentálne dokáže posunúť vpred. V celkovom poradí som skončil na 50. mieste s časom 4:20 a v mojej kategórii na 24. mieste. Po dojazde si mali všetci možnosť užiť parádne zázemie, kde nechýbali rôzne stánky či aktivity pre deti.



Kompletné výsledky sú zverejnené na tomto odkaze. Víťazom trate Lejzi sa stal Martin Hutta s časom 3:05. S takýmto výkonom sa nemôžem ani rovnať, ale je pre mňa motivácia, dať túto trať po 4 hodiny. Možno budúci rok. A keďže vo Svite sa jednalo o záverečné kolo ŠKODA BIKE OPEN TOUR, už sú jasné aj výsledky v rámci tejto série. Víťazom gratulujem a pozývam všetkých na další ročník tejto najväčšej série MTB maratónov na Slovensku.