Reportáž: Donovalský Drapák 2023 - keď búrka „vyšperkuje“ trať

Prečo som sa prihlásila na tieto náročné MTB preteky? Zvládnem ich ako jediná pretekárka na trati?

Kombinácia bike & hike je súčasťou môjho života odmalička a doslova životným štýlom už azda tretinu života. Posledné roky sa to transformuje skôr na run & bike, keďže práve pobehovať niekde po horách ma baví najviac a napĺňa. Bicykel však bol, je a myslím, že stále bude mojou vášňou a výjazdy na cesťáku aj horáku tvoria značnú časť tejto mojej športovej skladačky.

A práve ospevovaný bike ma zachránil posledný mesiac a bol doslova mojou spásou. Prečo? Zranenie nohy ma odpísalo od mojich bežeckých plánov, ktoré konečne po rokoch „halabala pobehovania“ mali aj nejakú štruktúru. Prvýkrát som si naplánovala aj viaceré bežecké preteky na toto leto, no ako to už býva, plány sa menia. A tak si to všetko za mňa „zlízol“ Viktor, ktorý je mimochodom skôr typ bike ako run, a odbehol si napr. Vertikal kilometer. Asi to tak ale malo byť, keďže sa mu to zapáčilo a myslím, že teraz ho nahovorím aj na ďalšie moje bežecké výmysly.

Leje a leje a leje…. Už sa len zasmejeme a ideme ďalej.

No vráťme sa k bicyklu. Práve on bol mojou záchranou, keďže bikovať som mohla bez problémov aj so zranením. Pri točení reportáže z Kordíckeho Extrému (kde samozrejme behal namiesto mňa Viktor), som len krívajúc pobehovala na štarte a závistlivo sledovala bežcov pohltených tou skvelou atmosférou pretekov. Vtedy sa túžba po pretekaní prehĺbila a hlavou mi behali myšlienky, kedy sa konečne zotavím a postavím na štart aj ja.

A vtom prišiel moderátor pretekov Adam, ktorý mi začal rozprávať o Donovalskom Drapáku. Že či bikujem a nechcem prísť… Možno to bude znieť prehnane, no doslova to bolo v mojom aktuálnom rozpoložení ako znamenie, jasný blesk z neba (haha). Bez akéhokoľvek zaváhania som sa hneď prisľúbila, že tam budem. A akonáhle Viktor dobehol do cieľa, tak mu vravím: „5. 8. si nerob plány. Ideme na Donovalský Drapák!“

Odradí ma búrka?

A tak aj bolo. Boli tam isté pochybnosti - predpovede počasia nás celý týždeň predtým trošku strašili a práve na víkend to vyzeralo asi najmenej priaznivo. Odhodlanie bolo však väčšie a v piatok pred pretekmi sme si starostlivo pripravili bicykle. Jazdenie na Donovaloch ako-tak poznám, a cca viem, čo ma čaká. Preto v „povinnej výbave“ nesmie chýbať náhradná duša, CO2 bombičky, pre istotu aj pumpička a nejaké to náradie.

Aj keď neviem, ako by som sa tam trápila s opravou bezdušákov, asi by som to skôr vzdala, no aj tak si to všetko beriem. Druhú časť výbavy tvorí, samozrejme, energia, ktorej budem potrebovať dosť. Balím si 3 gély, 2 tyčinky a nachystám si fľašu na to najdôležitejšie - vodu. Tu narážam na menší problém - 0,5 l vody mi určite stačiť nebude. Viem, že na trati sú občerstvovačky, ale aj tak to je málo a chcem mať určite aspoň 1 l vody so sebou. Na môj bike mi väčšia fľaša, žiaľ, nevojde a 2 už vôbec. (Ak máte nejaký tip, ako si na menší rám upevniť ďalšiu fľašu, dajte mi vedieť).

Neostáva mi nič iné, musím brať vestu. Pribalím si teda rovno dve 0,5 l soft fľašky,

Blato a predo mnou padajúci jazdec mi však naznačujú, že to nie je najlepší nápad.

všetko si večer pekne nachystám, pozriem ešte predpoveď počasia. Nakoniec to vyzerá, že to zajtra vydrží bez dažďa, tak si spokojne ľahnem do postele a už len sa dobre vyspať. Ibažeby nie... O tretej v noci ma zobudí búrka. Ale aká? Nebola to žiadna polhodinová búrka, ktorá sa poberie ďalej. Hromy sa striedali s bleskami celú noc, až kým mi o 6:00 nezazvonil budík. Keď som pri raňajkách stále počula hrmácanie zvonku, pomyslela som si svoje…


O siedmej dážď našťastie ustáva, tak si len vydýchneme a vravíme: „Dnes to bude asi blatisté, ale aspoň už neprší.“ Vyrážame z Mikuláša smer Donovaly a v Ružomberku je to tu zas. Leje a leje a leje… Už sa len zasmejeme a ideme ďalej. Po strastiplnej ceste cez dážď a XY semaforov sme konečne tu – Donovaly. Tu je úplne iný svet. Mračná sa pomaly rozplývajú, dážď pominul. Snažím sa pozitívne naladiť, že to nakoniec bude pekný výjazd. To však ešte netuším, čo ma čaká.

Jediná žena?

Prezentácia, slnko, rozjazd, ani neviem ako, a o chvíľu už stojíme na štarte. Nie je nás veľa – 56 pretekárov. Prihlásených bolo cez 70, no niektorí si to asi rozmysleli. Nečudujem sa im. Moderátor Adam ma víta, ako jedinú pretekárku na štarte, a potmehúdsky sa smeje, že ma na to nahovoril. „Som zvedavý, čo mi povieš v cieli.“ To, že budem jediná žena na tejto trati, som sa dozvedela deň pred pretekmi, no vôbec ma to neodradilo. Naopak, dodalo mi to rozvahu do celého jazdenia. Veď mi stačí dôjsť do cieľa a prvé miesto mám zaručené. Ide sa na to!

Z asfaltu rovno do blata

Myslela som si, že úvodné stúpanie asfaltkou bude ideálne rozohriatie. V dave medzi 55 „hrotičmi" som sa však akosi dala strhnúť a tak som to trochu prepískla. Neveľký počet pretekárov sa však pomerne rýchlo roztrhal (aspoň vzadu) a po úvodnej zahrievačke chytám dych a dostávam sa do udržateľnejšieho tempa. Zjazd na lúke ma vytriasol a o chvíľu to prišlo.

Blato, ďalšie blato a ešte viac blata. Trasu sa budem márne snažiť popisovať, keďže jediné, na čo som sa sústredila, bolo balansovanie v rozbrázdenej stope. Myslím, že to ani nie je nejako obzvlášť potrebné, keďže v reportoch z Donovalského Drapáka to bolo neraz popísané a túto nádhernú MTB trať zdokumentoval Imro aj s kamerou.

Mojej pozornosti však nemohol uniknúť krásny pohľad na Kozí chrbát. Z najvyššieho bodu trasy (Kečka, 1 225 m n. m.) bol naň priam mystický pohľad. Krása! Preletela som cez Kečku a približujúc sa ku Koziemu chrbtu, sa pokúšam urobiť foto tejto „magic“ hmlistej atmosféry. Blato a predo mnou padajúci jazdec mi však naznačujú, že to nie je najlepší nápad. Mobil teda len zastrčím hlboko do vrecka vesty, aby mi nevypadol, a na fotenie môžem zabudnúť. Dnes to chce extrémne sústredenie. Prechod popod Kozí chrbát bol štýlom „jedna tretra v pedáli, druhá balansuje v blate“ a v Hiadeľskom sedle mi už na kontrolnej stanici s úsmevom hlásia, že som prvá žena. Nečakané.

Dlhý zjazd a ešte dlhšie stúpanie

Nasleduje technickejší zjazd, no oproti predchádzajúcej časti to je odtiaľ už oveľa menej blatisté. Áno, blatko, klzké korene, šmykľavá tráva a hlboké mláky nechýbali a za normálnych okolností by som povedala, že to je „mordor“. V porovnaní s prvou časťou trasy to však nebolo také strašné, a nohu z tretier som už nemusela ani raz vypnúť. Z lesa ma to „vypľuje“ na zjazd rozbitou asfaltkou a potom nasleduje najdlhšie stúpaničko trasy.

V hlave si už premietam, ako prechádzam cieľovou rovinkou, no opäť sa prebúdzam zo sna.

Stúpanie na Kalište je dlhé a tiahle, no po asfalte to ide plynulo. Držím sa pretekára predo mnou, ktorý ma pekne ťahá a drží v tempe. Šliape sa mi dobre a neskôr ho dokonca obieham. Nasleduje ďalšie stúpanie lesom a obieham ďalšieho. Asi zaúčinkoval kofeínový gél, ktorý som si pred týmito stúpaniami zámerne dala.

Z eufórie do reality

Dostávam sa na občerstvovačku, ani neviem koľko ich bolo doteraz, no tu sa prvýkrát zastavím, teda nezastavím, ale za jazdy pijem ionťák. Stále som vraj prvá žena a pán z občerstvovačky ma trošku potlačí do kopčeka (snáď to nie je podvádzanie ). Nasledujúci úsek som bola nabudená, kofeín zjavne stále účinkoval a v akejsi eufórii, ani neviem ako, ubehli ďalšie kilometre.

Viem len, že v nasledujúcom dlhšom zjazde som vytratila z vrecka proteínovú tyčinku. Dlhou tiahnúcou sa lúkou som prechádzala okolo pretekajúcich bežcov a zrazu predbieham cyklistku, ženu. Čože?! Tu som sa prebrala zo sna do reality a dochádza mi, že sú to pretekárky z kratšej, 25 km trate. Zorientujem sa na trase a keďže túto lúku a časť trasy poznám, naivne si myslím, že o chvíľu som v cieli. A tak už nedopĺňam energiu, veď som predsa na konci.


Realita? Bicyklujem hore, dole, hore, dole a ešte raz hore a dole a zrazu pred sebou vidím Donovaly, počujem hluk zo štartu. V hlave si už premietam, ako prechádzam cieľovou rovinkou, no opäť sa prebúdzam zo sna. Trasa sa vykláňa úplne opačným smerom, ako chcem ísť, neviem, prečo som si to predtým nepozrela. A opäť stúpam nejakou lúkou, zjazdujem inou a už mi naozaj dochádza para.

V duchu si nadávam, prečo som si len nedala ten gél. Tabuľka 5 km do cieľa ma však upokojí, to už dôjdem aj bez energie. No tých záverečných 5 km ma prekvapilo najviac. Takéto zjazdy som v závere nečakala. Stehná mi už poriadne horia, no zároveň to chcem mať za sebou a šliapem, čo to dá. 2 km do cieľa, 1 km do cieľa… Tieto posledné kilometre boli nekonečné a „vycucali“ zo mňa aj to posledné. Akonáhle však prechádzam mostíkom cez cestu, zaplaví ma pozitivita a s úsmevom na tvári prichádzam do cieľa.

Odhodlaná na ďalší ročník?

Mám za sebou 51 km, okolo 1 800 výškových metrov a na sebe kilo blata (na biku ďalšie kilo). Umiestnila som sa celkovo na 43. mieste, tu sú kompletné výsledky. V cieli ma neminie otázka od Adama, aké sú moje dojmy. A odpoveď? „Skvelá trať, o rok som tu zas.“ A myslím to vážne. Hodnotím to, ako naozaj krásnu trať, presne takéto jazdenie mám rada. Celoodpružený bike sa tu určite uživí a nechápem, že sa tento rok na túto trať odhodlali aj dvaja gravelisti. Každopádne, blato to celé sťažilo a spomalilo, no aj takéto „dirty ride“ patria k cyklistike a malo to rozhodne grády.

Som rada, že napriek nepriaznivým predpovediam počasia sme sa nenechali odradiť a zažili Drapák na vlastnej koži. Nakoniec nám búrka pred pretekmi pekne spestrila trať, no počas pretekov nepadla ani kvapka. Už viem, prečo sa preteky nazývajú Drapák, no zároveň si myslím, že aj my, bikerky, sa touto traťou dokážeme „predriapať“. Či je to vhodné pre ženy? Ako pre ktoré. Rovnako ako aj pre mužov - ako pre ktorých. Myslím si, že sa nájde veľa bikeriek, ktoré majú nabikované omnoho viac, ako ja a na tejto trati by mi pekne „naložili“. Kto si na túto 50 km trasu netrúfa, nech skúsi na budúci rok 25 km a uvidí. Neskúsiš, nezistíš.


Dúfam, že o rok som tu naozaj zas a že na štarte nebudem opäť jediná žena. Predsa len, stáť sama na stupni víťazov je také… zvláštne, nezaslúžené. Napriek tomu, organizátori veľmi milo prekvapili ocenením, za čo im ďakujem a verím, že budúci rok si o hodnotné ceny prídu zabojovať viaceré milovníčky náročných stúpaní a technických zjazdov.