Reportáž: Škoda MTB maratón Levočské vrchy - teplo a výhľady na Tatry

V Levočských vrchoch sa 16. júla uskutočnil predposledný MTB maratón zo série ŠKODA BIKE OPEN TOUR. Pre mňa to bola premiérová účasť na tomto podujatí…

Celkovo som tu bol jazdiť len raz, minulý rok s kamarátmi na víkendovom výjazde a Levoča sa mi veľmi páčila, preto som sa sem tešil.

Víkendová príprava

Okolité prostredie je mi dobre známe. Hoci som z druhého konca republiky, rád sem zavítam na predĺžený víkend. Rovnako to bolo týždeň dozadu. V sobotu som si nadelil MTB trasu z Telgártu na Muráň, kde sú pre mňa hlavným lákadlom legendárne buchty. Vracal som sa horským priechodom, neskôr hrebeňom nad Telgártom a podvečer zakončil na Kráľovej holi, ktorá už bola bez turistov. Slušných 103 km a 3 000 výškových.

V nedeľu som pokračoval na cestnom bicykli z Popradu cez Ždiar k Bielovodskej doline, potom išiel na Popradské pleso a premiérovo na „cesťáku“ vyšliapal aj Sliezsky dom. Ďalšia „zaberačka“ 167 km a 3 000 výškových. V pondelok som ešte využil dovolenku a pojazdil MTB na Liptove, konkrétne Kvačiansku dolinu a Žiarsku chatu. Cez týždeň som si dal aktívny oddych a predpokladal, že na sobotu to bude super forma. Ako to teda dopadlo?

Do Levoče prichádzam v piatok podvečer, ubytovaný som na začiatku mesta v penzióne. Toto je prvýkrát, čo nemusím ísť na štart autom, mám to cca 2 km do centra, takže to bude ideálny rozjazd a nemusím sa nikam ponáhľať. Večer som si dal ešte prechádzku naozaj krásnym historickým námestím Levoče a obzrel zázemie.


Na výber bolo už tradične niekoľko tratí. Pre „krpcov” detská trať 4,5 km/100 m, pre rodiny Family trať 7,4 km/140 m. A pre dospelých krátka trať 24 km/700 m, stredná trať 48 km/1 600 m a dlhá trať 72 km/2 000 m, ktorá spájala krátku a strednú trať.

Kríky nás bičujú a ja len dúfam, že tu nebude pod kolesami nejaké prekvapenie.

Prihlásil som sa na najdlhšiu, ktorej štart bol o 9:00 hod. Dnes platilo, že čím skôr tým lepšie, pretože počasie nás čakalo naozaj pekelné. Registrácia ráno prebiehala super, a ja som si veci nechal v našom stánku ŠKODA. Márne som v taške hľadal sťahovacie pásky, tu sa rozmýšľa ekologicky a dostali sme povraz. V rámci občerstvenia máme nárok aj na výbornú kávu v miestnej kaviarni, čo som stihol využiť ešte pred štartom.

Prales a otravné ovady

Štart z námestia pokračoval asfaltovým zjazdom, kde sa čoskoro odpojilo sprievodné vozidlo. Tu sme sa hneď vydali na výživné stúpanie po lúke rovno za nosom k Mariánskej hore. Už vtedy bolo teplo a vedel som, že my, na dlhej trati, sa tu budeme trápiť ešte raz. Teším sa.

Do kopca sa trápim, hľadám stopu a trakciu a každú sekundu mávam rukami, ako keby chcem vzlietnuť...

Borci sú už hore, ja sa nechcem hneď na začiatku uvariť a prepáliť to. Hoci nohy idú veľmi dobre, musím sa v tom úpeku strážiť. Nasleduje ďalší „strmák” lesom, ktorý skončí na lúke a ideme do zjazdu, cez slušne zarastenú cestu, kde je úzka stopa buď vpravo alebo vľavo. Kríky nás bičujú a ja len dúfam, že tu nebude pod kolesami nejaké prekvapenie. Neskôr sa cesta zmení na širšiu štrkovú cestu, ktorá skončí v Levočskej doline a začíname sa opäť štverať do výšin, až k rozhľadni Marčulina.

Trasa nejde štandardnou cyklotrasou, to by bola príliš nuda, ale rôznymi miestnymi zákutiami, ktoré nás vytrápia. Ocenil by som, keby to tu bolo aspoň trošku vykosené, miestami je cesta úzka ledva pol metra a do toho prišiel ten najhorší hmyz - ovady.


Trápim sa do kopca, hľadám stopu a trakciu a každú sekundu mávam rukami, ako keby chcem vzlietnuť, to len odháňam ten otravný hmyz. Počuť pri uchu neustále bzučenie, na tele vás stále niečo bodá a vy už čakáte, kedy toto „ukrižovanie” skončí. Našťastie sa dostávame z najväčšieho pralesa von a aj ovady trošku zmiznú.

Cestou hore stretávam dobre vytrénovaného šesťdesiatnika, ktorého podľa dresu spoznám na každom maratóne. Pochádza priamo z Donovál. Prehodíme pár slov a ja ho obdivujem, nakoľko má naozaj super formu a pri stúpaní mám čo robiť, aby som sa ho držal. Darmo, keď niekto pochádza z hornatej oblasti, tak roviny nemá kde jazdiť. Klobúk dolu, snáď v jeho rokoch budem na tom podobne.

Ešte posledné kamenisté metre k rozhľadni s poriadne prudkým sklonom a ideme dole. Ale ozaj dole. Ja neznalý terénu vidím, že tu je fotopoint a keďže chcem peknú fotku, tak sebavedomo pokračujem. Zrazu len dačo… Vidím zošup dole a fotografa ako kričí, že super poď. Keď sa raz do takejto kolmice rozhodnete ísť v sedle, tak sa zastaviť inak ako hlavou dopredu nedá. Traily jazdím často, takže to pre mňa nebolo až také hrozné, ale počul som, že tam bolo aj pár preletov na „supermana”. Pokračujeme zjazdom po klasickej „šotoline“, kde sa to dá celkom „rúbať”, až kým to človek neprecení.

„Šotolinové“ zjazdy sú zradné

Vyletím zo zákruty a zbadám, ako iný pretekár stojí pri chlapovi, ktorý je na zemi. Zastavím aj ja, a tiež ďalší dvaja pretekári za mnou a snažíme sa pomôcť. Chvíľu je v šoku a leží na zemi s rozbitým kolenom, nosom a oškretým bokom. Pozbierame mu veci a počkáme, kým sa dá dokopy. Keď sa uistíme, že to sám zvládne, pokračujeme. Onedlho bol našťastie bufet, kde mu snáď už pomohli. Našiel som ho potom na Strave a prečítal si, že to všetko dobre dopadlo. Týmto ho pozdravujem a verím, že sa dá čoskoro dokopy.

Chorvátske teplo

Pokračujeme pre mňa celkom krásnym hrebeňom popri poľovníckej chate Gehuľa, kde občas zazriem parádny výhľad na Tatry. Mimochodom, z rozhľadne je ten výhľad naozaj parádny, aspoň tak mi hovoril kamarát, ktorý ten zjazd tlačil. Ja som mal vtedy iné starosti.


Nás čakajú ďalšie „krkaháje” pralesmi s miestnymi ovadmi, ktoré sa striedajú s peknými technickejšími zjazdami. Tie nás privedú k rybníku, ktorý obchádzame a neskôr Levočský potok brodíme cez železný mostík, kde nás to „vykopne” na asfaltke, ktorá mieri do Levoče. Profil trate je naozaj výborný.

Tu sa cítim ako na finále pri TdF, tak zašpurtujem, čo to dá a okolití diváci aj celkom povzbudzujú.

Tu trošku vydýchnem, doplním do seba vodu a gél a zrazu len vidím na ceste šípky, že o 200 m bude odbočka vpravo. Valíme to tu tak 40-50 km/h, keď trasa zrazu naozaj odbočí strmo doprava a len tak tak, že sme to neprestrelili. Tu by mohol stáť organizátor. Prechádzame znova popri rybníku a miestnych tenisových kurtoch a smerujeme do Levoče. Ale nie tak úplne, ostatné trate idú do mesta, ale dlhá trať je odklonená na druhý okruh. Pred teraz ešte pekelnejším stúpaním, ako to z rána je tu našťastie bufet, tak doplním vodu, niečo uchmatnem a vodou si oblievam aj hlavu na schladenie.


Je tesne pred obedom, slnko praží ako v Chorvátsku, Garmin ukazuje 35 °C a my ideme znova na „krst” na Mariánsku horu. Segment zo Stravy hovorí jasne, som pomalší ako ráno, kto by to čakal.

Znova strmšie stúpanie popod vrch Burk, tu som si odtrhol rukou asi tretiu pásku zo stromu, ktorá označuje trať, chcel som mať suvenír, a znova nasleduje zjazd do Levočskej doliny. Už to poznám, hoci je chodník úzky, valím čo to ide. Tu zmeníme trasu a stúpame naozaj širokou cestou pod Gehuľu, kde sme predtým prechádzali. Posledný bufet, za ktorým nasleduje posledný „strmák” cez prales s ovadmi a napojíme sa na už mne známy zjazdík k rybníku.

Poznať trať je predsa len výhoda a moja pamäť nie je až taká slabá, kiežby som mal taký výkon. Vyhupneme sa na asfaltku a už viem, že si musím dať pozor na strmú odbočku. Kúsok za mnou je pretekár a kričím, že: „Pozor, vpravo!“ Vedel som, že pôjde rovno, a tak sa aj stalo, preto som počkal, kým preletí, lebo by sme sa zrazili.

Dojazd v historickom centre

Teraz pokračujeme už priamo do centra Levoče, trať nás prevedie ešte popri hradbách a cieľová rovinka ide cez celé námestie oblepené páskami. Tu sa cítim ako na finále pri TdF, tak zašpurtujem, čo to dá a okolití diváci aj celkom povzbudzujú. Treba si to predsa užiť. Cieľovú rovinku prekonávam s časom 4 hod 24 min na celkovom 31. mieste a 14. mieste v kategórii zo 17.


Strata 1 hod 7 min na prvého je celkom dosť, niečo ovplyvnila aj pomoc pri páde, ale išlo sa mi veľmi fajn, nemal som žiadne krízy, aj výkon som si držal slušný. Asi prišli riadni „borci“ dnes. Zatiaľ to bol môj najťažší a kondične spolu s Kálnicou najlepší maratón. Víkendový pobyt v Poprade sa teda oplatil.

Môj záznam trasy v sekcii Výjazdy.

Vyhodnotenie a pekne strávený víkend

Najlepšie dlhú trať zvládol Igor Cibula, dal to za 3:16 hod. Za ženy Janka Keseg Števková s časom 4:05 hod. Na strednej trati to bol Martin Senko s časom 2:16 hod a zo žien Miroslava Belková s časom 3:11 hod.

Tu súťažili aj „gravelisti“, trať prvý zvládol Michal Alexik za 2:54 hod. Medzi e-bikermi Matej Hnát za 1:43 hod. Krátkej trati dominoval Tomáš Zeman s časom 1:07 hod a všetky ženy prekonala Diana Cetlová s časom 1:35 hod. Kompletné výsledky sú na tomto odkaze.


Zázemie bolo zvládnuté dobre. Kto chcel umyť prach z bicykla, mohol tak učiniť na konci ulice pomocou hasičov cez dve hadice. Pitie bolo kúsok od štartu a na jedlo sme si museli znova odskočiť na druhý koniec ulice do miestnej reštaurácie, kde sme dostali cestoviny s mäsovo - paradajkovou omáčkou. Not great, not terrible. No a deti sa mohli okrem pretekania do sýtosti vyblázniť aj na pripravených atrakciách.


Vyhodnotenie prebiehalo podľa plánu a okrem vyhlasovania víťazov sa vyhlasovali aj poslední pretekári. Keď sa hlásili výsledky, posledný zo strednej trate ešte nedorazil, tak to snáď potom stihol.


Ja som oddychoval s kamarátmi a kolegami v našom stánku, čakal som ešte na tombolu, kde oni niečo vyhrali a pobral som sa na penzión. Deň som strávil ešte výletom na neďaleký Spišský hrad pred západom slnka, kde som roky nebol a doprial si na večeru dobrú pizzu.

V nedeľu som využil lokalitu a išiel si obzrieť trať posledného kola zo série ŠKODA BIKE OPEN TOUR - ŠKODA Horal MTB maratón, ktorý sa uskutoční 12. 8. 2023 a chcem skúsiť trať KREJZI. Vidíme sa tam!