Reportáž: Škoda Horal MTB maratón - kruté ukončenie série

Miesto plánovaného boja o pódium som si z tohto kola spravila boj s vlastným organizmom. A síce všetci vieme, že cyklistika je ťažký šport, tieto preteky boli pre mňa zatiaľ asi najnáročnejšou skúškou odhodlania.

Všeobecne by sa asi dalo povedať, že tento rok je pre mňa nič „moc”. Málo najazdených kilometrov, rôzne zdravotné problémy... Ale ako sa hovorí, keď niečo robíš, rob to naplno. Tak som naplno trpela. Aj keď to asi pôvodný autor myšlienky nechcel povedať.

S veľkým odhodlaním

Keďže išlo o posledné kolo série ŠKODA BIKE OPEN TOUR,

Problémy vyústili do pocitu na zvracanie a zrazu sa z pretekov stal boj o prežitie.

ktorú som si jazdila poctivo a pred inkriminovaným dňom som bola v celkovom poradí prvá, asi si viete predstaviť moje nabudenie pred pretekmi. Teda, ráno som sa zobudila s totálne pokrúteným žalúdkom a predýchavala som to prevesená cez okno, ako „pokrkvaná” handra na šnúre, ale to som tým nemyslela. Nabudenie prišlo až v zázemí pretekov. Žalúdok sa upravil, nálada sa vystupňovala a na štartovnú čiaru som sa sebavedome stavala do čela pelotónu. Jasné, že som nečakala, že tam vydržím dlho, ale tak aspoň úvod som chcela mať pekný.


Vydržalo mi to tak možno 30 sekúnd. Len čo sme vyštartovali, žalúdok sa ozval znovu. Tentokrát sprevádzaný studeným potom. „Nevadí, to predýcham”, presviedčala som sa. Chcelo to ale veľmi silnú vieru, keď sme nabehli do prvého stúpania kúsok za štartom. Problémy vyústili do pocitu na zvracanie a zrazu sa z pretekov stal boj o prežitie. Samozrejme preháňam, ale bol to hnus. Navyše som zrejme vyzerala ako požutý kus chleba, keďže Marek na mňa opakovane divne pozeral a preveroval, či to radšej neotočíme. A to sme boli len na prvých kilometroch.

Boj pokračuje

Tempom pomalého a zúfalého človeka idúceho na vlastný pohon prechádzam do pravej stopy...

Vážne neviem, čo by sa muselo stať, aby som dobrovoľne opustila trať a tak som pomaly šliapala ďalej. Význam pomaly tu ale naberá nový rozmer a divím sa, že za tú nekonečnú dobu, čo som sa štverala na jeden kopec, na mne nenarástli lišajníky. Na druhej strane som si aspoň zaspomínala na svoju prvú dlhú trať. Sama niekde v keli vzadu s pocitom, že toto asi nebol dobrý nápad. Necelú hodinu po štarte do seba natlačím prvý gél a množstvo studeného potu na mne sa okamžite zdvojnásobí. Prehodnocujem svoje životné rozhodnutia.


Z letargie ma prebudí až prvý e-biker. Šliapem „slimačo” do kopca, keď sa zrazu spoza mňa nehlučne vyrúti „elektrikár". Ani to nestihnem poriadne skomentovať. Tempom pomalého a zúfalého človeka idúceho na vlastný pohon prechádzam do pravej stopy, Marek je hneď za mnou a ide po strede. Len čo som tam vošla, spoza nás kričí na poslednú chvíľu ďalší e-biker „sprava!”. Okamžite sa sťahujem do stredu a už ho mám aj vedľa seba. Adrenalín stúpa a kopec ďalších pocitov s ním.

Donekonečna a ešte ďalej

Blížime sa k prvej občerstvovačke. Týpek od organizácie na nás oduševnene kričí: „Poď, poď, už len tri metre a je tu občerstvovačka!” Prídeme tam tempom chromého leňochoda a pánko pokračuje. „Dáme niečo na jedenie? Môžem ti dať banán do zadného vrecka? Ten menší?”, no nemaj dobrú náladu. Zjavne si to užíval a mne sa hneď trochu úsmevnejšie šliapalo. A celkom sa to hodilo, keďže nás čakalo 10 km stúpania.


Tretinu už máme pomaly za sebou, keď sme dobehli bikera so strašne iritujúco pískajúcim bicyklom. Ale veď nevadí, to že sme ho dobehli znamená, že ho aj predbehneme. No figu. Chlapík sa mi zavesil za zadok a pískal si tam dobrých pár kilometrov. Teda, všeobecne sa nepovažujem za človeka pevných nervov a keďže som sa z neho nechcela zcvoknúť, zastavujem. Psychická pauza sa ukázala ako správny krok. Zvyšok výšľapu bola aspoň hlava v pohode. Žalúdok stále neprestával robiť zlobu.

Ako ďaleko potrebuješ v zjazde vidieť?

Dostávame sa na vrchol. Marek odpočítava výškové metre, isto z nudy, veď ide so mnou, a ja si vychutnávam ten pohľad. Vchádzame do parádnickej hmly. Najprv ňou stúpame po lúke, potom chvíľu premočeným lesom, až sa človek cíti ako v úplne inej krajine.. Ešte taká vtipná vsuvka, než začne zjazd. Šliapem si v stope, stále teda ideme ešte hore, oči sklopené. Často v bolestivých výšľapoch pozerám len kúsok pred koleso, nech nevidím, koľko ma toho ešte čaká. No a teraz som si tak nevšimla strom trčiaci do cesty. Akože vážne. Uvedomím si ho až tesne blízko. Nevadí, veď je to len haluz, sa uhne. Neuhla. Normálne som sa hlavou napichla na konár stromu, až ma zastavil. Ísť to v zjazde, ostanem tam visieť ako vianočná guľa.

Samozrejme najľahší prevod, samozrejme si zabudnem pri naskakovaní pribrzdiť.

Prekvapene teda obchádzam nepoddajnú rastlinu a blíži sa najkrajšia časť z trate. Konečne zjazd. Vychádzame na lúku, hmla ešte zhustla. Zničenú ma teraz privítal studený vzduch. Je mi zima, som vyčerpaná, nič nevidím. A valím lúkou tesne pod 50 km/h, nevidiac doslova nič. Nádhera. Tento úsek som si neskutočne užívala. Taký pravý boj a výraz „na blind” nabral nový význam. Trať som videla tak cca na 2 metre pred seba a celkovo som tu bola prvýkrát. Netušila som, čo ma čaká, nemohla som sa spoliehať ani na pamäť. Adrenalín riadne stúpol a konečne to nabralo tú správnu atmosféru. Radosť však dlho nevydržala.

Traťové zákernosti

Derieme sa pekným zjazdom prakticky bez cesty, respektíve tak zarastenou traťou, že ťa miestna flóra mláti zo všetkých strán v štýle „čo sa mi sem trepeš”. Človek sústredený, hľadá stopu s najmenšou rastlinnou agresiou, keď sa zrazu vynorí na širokej ceste a bum - „stupák”. „Né, hore už né”, protestujem so zaradeným najťažším prevodom. Jasné, že som to vo svojom zúboženom stave nespracovala. Rezignovane zliezam a až na malej rovinke prehadzujem na prijateľné prevody.


Prichádza druhá občerstvovačka.

Záver absolútne nespolupracuje a do cieľa tak prichádzam vytrápená.

Doplním zásoby a ideme. Až po rozbehnutí si to všímam. Pred nami stena. Hnusná stojka hneď za stánkom, kde do seba človek spokojne natlačí kombináciu kofoly, pagáčikov a melóna. To nebude dobré. Doplazila som sa asi do polovice a už som aj zliezala. Na malej rovinke idem znovu nasadnúť. Samozrejme najľahší prevod, samozrejme si zabudnem pri naskakovaní pribrzdiť. A tak mi len prešmykne pedál, narazím si najcitlivejšiu oblasť a ešte sa aj skoro vyrúbem. Môj jediný pád dňa takmer nastal, keď som sa nehýbala. Paráda.

Všetko som to pekne predýchala a ide sa ďalej. Zasa krátky rýchly zjazd a zasa ukončený zákernou zmenou do výšľapu. Sústredím sa radšej na niečo iné. Objavím pred sebou žltý zadok. Tak sa naňho sústredím a začnem ho naháňať. Nálada ide hore, stíham mu v zjazdoch, úsmev sa mi každým metrom rozťahuje. Chvíľu idem za ním v závese. Pozerám, to na čom ide? Klasický „dedinský horák” tak v cene 200 € a asi o päť kíl ťažší od môjho. Vážne? Ako rýchlo sa dokáže situácia zmeniť. Jediný, koho som dnes dobehla, bol týpek na biku vhodnom tak na cestu do miestej krčmy.

Konečne je dobre

Áno, naozaj sa mi zdravotne polepšilo. Na 46-tom kilometri. Na konci pretekov mi je lepšie. Takže vlastne sme sa dali na krátku trať, srandujeme. Mali sme ísť na stovku. Tu niekde sa mi vybila posledná baterka do kamery. Najväčšia smola dňa. Po krátkom výšľape totiž nasledoval technický zjazd. Sedlo išlo dolu a mohla som sa vyblázniť. Najprv kamene, neskôr úsek so samými schodmi z koreňov. Ešte si úmyselne hľadám náročnejšie stopy, zažívam najkrajší skok mojej krátkej zjazdovej histórie, som najšťastnejší človek na svete. A nemám z toho záznam .

Krátky úsek stačil, aby som sa nielen plne vybláznila, ale aj vyčerpala. Ale už len kúsok asfaltu. Stretávam Ľubku z práce, vítame sa na trati a pokračujem. Hnusný koreňový stupáčik prefučím a už sa ide do cieľa. Tam už moje telo priam kričí, nech mu dám pokoj. Záver absolútne nespolupracuje a do cieľa tak prichádzam vytrápená. Normálne som ešte musela v poslednom zjazde zastať, aby si nôžky trošku vydýchli. Ale už sme v cieli. Síce zosadená z pódia, ale zato živá a pripravená vyžrať všetko jedlo v širokom okolí.

V zázemí

Po dorazení umyjeme biky, dáme sa do pucu a ideme sa napapať. Postretáme známe tváre, užijeme atmosféru a u mňa s neskrývaným sklamaním pozrieme vyhlasovanie výsledkov.


Absolútnym víťazom na Krejzi trati sa stal Peter Živčák s časom 4:58:01.6 a na Lejzi medzi ženami Janka Keseg Števková. Kompletné výsledky nájdete na sportsofttiming.sk. Sériu ŠKODA BIKE OPEN TOUR ovládli Rudolf Dzureň a Martina Krahulcová.


Na záver by som sa rada organizátorom poďakovala za pekné a dobre značené preteky. A samozrejme za super ľudí, ktorí dotvárali atmosféru na trati, ale aj tých, čo sa starali o chod v zázemí.

Zdroj fotografií: welovecycling.sk