Tip na výlet: Planina Smrečiny - chuťovka na trase maratónu Horal

Tento výlet som podnikol ešte na konci jari, ale s blížiacim sa termínom legendárneho maratónu by nemusel zostať bez povšimnutia.

Neprajný máj nás cyklistov pod Tatrami nemilo prekvapil, a tak nedočkavo čakám na mesiac jún, kedy konečne prídu prvé hrejivé rána. Už to prišlo – a ja sa ešte večer rozhodujem, kam povedú moje ranné kilometre za slnkom a dobrodružstvom. Po krátkom lustrovaní trás v mojej hlave padá jednoznačný rezultát – Smrečiny.


Ranné zobudenie nechávam na náhodu, čiže rannú potrebu . Kým sa vymotám z bytu po rannej hygiene, ešte jedným očkom pozerám na teplomer,  ktorý ukazuje 11 °C, teda bude celkom sviežo – na ruky navliekam rukávniky a o 5:20 h si to šikujem po ceste Poprad – Hranovnica – Vernár. V oblasti Vernárskej tiesňavy teplota padá na jarných 8 °C, ale mne to nevadí, v tomto chlade sa mi ide najlepšie, navyše kilometre ubiehajú pomerne rýchlo. Po asi 19 prejdených kilometroch vchádzam do obce Vernár, kde už prvé ranné lúče zohrievajú rannú rosu, ktorá dvíha oblak vlhkosti a na jej konci zatáčam doprava.


Od tohto bodu už začína cestička smerujúca na Smrečiny a ja viem, že ma čaká 10 km a 650 výškových, zvoľňujem tempo a ešte chladným údolím sa predieram meter po metri „vzhúru”. Výškové pribúdajú, ranné slnko pekne zohrieva okolitú prírodu a ja už cítim, ako mi po čele začínajú stekať prvé kvapky potu. Už to nevydržím! Prudko zastavujem pri kameňolome, zvliekam návleky na rukách aj čelenku. Teplomer po 20 minútach poskočil o 10 čísel, vyťahujem bidón, dopĺňam tekutiny, stláčam prvé fotky zaroseného fotoaparátu – a do toho čudné zvuky. V okamihu zmeraviem, znie to ako medveď…, jeleň…? Neviem, na sekundu mi stiahlo zadok, rýchlo zaklikávam do pedálov a fičím si to po spevnenej ceste smerom hore.


Trasu veľmi dobre poznám, nemám sa kde stratiť, presne po rovnakej trase, ako ide moja cesta na Smrečiny prechádza maratón Horal Krejzi v opačnom smere až k spomenutému kameňolomu. Myslím, že každý kto sa zúčastnil tejto extrémnej akcie, bude asi vedieť, aký kopec ma čaká až na vrchol. Sklon terénu sa jemne zvyšuje a točí a ja za každou zákrutou jemne dupnem, aby som nevyšiel z tempa, nech ma to podivné zviera nedobehne. Jedným očkom si už vychutnávam výhľady, ktoré mi cestička ponúka a spomínam na jesenné výjazdy, kedy som sem chodieval s kamarátmi.


Po chvíľke krútenia už prichádzam na rázcestie, ktoré vedie na Prednú Hoľu a Smrečiny. O kúsok vyššie sa nachádza rázcestie Morná, odkiaľ vedie turistická červená s pekným singláčom, avšak na jeseň minulého roka som tam musel preskakovať stromy. Ja teraz trošku nižšie zatáčam doprava a dúfam, že práve v tejto časti nebude momentálne prebiehať ťažba s lepivým blatom, ako to tu býva zvykom a ako naschvál vždy počas Horala, taký je jednoducho miestny terén.

Mám šťastný deň, podklad je v ideálnom stave, prichádza záver – zvážnica sa mení na strmý kopec a ja si podraďujem na najľahší prevod, už iba pár záberov a som na vrchu .


Najťažšia časť trasy je za mnou. Predpoveď počasia vyšla na jednotku, ja sa presúvam po novom holorube a cvakám prvé ukážkové výhľady Tatier a okolia – je to niečo úžasné.


Hodinky ukazujú presne 7:00 h, vytešujem sa ako malé dieťa. Všade nebeské ticho, ktoré z času na čas prerušuje hukot lietadla, zakláňam sa smerom hore, zaostrujem – mierim – mám ho .


Prichádzam na Smrečiny, zelená lúka ma už čaká, ľahkou nohou prechádzam bicyklom po rannej rose kľučkujúc pomedzi kvetiny. Začiatkom jari sú Smrečiny posiate fialovým kobercom šafránu spišského. Toto farebné divadlo mi vyrazí dych.


Nikam sa neponáhľam, túto 2 km dlhú vysoko položenú (1 442 m n.m.) krasovú planinu ležiacu vo východnej časti Nízkych Tatier pod vrcholom Predná Hoľa obklopenú nádhernými Vysokými a Nízkymi Tatrami si užívam.


Prejdem stredom lúky na okraj planiny, kde leží pozostatok poľovníckeho kaštieľa, ktorý bol počas SNP vypálený a na jeho základoch sa v roku 2009 začala rekonštrukcia.


Dnes som na lačno, tak sa ešte napijem. V podstate dnes sa už moja prvá polovica končí a nastupujú už rokmi vyskladané kombinácie zjazdov.


Začína sa zjazd – úvod po modrej, upravenej a značenej cestičke, ktorej celá časť vedie do Spišského Bystrého. Po pár sto metroch katujem v rázcestí doprava a naskakujem do ďalšej z mnohých zvážnic, kde sa otvára ďalší magický výhľad, za jazdy cvakám a takmer prechádzam cez čerstvo naložené raňajky medveďa....dedukujem podľa hustoty .


Po chvíľke stúpania sa ešte kúsok motám nie príliš náročným terénom, ale stále hustým lesom. Vtom mi napadá jedna spojnica, ktorú som už dlhšie nešiel, jej začiatok je super a opäť tie výhľady... Už sa nezastavujem,  prechádzam ubúdajúcim lesom. Terén sa zhoršuje, v náročnom teréne to vzdávam a zosadám. Les v tejto časti proste zmizol .

Predpokladám, že veterná kalamita začiatkom roka spôsobila svoje a harvestory (stroje na ťažbu dreva) to len dokončili, respektíve si pridali ďalšie hektáre k dobru. Nervózne obchádzam obrovské ryhy v čučoriedkovom poraste a plaším miestnu zver. Cesta končí – ďalej to už nejde. Proste iná galaxia predo mnou a halda pováľaných stromov. Už sa nevrátim, prekladám bicykel cez konáre a po západnom svahu ako-tak krkolomne dokážem zjazdiť náročný, rúbaniskový terén. V kútiku duše dúfam, že mlieka v plášťoch mám dosť a posledný defekt na zadnom kolese spred pár dní nevyčerpal zásobu mojej záchrany. Uff, popri lese som to prešiel bez ujmy na zdraví a technike, dokonca moja snaha bola odmenená novou zvážnicou a studničkou . Skutočne originálna pasáž, myslím že som prvý, čo tadiaľ prešiel na biku.


Uzatváram túto nepodarenú slučku a napájam sa na už známe chodníčky, ktoré ma privedú na známe miesta.


Ešte predtým sa na okamih zastavujem pri harvestoroch a pozerám sa na to diabolské mučidlo. Rýchlym zjazdom, ktorý si užívam, sa teda dostávam na planinu Závratné, kde sa ešte po menšom výšupe presúvam pod vrchol kopca Koreň a odtiaľ sa 9 km zjazdom už po šotoline a asfalte rútim dole.


Z kolesa sa mi pekne práši, oči mám na stopkách – ledva čosi vidím. Je už pekne horúco, okolo nosa sa mi zdvíha poriadna vlna peľu, z čoho mám ako alergik nesmiernu radosť. Som v Spišskom Bystrom, tu ma čaká asfaltovanie do Popradu. Ešte si v poslednom kopci kus šliapnem a s vysmiatou tvárou a opuchnutými očami sa dostávam presne o 9:00 h domov s 1 280 výškovými a 59 km odjazdenými kilometrami. Trasu môjho výletu nájdete na tomto odkaze. Vidíme sa na Horalovi .