Rozhovor: Jakub Sliačan - víťaz týždenných pretekov Silk Road Mountain Race

Slovák Jakub Sliačan absolvoval extrémne preteky v Kirgizsku, kde za 7 dní, 6 hodín a 46 minút prekonal viac ako 1 700 kilometrov a zdolal 27 000 výškových metrov.

Toto podujatie nielen dokončil, ale podarilo sa mu vyhrať a vytvoriť nový rekord. Pre všetkých fanúšikov cyklistiky na MTBIKER prinášame rozhovor s víťazom tohto ultramaratónu, ktorý štartoval 17. augusta.

Ahoj! Na začiatku by si sa nám mohol predstaviť a  priblížiť tvoju cestu, ktorá ťa priviedla k cyklistike. Ako si sa k nej dostal?
Som štandardný 30-ročný človek, čo má prácu na plný úväzok. Donedávna som bol postdoktorand v matematike a teraz pracujem ako softvérový inžinier. Cyklistika bola vždy jeden zo športov, čo som robil, čiže dostal som sa k nej priamo z trojkolky.


Aké koníčky máš okrem cyklistiky?
Vo voľnom čase rád behám, s manželkou (Fiona) chodíme na turistiku, trávime čas v prírode a sem-tam si zahráme Hanabi.

Vedel by si nám predstaviť podujatie Silk Road Mountain Race?
Je to „časovka” na 1 700 km s prevýšením 27 000 m. Trať je daná prostredníctvom gpx súboru. Na trati sú 4 stanovištia (checkpoints), ktoré musí každý jazdec navštíviť, aby ho/ju klasifikovali. Pravidlá sú jednoduché a postavené na dôvere:

1. Jazdec nesmie prijať pomoc, ktorá nie je v ponuke pre všetkých.
2. Jazdec sa musí riadiť miestnymi zákonmi a nariadeniami.
3. Všetok pohyb musí byť „za vlastné” - žiadny motor a pod.

Tých pravidiel je viac, ale všetky sú v duchu toho, že každý má tú trať prejsť za svoje a nie s podporou. Nakúpiť v obchode je OK, ale kamaráti by mi nemali priniesť jedlo na trať alebo ja by som si ho tam nemal zaniesť pred pretekmi. Všetky pravidlá sú v rovnakom duchu. No a preteky spočívajú v tom, že kto príde prvý do cieľa, vyhráva. Ešte by som mal doplniť, že sa pravidlo číslo 1. zvoľnilo, pretože nie vždy je zdvorilé odmietnuť ponuku miestnych. Čiže ak je pomoc ponúknutá, tak sa môže akceptovať aj napriek tomu, že nie je komerčne dostupná všetkým ostatným. Napríklad ak vás pozvú domáci na čaj, tak môžete ísť a nebude to v rozpore s pravidlom číslo 1.


Prečo si si vybral práve tieto preteky?
Väčšinou viac behám a menej bicyklujem, ale minulú jeseň som sa znovu pri behu zranil, tak som si našiel projekt na 2019, ktorý nie je spojený s behaním. O Silk Road Mountain Race som počul už minulý rok a oslovilo ma, že trať nie je po cestách (medzi autami) a že je to v horách a nadmorskej výške, taktiež bez priameho prístupu k pomoci, obchodom, niekedy dokonca ani k vode.


Počas týchto siedmich dní si musel toho zažiť veľa. Skús naším čitateľom predstaviť celkovú organizáciu? Ako si sa stravoval, kde si spal a ako si to vôbec prežil?
S prežitím až taký problém nebol. Len niektoré úseky boli bez obchodov - najdlhší niečo cez 300 km. Stravoval som sa väčšinou sladkými vecami ako snickers a kitkat, keksami z miestnych obchodov atď. Na stanovištiach som vždy zjedol čo tam bolo (väčšinou polievka a nejaké druhé jedlo, ktoré obsahovalo zeleninu).

Raz som si v meste kúpil hranolky a miestny chlieb - už bol čas preložiť tie „snickersy“ skutočným jedlom. Spať som sa snažil čo najnižšie, aby som si oddýchol a aby mi bola menšia zima. Raz sa mi to nepodarilo a spal som v 3 200 metroch. Do rána bolo -5 °C a niektoré veci, ako mokré topánky, zamrzli. Ale žiadna tragédia, keďže cez deň bolo teplejšie (32 °C).


Prezraď nám niektoré ťažké chvíle, pri ktorých si si siahol na dno? Boli vôbec také? Chcel si to v niektorý deň vzdať?
Vzdať som to určite nikdy nechcel. Mechanické poruchy som nemal a keby som ochorel, tak by som si oddýchol pár dní a dokončil neskôr. Mal som aj pomalšie dni, napr 3. deň, keď sa mi nedalo dýchať. Neviem presne, čo sa to deje s pľúcami, ale zahlienili sa a nemohol som zhlboka vôbec dýchať. Keď som sa nadýchol, bralo ma do kašľa a bolela ma celá hruď, ako keď má človek zápal pľúc. Našťastie som večer začal nekontrolovateľne kašľať a vykašľal som niekoľko pevných „vecí” a potom sa mi už dýchalo v pohode. Tak som si to zopakoval každý večer pred spaním a už som mohol bicyklovať bez problémov.


Čo ťa počas týchto pretekov prekvapilo najviac?
Samozrejme to, že som sa dokázal pretekať s ľuďmi ako Lael Wilcox, Jay Petervary alebo James Hayden. Človek o nich číta v médiách a vôbec nepredpokladá, že ich po štarte ešte uvidí.

Prežiť tieto dni len sám so sebou by nebolo asi možné. Bol si v interakcii s domácimi obyvateľmi či s inými pretekármi? Vytvorili sa nejaké skupinky alebo si každý išiel za svoje?
Domáci sú veľmi pohostinní a vždy ponúkajú pomoc alebo jedlo. Teda až na tých dvoch, čo sa snažili okradnúť Jamesa Haydena. Určite to boli výnimky, ale aj tak je to smutné. Človek sa s domácimi dostane do kontaktu aj v horách. Oni sa tam pohybujú na koňoch a sú zvedaví odkiaľ a kam ideme. Človek sa vždy zastaví, porozpráva sa s nimi rukami, nohami a pokračuje ďalej. Mne raz domáci ponúkli nocľah, keď som sa vypytoval na hostel/hotel. Sú veľmi dôverčiví a milí. No a, samozrejme, každý si ide svojím tempom, tak sa na trati niekedy človek stretne aj s inými pretekármi. Mne párkrát vyšlo pojazdiť si s Jamesom Haydenom. Porozprávali sme sa a myslím, že ja som sa od neho naučil viac ako on odo mňa.


Ako vyzerali tvoje dni? Keďže si chcel dosiahnuť čo najlepší výsledok, tak si si musel dobre naplánovať svoj režim. Ako to teda vyzeralo, koľko si toho naspal?
Oproti ostatným som toho naspal dosť. Prvý deň som spal 5 hodín, potom nič (lebo som vypil poobede 1,5 litra Coca Coly), ale oddychoval som asi 4-5 hod., potom to bolo 8 hod., 5 hod., potom 4 hodinky, predposlednú noc 2+4 hod., no a poslednú noc som nespal a ani nestál. Myslím, že som mal čas si zdriemnuť aj spomínanú poslednú noc, ale zdalo sa mi zaujímavé vyskúšať, ako je to ísť nonstop. Okolo 3. až 5. hodiny ráno je to veľmi ťažké.

Aký si mal systém na spánok?
Niesol som si spacák a bivakovací vak. Mal som aj karimatku, ale nepoužíval som ju. Okrem toho som väčšinou spal vo všetkom oblečení, čo som mal. To stačilo, aby som sa vyspal aj keď bola zima.


Zvládalo tvoje telo takúto záťaž? Ako si si dopĺňal energiu a ako si regeneroval?
Bicyklovanie nebolo intenzívne, čiže záťaž bola len mierna. Stále treba jesť, ale regenerácia ako-taká nie je veľmi potrebná. Problém je len s nedostatkom spánku a nedostatkom jedla. Ja som sa stravoval sladkým (prevažne) a spával som, keď sa dalo. Alebo keď prišla búrka , ale to bolo iba raz.


Ako vyzeral tvoj týždenný jedálniček?
Ako z detského sna. Snickers, snickers, kitkat, snickers, snickers, kitkat,... V skutočnosti som začal s plnou kapsou (tou trojuholníkovou v ráme) gélov, tyčiniek, slaných orechov, miešaných orechov s brusnicami a müsli, čo upiekla moja mamka. Tie dobré veci, ako müsli, boli zjedené už na druhý deň. Zvyšok som jedol ako mi chutilo alebo ako som potreboval. Dokupoval som snickers a kitkat: „Dobrý deň, prosím si 10-krát snickers a 10-krát kitkat.” Sem-tam som si kúpil miestne keksy, ale tie neboli dosť sladké. Taktiež som zjedol jedlo na stanovištiach a raz som si kúpil hranolky a chlieb. Týždeň nie je dlho, človek vydrží jesť hocičo.

Na čom si jazdil? Nesklamala ťa technika?
Jazdil som na štandardnom horskom bicykli s odpruženou vidlou. Predné koleso som mal s dynamom, aby som mal v noci svetlo a cez deň aby som mohol nabíjať navigáciu. Samozrejme, kolesá boli bezdušové. Nemal som žiadne mechanické problémy. Keď som umýval bicykel, tak som si všimol latex na ráme, čiže niekde som musel dostať defekt, ale zalepil sa predtým, ako som si to vôbec všimol.


A čo oblečenie? Čo všetko by sme museli so sebou mať, ak by sme tiež chceli zažiť takéto extrémne preteky?
Ako oblečenie som si zobral štandardné cyklistické krátke nohavice a tričko. K tomu návleky na nohy a ruky. Topánky som mal SPD, ale také, aby sa v nich dobre chodilo aj pešo. Ďalej som mal nepremokavé veci: Gore-texovú bundu, nepremokavé nohavice na beh (aby boli elastické - lepšie sa v nich bicykluje) a nepremokavé ponožky či Gore-texové návleky na rukavice. Čo sa týka teplých vecí, mal som tenkú syntetickú bundu z Pertexu, páperovú vestu a zateplené cyklistické nohavice. Ďalej rukavice na bežecké lyžovanie, Buff čelenku a Merino ponožky na spanie.


Ako dlho si sa spamätával z tohto úspechu a ako dlho trvalo telu, kým sa zregenerovalo?
Ono to ako úspech ani nepríde, lebo všetko okolo takýchto pretekov je „low key”. Ale telo ostalo poznačené. Zatiaľ som stále hladný a ospalý. Ale to o chvíľu prejde, teda dúfam. V rukách a chodidlách mám zničené nervy, tak mi v nich celý čas brní. Taktiež rukami neviem zaviazať šnúrky na topánkach, otvoriť vrchnák na fľaši alebo napríklad používať príbor ako človek. Vraj potrvá 2-3 mesiace, kým sa nervy obnovia. Už sa teším.


Ako by si motivoval ostatných, ktorí by chceli vyskúšať tiež takéto dobrodružstvo?
Externá motivácia asi nepomôže. Buď to človeka láka alebo je asi lepšie, ak pôjde robiť niečo čo ho/ju láka. V každom prípade je to sranda a kopa dobrých spomienok. Keď človek hľadá miesto na spanie, tak postupne prestane byť prieberčivý a vyspí sa aj v kravskom lajne (v mojom prípade suchom). Takýto ústup štandardov príde len s určitým stupňom únavy a je celkom úsmevný po skončení pretekov. Tieto zážitky si určite budem vážiť ešte veľmi dlho.


Záverečné posolstvo pre všetkých bikerov?
Posolstvo asi žiadne, ale prajem všetkým, aby sa na bicykli zabávali. Na záver nám Jakub poskytol aj svoj „race report“, kde opisuje priebeh pretekov, je tam gear list a nájdete tu aj odkazy na STRAV-u.

V mene celej redakcie ďakujem Jakubovi za tento pútavý rozhovor a želám veľa ďalších pohodových kilometrov na bicykli a rýchlu regeneráciu. Snáď si čím skôr sám zaviažeš šnúrky na topánkach.