Ischgl Ironbike 2009

Niekedy v máji ma pri listovaní nemeckým Bike magazinom v jednom nemenovanom žilinskom nákupnom centre upútal zoznam top alpských MTB maratónov. Minuloročný Grand Raid vo Švajčiarsku zanechal krásne spomienky, no a tentoraz mi do oka padlo podujatie s názvom Ischgl Ironbike v Rakúsku. Termín konania 8. august, to si zapíšem, to by mohla byť skvelá biková dovolenka. Doma som hneď na internete preklikal domovskú stránku maratónu, profil najdlhšej trasy s dĺžkou 80 km a 3800 nastúpanými metrami budí rešpekt. Na YouTube slintám pri videách z predchádzajúcich ročníkov, niečo úžasné. Je rozhodnuté, tam musím ísť.

Čas pomaly ubieha, už je júl, najvyšší čas sa prihlásiť. Len stále neviem s kým pôjdem. Na moju výzvu sa hneď nadšene hlási Martin. Len pred niekoľkými dňami sa sklamaný vrátil z iného rakúskeho maratónu Salzkammergut Trophy, ktorý musel byť pre extrémne nepriaznivé počasie (na niektorých miestach trate teploty okolo 0 a sneženie!) predčasne ukončený.
Nájsť ubytovanie pre dvoch na týždeň v Ischgli a okolí nebol žiadny problém. Voľba padla na Haus Pasnatsch u pani Hilde Zangerl priamo v centre obce. Plán dovolenky je jasný - vo štvrtok 6.8. cesta, 7.8. aklimatizačný výjazd, 8.8. Ischgl Ironbike, ďalšie 3 dni bikovanie v okolitých kopcoch, kým budú sily stačiť a v stredu 12.8. domov.


S plne naloženou Fiestou teda vyrážame vo štvrtok ráno smer Ischgl, čaká nás cca 900 km, z toho snáď len 40 km nie je po diaľnici. Pohoda. Prichádzame okolo 19tej, rýchlo sa ubytujeme a ideme si poobzerať centrum. V turistickej informačnej kancelárii nachádzame množstvo užitočných prospektov, najmä detailne spracovaný popis MTB trás v okolí, ktorý bol potom každý deň našim verným spoločníkom na výjazdoch.



V piatok ráno po raňajkách vyrážame na spomínaný aklimatizačný výjazd, z nášho sprievodcu sme vybrali trasu na Heilbronner Hütte, 50 km bude isto stačiť. Krásne počasie, úžasná alpská panoráma, vychladený Radler na chate...presne pre toto sme sem šli. Pri večeri v miestnej pizzérii sa snažíme rozchodiť internetové pripojenie, preklikávame všetky možné meteo stránky s vierou, že aj zajtra nás bude čakať minimálne rovnaké počasie ako dnes.
Sobota ráno, race day. Pri raňajkách debatujem s našou spolubývajúcou Giselle z Mníchova. Má trochu obavu, čo si na seba obliecť. Najvyšší bod maratónu je vo výške 2850 m.n.m. a v takejto výške býva už značná zima. Dozvedám sa, že má, podobne ako Martin, za sebou skúsenosť zo tohtoročného Salzkammergutu. Na extrémnej 209 km trase bola po predčasnom ukončení na medzičase na 129 km na prvom mieste medzi ženami. Rešpekt! A to sa pretekaniu na MTB venuje len dve sezóny. Nakoniec sa zhodneme, že vestu, návleky na ruky a nohy budeme isto potrebovať. O ôsmej už stepujeme pred penziónom, na štart to máme asi 2 minúty. Štartový koridor je rozdelený na dve časti – prvá patrí elitným jazdcom a jazdkyniam s licenciou UCI a tá druhá zvyšku štartového poľa. Medzi elitou sa to hemží samými zvučnými menami – Massimo De Bertolis (majster sveta v maratóne), Bart Brentjens (olympijský víťaz z Atlanty v XC), domáci matador Alban Lakata, maratónski špecialisti Urs Huber, Fréderic Frech a iní... Giselle nechce stratiť kontakt s najlepšími ženami a preto sa postavila hneď na začiatok druhého koridoru. My sa ideme ešte trochu rozjazdiť do najbližšieho kopčeka, ale po 5 minútach už aj my stojíme pekne zaradení v štartovom poli. Zapózujeme fotografovi zo Sportografu a o 8:30 padá štartový výstrel. Prejazd centrom Ischglu je ešte za asistencie sprievodných motocyklov, ale po výjazde z obce už sa balík bikerov začína trhať. Pozvoľne stúpame údolím smerom na Mathon, prehupneme sa na druhú stranu údolia a začíname stúpať na Lareinalm po typickej alpskej šotolinovej cestičke. Tempo je svižné, stúpanie začína byť čoraz prudšie a tak prichádza na rad najmenší prevodník. Prekonáme cca 400 výškových metrov, na vrchole je prvá občerstvovačka s pitím a po nej nasleduje rýchly zjazdík lesom do vedľajšej dolinky. Po asi 4 kilometroch však odbočujeme na úzky lesný chodník a opäť stúpame po úbočí smerom na Jamtal. Chodníček sa zrazu stáča prudko dole a pomedzi kamene zjazdujeme ku asfaltke, ktorá vedie údolím. Prichádzame do Galtüru, držím sa v 6 člennej skupinke. Trasa teraz pokračuje väčšinou po asfalte a šotoline späť dolinou do Ischglu, ideálne miesto rýchlo niečo za jazdy zjesť. Čelo skupiny však nasadí ostré tempo a kým ja vyberám tyčinku z dresu, skupinka mi ujde asi 50 metrov. No super. Za mnou nikto s kým by som sa zviezol a navyše začal fúkať protivietor. Rozhodnem sa dotiahnuť späť do skupinky. Mám ich stále na dohľad, to je hlavné. Len naháňať sám skupinu idúcu rýchlosťou 50 km/h bude stáť kopec síl. Po asi 5 kilometroch sa mi to konečne podarí, zaradím sa na koniec a aspoň čiastočne si v závetrí oddýchnem. Prichádzame do Ischglu, na križovatke je možnosť zabočiť doprava do cieľa, alebo pokračovať doľava ďalej. Všetci ideme doľava. Špecifikom tohto maratónu je to, že v jeho priebehu sa môžete sami rozhodnúť, aká dĺžka bude pre vás ideálna – či už malé 27 km úvodné koliečko cez Galtür, alebo stredný, 48 km okruh so stúpaním na Idalpe, kde sa trať opäť delí a vy máte pred sebou už len záverečný zjazd späť do Ischglu alebo rovnako ako my, zvolíte tú najnáročnejšiu trasu smerujúcu cez hrebeň do švajčiarskeho Samnaunu a späť.



V centre Ischglu je už plno fandiacich ľudí, trať sa v priebehu sekundy radikálne mení. Z najťažšieho prevodu radím takmer okamžite skoro na najľahší a neveriacky sa dívam na stúpanie, ktoré je predo mnou. Naša skupina sa úplne roztrhala. Napriek mierne pesimistickým predpovediam počasia je doobeda ešte stále teplo a polojasno. Po 3 kilometroch stúpania po asfaltke prichádza ďalšia občerstvovačka, hodím do seba melón, vypijem ionťák a pokračujem ďalej. Míňame prestupnú stanicu sedačkovej lanovky a stúpanie začína byť čoraz prudšie. Had bikerov sa štrikuje po úbočí, Martin je o jednu serpentínu vyššie a kýva na mňa. Výškové metre na computeri nabiehajú neskutočne pomaly, striedam dva najľahšie prevody, inak to nejde. Celé stúpanie má približne 11 kilometrov a z 1400 m.n.m. sa dostaneme až do výšky 2400 metrov. Na Hohe Zirbe sme už nad hranicou lesa, je tu opäť množstvo ľudí, ktorí sa sem vyviezli lanovkou. K občerstvovačke a deleniu tratí chýba už len 200 výškových metrov, to už je kúsok. Okamžite po zastavení obliekam vestu, pretože mi je zima, hádžem do seba opäť melóny a tyčinky, dopĺňam vodu do batohu a medzi prichádzajúcimi bikermi spoznávam Miša zo Zvolena. Štartoval až zo samého konca a tak mu trvalo hodnú chvíľu, kým sa prepracoval dopredu. Spravíme si fotky a Mišo už sa ponáhľa ďalej, mne sa ešte nechce. Omylom sa však vybral doľava, kde by už pokračoval len zjazdom do cieľa. Kričím na neho, našťastie ma počuje, vracia sa a pokračuje doprava správnym smerom na Idjoch. Onedlho vyrážam aj ja. Zvážnica sa chvíľu príjemne vinie po úbočí, následne však naberá pre mňa v daný moment nezdolateľný sklon a radšej tlačím. V diaľke vidím Miša, ktorému to dnes očividne ide lepšie a celé stúpanie dáva v sedle. Samotný vrchol Idjochu je vo výške 2750 metrov. Krátky zjazdík dáva oddýchnuť nohám, čaká nás ešte najvyšší bod maratónu – Greitspitze (2852 m.n.m.). Záver je podobne ako na Idjochu mimoriadne prudký a opäť tlačím. Je to len kúsok. Štartové pole značne preriedlo, väčšina po občerstvovačke zvolila strednú alternatívu. Medzi Greitspitze a Salaaser kopf pokračujeme po krásnom hrebeňovom chodníčku, raz hore, raz dole. Na jednej strane Rakúsko, na druhej Švajčiarsko. Po ľavej ruke už vidím chodníček, ktorým o chvíľu budeme zjazdovať na Alp Tridu. Je to slávny Salaaser trail, ktorý som obdivoval na videu. Idem sám, takže si to napriek únave z predchádzajúceho úmorného stúpania užívam. Na Alp Tride už chodník prechádza do zvážnice a dlhým zjazdom sa dostávame do dedinky Laret. Opäť krátke stúpanie dolinou a už som v Samnaune, kde je ďalšia občerstvovačka. To už mám za sebou zhruba 57 kilometrov. Po jednom prichádzajú ďalší 4 či 5 bikeri, domáci nás utešujú slovami o peknom kopčeku a iba 1000 metrovom prevýšení. Poriadne sa najem a napijem, neodmietnem dokonca ani vývar, zalejem ho Pepsi-colou, do dresu hodím dva energy chlebíky Peeroton, určite sa budú ešte hodiť.



Šotolinové stúpanie na Zeblasjoch je od začiatku poriadne výživné, v prudších úsekoch radšej tlačím, rovnako ako všetci okolo mňa. Pri pohľade nahor sa v serpentínach mihajú farebné siluety bikerov. Morálka je okamžite na bode mrazu. Nejako to snáď prežijem. Onedlho zo zamračenej oblohy začínajú padať prvé dažďové kvapky, postupne sa mrholenie mení na poriadny lejak. Nahadzujem vestu, chvíľu tlačím, potom zase šliapem. Metre nabiehajú neskutočne pomaly. Pred sedlom Zeblasjoch sa sklon čiastočne zmierni, prestáva už aj pršať, na samotný vrchol Palinkopf chýba už asi len 200 výškových metrov. Terén je po daždi viac rozmočený a blatistý, čiže opäť radšej tlačím. Záver stúpania, kde je dnešná posledná občerstvovačka, hrdinsky dávam na biku. Dlho sa nezdržím, ešte kúsok hore a potom už by mal nasledovať len zjazd do cieľa. Našťastie dážď kamenitému povrchu trate príliš neublížil, v zjazde málinko riskujem, avšak dávam pozor na prípadný defekt. Dobieham dvojicu predo mnou, v širšej pasáži ich trochu krkolomne obehnem a rýchlo sa im vzďaľujem. Zjazd však netrvá dlho a kde sa vzalo, tu sa vzalo, opäť je tu krátke stúpanie na staré známe Hohe Zirbe. Jeden z dvojice ma dobieha, utešuje ma slovami o už len kratučkom kopčeku a po ňom už bude len finálny zjazd do Ischglu. Dole kopcom sa mu opäť vzďaľujem napriek tomu, že na mokrej asfaltke idem dosť opatrne. Ešte pár serpentín po šotoline a už sa objavujú prvé domčeky. Vchádzam do tunelu, ktorý v zime slúži na prepravu lyžiarov k sedačkovej lanovke, diváci popri trati ma už vítajú potleskom, únava akoby zázrakom opadla. Prejdem popod most a už je tu cieľová rovinka. Obzriem sa dozadu a neverím vlastným očiam, chalan sa na mňa nejako dotiahol. Tak fajn, šprint do cieľa, to sa mi páči. Cieľovou čiarou preletíme koleso pri kolese, nakoniec nám obom časomiera prisúdila na desatinu sekundy rovnaký čas – 6:24:09,8s a spoločné 106. miesto v celkovom poradí. Speaker prečíta naše mená a my si spokojne podávame ruky, je dobojované. V stánku odovzdávam čip a dostávam krásnu windstopperovú vestičku s logom maratónu. Mišo aj Martin už sú v cieli tiež, obaja to zvládli zhodne za 6:02h.
V priestore cieľa sa dlho nezdržím, teším sa na teplú sprchu v našom penzióne a potom rýchlo čosi zjesť. Pod hlavným stanom sa dávame dokopy aj so zvyškom Mišovej partie – Miriam, Rasťo a Vlado z SCK Zvolen. Tesne pred slávnostným vyhlásením výsledkov sa spustil poriadny lejak, organizátori presúvajú stupne víťazov do hlavného stanu. Tými najrýchlejšími na našej najdlhšej trati boli dnes medzi mužmi Massimo De Bertolis z Talianska a medzi ženami Antonia Wipfli zo Švajčiarska. De Bertolis to celé zvládol za neskutočných 3:52:18....



Tak ako sme plánovali, zvyšné 3 dni sme maximálne využili na prejazdenie okolitých kopcov. Do GPS-ka sme si stiahli takmer všetky dostupné trasy a tak sme mali možnosť vychutnať si to najlepšie, čo oblasť Paznaun – Ischgl pre priaznivcov horskej cyklistiky ponúka. Cyklisti sú tu vítaní na každom kroku, úroveň služieb na špičkovej úrovni, servisy otvorené dokonca aj nedeľu. A to všetko aj napriek tomu, že top sezóna je pre miestnych obyvateľov samozrejme v zime. Cestovný ruch na prvom mieste. Ak vás moje dojmy aspoň trochu oslovili, neváhajte a príďte sa do týchto končín pozrieť. Naozaj to stojí za to. Na budúci rok by som chcel opäť vyskúšať niečo nové a dokonca mám už aj celkom konkrétnu predstavu. Bikovaniu zdar!



stránka maratónu - http://www.ischgl.com/de-ironbike.htm
výsledky - http://www.global-sportservice.com/results/2009/0808ischgl/
video - https://www.youtube.com/v/1yeprjS1SXA&hl=en&fs=1
trasy v okolí Ischglu - http://www.ischgl.com/de-mountainbiken-tirol-touren.htm
ubytovanie - http://www.ischgl.com/de-hotel-pasnatsch_privatzimmer_ischgl-720.shtml