Rady záchranára a bikera Jožiho - 2. časť: Úrazy hlavy

V sérii „Rady záchranára Jožiho“ vám priblížime zdravotné riziká pri bikovaní a to či už v závislosti od aktuálnych klimatických podmienok, alebo všeobecné nástrahy jazdy na bicykli.

Ich predchádzaniu, prípadne čo najlepšiu reakciu na kritickú situáciu vám v rozhovoroch priblíži záchranár, ale aj biker Jozef Herich.

• Rady záchranára a bikera Jožiho - 1. časť: Hypertermia

Joži: Horskej cyklistike sa rekreačne venujem už od základnej školy a možno povedať, že patrí medzi moje top záujmy. Pri práci záchranára v posádke rýchlej zdravotnej pomoci, ktorej sa venujem niečo viac ako 5 rokov, som sa stretol s mnohými situáciami, ktoré ma na svet naučili pozerať inými očami. Nasledujúce riadky sú preto o tom, aby sa aj bikeri vedeli vyvarovať a rozpoznať nebezpečné situácie, ktoré ich môžu pri tomto športe postretnúť. Nechcem zbytočne mudrovať a zahlcovať bikerov odbornými „blábolmi", takže budem sa snažiť byť zrozumiteľný aj pre laikov. Informácie a rady pre niekoho samozrejmé, pre iného možno nové. Každopádne nemusia pomôcť len im ale môžu zachrániť aj druhých..

Tak znova sa stretávame pri druhej téme, ktorú si sám zvolil: úraz hlavy. Prečo práve túto tému?
Nazdar všetkým. Aj napriek tomu, že v dnešnej dobe sa na bezpečnosť pri profesionálnom športovaní kladie veľký dôraz, tak možno pozorovať, že v oblasti hobby športovania to stále dosť zaostáva. A teda jazda na bicykli so správne upevnenou a umiestnenou prilbou na hlave nie je až takou samozrejmosťou. O čo viac je pre mňa nepochopiteľné, že sa nájdu jazdci, ktorí to dokonca obhajujú. A pokojne si ma všetci „zjedzte" ale mám zato, že ochrana hlavy pri jazde na biku je kľúčová. Úrazy hlavy predstavujú závažný medicínsky ale aj spoločensko – sociálny problém a len málokto je oboznámený a uvedomuje si následky a možné dopady takéhoto poranenia ako celku. Na názor, že je to moja vec a je to moja hlava, sa veľmi rýchlo zabúda, keď či už ranený alebo ranenému sa vytáča linka 112 či 155. A to už potom toho daného vec až tak nie je.


Je z pohľadu záchranára - priameho svedka kolízií cyklistov prilba až natoľko život zachraňujúca ochranná pomôcka, alebo je to skôr o nešťastí pri páde?
Samozrejme. Každá jedna nehodová udalosť postihujúca hlavu a krk je závislá na mechanizme úrazu, nakumulovanej pôsobiacej sile, fyzickej stavbe jazdca, no tiež na mnohých iných faktoroch a z vlastnej skúsenosti nemožno opomenúť faktor šťastia. No ako sa hovorí, šťastie je len neviditeľná skutočnosť rozumne realizovaných rozhodnutí. Avšak každá rozumná ochrana, ak sa bavíme o ochrane hlavy, pohlcuje určité množstvo energie pri priamom náraze. Jednoducho povedané, čím viac dbáme na prevenciu, tým je nižšia pravdepodobnosť závažných zdravotných následkov. Čo dokazujú aj štatistiky. Nemožno mi opomenúť, že smrteľné úrazy hlavy po páde na bicykli sú stále aktuálnou témou.

Viem ako laik rozpoznať, že ide o poranenie hlavy, aj keď navonok nevidno krv či povrchové poranenie?
Pojem úraz hlavy predstavuje veľmi široké spektrum typov poranenia na základe poškodenia štrukturálnych hmôt v hlave. To znamená, čím závažnejšie poškodenie mozgu vznikne, tým dramatickejší a život nebezpečnejší obraz postihnutého môže nastať. V súvislosti s úrazom hlavy je však dôležité myslieť na oneskorený vznik príznakov, ktoré svedčia o poúrazových následkoch na mozgu. Každému úrazu predchádza rozličná udalosť, mechanizmus úrazu či okolnosti. Z na prvý pohľad banálnej nehody sa môže vykľuť ozaj veľký „prúser“. Preto hodnotiť závažnosť úrazu na základe jedného parametra nie je až také užitočné. Pre laika nie je dôležité poznať detaily tejto problematiky. Avšak je dôležité z pohľadu prvého kontaktu s človekom, ktorého postihne takýto úraz, uplatniť základné vedomosti, či zručnosti, ktoré mu môžu zachrániť život.


Aké teda môžu nastať typy úrazov pri poranení hlavy?
Je definovaných viacero typov poškodenia mozgu a možno na ne nazerať z viacerých pohľadov. Možno hovoriť o vonkajších viditeľných poraneniach hlavy s tržnými ranami, alebo tupé poranenia s „hrčou" či „modrinou", vnútorné poranenia v zmysle otrasov mozgu, kontúzie mozgu, krvácania do jednotlivých štruktúr mozgu alebo rôzne zlomeniny lebky. Nemožno opomenúť aj poranenia tváre, nosa, očí, zubov, či poranenie pier a iných časti tváre. Však od laika, náhodného svedka nehodovej udalosti, sa neočakáva presné definovanie typu poranenia hlavy. Základom je laická prvá pomoc, cieľom ktorej je v najextrémnejšom prípade zachrániť život, ale aj zmierniť následky úrazu a v neposlednom rade zabezpečiť poranenému zdravotnícku pomoc.

Ako sa navonok prejavujú takéto poškodenia mozgu po úraze?
Veľmi dobrá otázka. Častokrát sa aj v praxi stretávam s tým, že ľudia nevedia poriadne a presne opísať, čo sa s pacientom stalo, prípadne ako ten stav vyzeral. Je dôležité, aby svedkovia udalosti vedeli opísať čo najpresnejšie nehodovú udalosť. Taktiež čo tomu predchádzalo. Ako to vyzeralo a nemožno opomenúť aj časové hľadisko, tzn. ako dlho trvalo niečo nezvyčajné s postihnutým. Na prvý pohľad banálne, ale aj to je súčasť prvej pomoci. Pre záchranárov a ďalej pre lekársku starostlivosť je z pohľadu praktického postupu dôležitá znalosť mechanizmu úrazu. Práve to svedok môže najlepšie sprostredkovať, keďže udalosť videl na vlastné oči resp. bol v prvom kontakte.

Klinický obraz pacientov s poranením hlavy je veľmi rozmanitý. Pri vonkajších zreteľných poraneniach možno sledovať krvácania, či tržné rany rôzneho rozsahu. No nemusí to byť čisto izolovaný len vonkajší úraz kožného krytu hlavy, ale tiež kombinácia s tupým vnútorným poranením mozgu.

Avšak každá, čo i len najmenšia pomoc, môže mať v danej chvíli cenu zlata.

Pri najľahších poškodeniach mozgu je bežné krátkodobé bezvedomie. Po prebratí je pacient často zmätený, malátny, dezorientovaný v čase a priestore s bolesťami hlavy. Takíto pacienti odpovedajú na otázky s oneskorením. Môže sa vyskytnúť porucha koordinácie pohybu, porucha správania, porucha pamäti, amnézia, nesúvislá reč, môžu mať pocit na zvracanie, prípadne môžu zvracať. Pri tých najzávažnejších typoch poranenia prevažuje hlboké bezvedomie, krvácanie z uší a nosa bez zjavných vonkajších poranení. Obzvlášť závažné vpáčne zlomeniny lebky, kde možno vidieť doslova „preliačinu". Pri týchto najzávažnejších poraneniach sa môžu objaviť poruchy s dýchaním, prípadne pacient nedýcha vôbec, čo ho bezprostredne ohrozuje na živote a je nutná kardiopulmonálna resuscitácia.


OK, rozpoznal som teda človeka s poranením hlavy, čo pre neho môžem urobiť ako prvý a jediný na mieste?
V prvom rade zachovať pokoj a uvedomiť si, že neurobiť nič je horšie, ako urobiť niečo aj keď s nejakými nedostatkami. Ak by sme mali pristúpiť k prvej pomoci ako bezprostredný svedok udalostí, je dôležité sa riadiť základnými postupmi, pravidlami. Bez váhania pristúpiť k ranenému a osloviť ho, jemne zatriasť a zistiť, či je pri vedomí. A v tomto bode by som to rozdelil na tri možnosti, ktoré môžu nastať. Za prvé pacient nereaguje, neodpovedá na slovný, či akýkoľvek iný podnet z vašej strany. V tom momente je najdôležitejšie zistiť, či dýcha, jednoduchým sledovaním dychových pohybov hrudníka. Ak sa hrudná stena nezdvíha, je nevyhnutné volať 155 alebo 112, kde vás na danej linke budú ďalej inštruovať a pomáhať vám pri ďalších úkonoch, ktorým v danej situácií je kardiopulmonálna resuscitácia (ďalej len KPR).

Výraznou komplikáciou často býva nepriechodnosť dýchacích ciest, ktorú záchranca musí skontrolovať a zabezpečiť ju najjednoduchšie miernym záklonom hlavy. Avšak veľký pozor, pretože s úrazmi hlavy sa v nie málo prípadoch spája aj poranenie krčnej chrbtice, či miechy. Nemenej dôležité je všímať si masívne krvácanie a snažiť sa ho čo najrýchlejšie zastaviť tlakom na miesto krvácania. Myslia sa tým pridružené poranenia z veľkých ciev či už končatín, prípadne veľkých tržných rán, otvorených zlomenín a iných častí tela mimo hlavy. Krvácania z hlavy väčšinou nepredstavujú masívnu stratu množstva krvi a veľmi jednoducho je možné také krvácanie ošetriť prekrytím, či už nejakej sacej gázy alebo v teréne aspoň väčším množstvom hygienických vreckoviek. Pri KPR sa v súčasnosti kladie veľký dôraz na kvalitné kompresie hrudníka, pričom sa nevyžaduje dýchanie „z úst do úst“ a stláčať až do príchodu odbornej pomoci, v krajnom prípade do vyčerpania.


V druhom prípade pacient pri prvotnom kontakte dýcha sám. Tu je nutné opäť sledovať priechodnosť dýchacích ciest, dýchanie a krvácanie z iných rán a tiež stav vedomia. Je možne, že pacient bude dýchať normálne, avšak nebude reagovať na vaše podnety, teda bude v bezvedomí. Vtedy je opäť nutné volať odbornú pomoc. Dôležité z pohľadu záchrancu je sledovať vitálne funkcie raneného, stabilizovať krčnú chrbticu, s pacientom manipulovať iba minimálne a podľa možností zabezpečiť tepelný komfort poraneného a čakať, až sa preberie, prípadne až dorazí odborná pomoc.

Tretia situácia, ktorá môže nastať, je tá najmenej závažná v danej chvíli po úraze. Pacient je pri vedomí, komunikuje a dokáže povedať, čo ho bolí. Tu už je to vo veľkej miere dosť individuálne a poúrazový stav sa môže vyvíjať rôzne. Na rozpoznanie, či daný úraz je nutné riešiť akútne v danom momente, alebo či teda ísť do nemocnice po svojich, prípadne vôbec, vám môže napomôcť viacero vecí, ako som už vyššie spomínal. Či už zhodnotenie mechanizmu úrazu a teda, ak je zjavné, že to bola silná rana a aj napriek tomu sa pacient cíti v danej chvíli ok, je potrebné ísť na ďalšie dovyšetrovanie, pretože následky úrazu sa môžu dostaviť aj niekoľko hodín neskôr! Rovnako v inom prípade, ak kvalita vedomia je narušená v zmysle iracionálnych odpovedí na otázky, spomalenou rečou alebo jednoducho povedané každou zvláštnosťou, ktorú záchranca dokáže odpozorovať... Amnézia tzn. ranený nedokáže povedať, čo sa stalo, pretože si to nepamätá, alebo zvracanie či nevoľnosť a iné sú znakom, že je potreba vyhľadať odbornú pomoc.


Aké rady by si dal ešte na záver bikerom, ak by sa ocitli v tatakejto situácii?
Určite sa zhodneme na tom, že vyššie písané riadky môžu byť pre niekoho dosť odstrašujúce a nie každý má na to povahu, aby dokázal riešiť takéto situácie, ktoré život prinesie. Taktiež každá nehodová udalosť je v niečom iná. Avšak každá, čo i len najmenšia pomoc, môže mať v danej chvíli cenu zlata. Dôležité je vedieť, kam idem jazdiť, kde sa nachádzam, mať po ruke mobil. Taktiež identifikačné údaje ako sú aspoň občiansky preukaz, karta poistenia, či kontakt na príbuzných a samozrejme poznať svoj zdravotný stav, lieky aké užívam či alergie, ktoré mám. Čoraz častejšie sa stretávam s bikermi, ktorí pri sebe v batohu nosia mini lekárničku, ktorá nezaberie veľa miesta ale vie niekedy „veľa“ pomôcť. Buďme ohľaduplní a nápomocní si navzájom, či už na trailoch niekde v lese alebo v cestnej premávke na križovatkách.


Na záver patrí vďaka nielen Jožimu a jeho cenným radám, ale aj všetkým vám, ktorí ste prispeli svojimi pádmi na fotkách. Verím, že ste z tých pádov vyviazli v poriadku. V článku fotky od Peter Andrassy, Richard Berdis, Andrej Vrabčo Vrabec, Braňo Leško, Richard Berdis, Róbert Ujhelyi, Michal Hazucha, Pavol Babej a Majcherová Janka.