Marec – do pedálov, starec!

Jar klope na dvere, sezóna sa rozbieha. Počasie stále hapruje, dni s teplotami nad 10 stupňov striedajú tie, ktoré padajú pod nulu.

Túto zimu ma čakala dlhá prokrastinácia, zapríčinená viacerými faktormi a až na pár krátkych výjazdov som zimné jazdenie absolvoval v domácich podmienkach na stacionári. Nastal však čas rozhýbať sa niekde vonku. Čo však s tou pretrvávajúcou zimou?

Je zimná bunda vhodná na bike?

Z bežného nosenia na bike

Zimné jazdenie ma až tak neláka. Iste, nejaký ten jeden výjazd počas zasnežených dní by mi určite pokryl aj moju adrenalínovú stránku, no pre dva dni v roku sa mi zimnú výstroj kupovať nechcelo. Počas Vianoc sa mi však po mojich sťažnostiach na prízemné mrazy pri skorých vstávaniach do práce do rúk dostala skvelá bunda. Slovenský výrobca Northfinder ma zohrial na celý zvyšok zimy pri bežných aktivitách, tak som si teda povedal – skús si tú bundu na biku a uvidíš. Ako mi už bolo povedané, môj model bol limitovanou edíciou s obmedzenou časovou dostupnosťou. Povedal som si však, že pokiaľ po odskúšaní počas jazdy budem spokojný, na značku sa pozriem lepšie a pravdepodobne vyskúšam aj niečo ďalšie. O tom však neskôr.

Na rozbeh jednoducho

Prvý výjazd tohto roka som mal v pláne, že nič nebudem plánovať. Žiadna konkrétna trasa, neriešim .gpx, kompjúter, či Stravu, výškové metre, typ terénu, ani celkovú dĺžku výjazdu. Časové obmedzenie sa vzťahovalo len na to, že som chcel vyraziť, keď šesťmesačná dcéra po rannom vstávaní a jedení ešte opäť zaľahne, vtedy väčšinou potiahne ešte dve hoďky. No a keby sa aj výjazd natiahol a bolo by treba pomôcť, mobil som mal so sebou.

Tak ako som sa chystal na výjazd (resp. skôr nechystal), vyzeralo aj chystanie oblečenia. Keďže dresy s dlhým rukávom mám v skrini len na chladnejšie podmienky v lese počas leta, veľa možností nebolo. Našťastie. Chcel som vyraziť čo najrýchlejšie a čo najviac rozkrútiť nohy. Dlhoprsté rukavice, teplejšia šatka na hlavu, jedna tenšia na krk, ústa a nos kvôli chladnému vetru, staré „kapsáčové“ nohavice a samozrejme prilba. Dnes žiadne tretry, okuliare, vložky, len obyčajné, staré tenisky, fľaša vody, no a bunda na môj malý testík.

Pohodička, jahodička

Krútilo sa mi prekvapivo dobre. Nieže by som sa cítil na maratón, ale následky zimného spánku som očakával horšie. Pravda, úplne som nezaháľal, no stacionár doma nie je bike vonku. Domáci smart-trenažér sa mi pod zadok zatiaľ nedostal a jazda doma tak ostala v štýle oldschool. Človek si síce zamaká, no v podstate len nohami, kým vonku sviští celým telom. Nechcel som samozrejme nič uponáhľať, vlastne som sa na malý moment vrátil do detstva, kedy sme vážne nič neriešili, len sadli a šliapali až bohvie kam. Také sídliskové jazdenie, len mimo tých sídlisk.

Pocit ma zahnal medzi vinice na vinohradoch. V Pezinku nič neobvyklé, keďže niektoré okrajové bytovky majú za plotom už len hrozno a nasledujú kopce. Zažijete to takmer z každej strany mesta. Ak však idete „na blind“, zistíte, že pezinské révy sú fantastickým miestom pre miestnu bežeckú a cyklistickú infraštruktúru. Pokiaľ do nejakého vleziete, môže vás zachvátiť mierna panika z prvotného chaosu. Spleť je to totiž naozaj obrovská. Žiadne strachy, stačí len hlasno kričať a nejaké zviera si vás už isto nájde. Ale bez srandy, väčšina viničných cestičiek v Pezinku má výhodu, že v nich stačí pokračovať, zbytočne neodbočovať a skôr či neskôr vás to „vypľuje“ na niektorej asfaltke, kde sa orientuje jednoduchšie.

Po asi pol hodine v sedle kontrolujem teplotný stav. Vonku tri stupne nad nulou, no ale čo ja? Hlava v príjemnom teple, nohy sa celkom držia aj v obyčajných teniskách, dopomohli k tomu však teplejšie ponožky, aby som bol objektívny. Bunda hreje, čo sa dalo čakať. Pôvodne bola predávaná ako lyžiarska, tak niečo zrejme zvládne. Na moje prekvapenie však teplo síce držala, ale zbytočne neprehrievala. Dobre, vravím si, veď idem zatiaľ len pár kilometrov, tak uvidím neskôr.

Révy, stromy a divoká párty

Očakával som, že po pár desiatkach minút to zabalím a aj z toho mála budem smerom domov ťahať za sebou jazyk. Až mi bolo divné, ako to odsýpalo a ako stabilná bola moja kondička. Jasné, everesting by som zrejme zabalil už v myšlienkach, ale zaskočil ma fakt, že je jazda uhladená. Tempo kolísalo len minimálne a to som hroznové bludisko na pár kilometrov už opustil a trošku sa otestoval na nejakom tom stúpaní medzi stromami. Prvý kopec malina. Tak poďme ešte na jeden. Menej prudký, zato dlhší, také mám rád. No hurá, som hore! Dokonca by som si ho s chuťou dal znovu. Vracať sa mi však nechcelo, lebo som vedel, že asi o dva kilometre ďalej je slušný zošup a až príliš ma to k nemu ťahalo.

Ešte totiž nenašli taký kopec, ktorý by som mal radšej ako poriadny zjazd. Testovaný objekt od Northfinder samozrejme zapracoval a vo výšľape som sťahoval zips do polovice. Musím však povedať, že smerom dole sa ukázal kvalitný materiál a som rád, že som testoval práve bundu. Iné časti tela by vydržali, aj keď som si to razil okolo päťdesiatky, hrudník a krk však dostali zabrať a bunda dobre poslúžila. Stále držala to príjemné, neroztápajúce sa teplo a napriek fakt mrazivému protivetru som bol zohriaty ako pampúšik. Asi som tak aj vyzeral.

Tým sa dostávam k negatívam, ktoré bunda mala. Ide o bundu na lyžovanie. Preto sa nedá očakávať, že bude dokonale obopínať telo, najmä nie v posede na biku, kedy je jazdec predklonený a celková poloha tela je iná ako pri lyžovaní. Pri posede sa preto bunda krčí v celom obvode okolo pásu a estetika ide trochu bokom. Účel však stále napĺňala a mňa opäť zavialo do viníc. Keďže v danej lokalite ide aj o turistické, či táborákové miestečká, občas medzi nimi na rázcestníkoch nájdete turistické prístrešky s ohniskom. Cez jedno, nie ďaleko od okrajových bytoviek, som mal možnosť prechádzať. Niekto tu mal teda poriadny žúr, keď zanechal takú spúšť. Hanba ma fackala aj za dotyčných. Hlava mi to neberie a nikdy nebrala. O tom však inokedy.

Krútime ďalej?

Áno, ale inokedy. Aj keď hlava ešte chcela, nohy začali pociťovať miernu únavu a keďže som to nechcel prepáliť hneď na prvý pokus, pomaly som to obracal smer teplo domova. Keďže to ale nešlo priamou líniou, nejaké tie kilometre som ešte nabral. Všetko však dnes len v pohodičkovom tempe. Vravel som si, keď dáš za hodinu pár kilákov, tak dáš. A keď ich bude viac, tak dobre, len žiadne zhony. Chuť však bola celkom výrazná a tak aj napriek chýbajúcej meracej technike som začal premýšľať nad tým, čo som dnes zvládol za dĺžku.

Nuž, keď je na tie čísla človek zvyknutý, tak ich z hlavy len tak nedostane. Ale nebol to žiaden absťák, proste mi to raz za čas napadlo, inak bola hlava celkom čistá. Viac, ako pocit zistiť presnú vzdialenosť, som však musel krotiť chúťky preveriť si šprintérske zručnosti po zime. Keď sa smerom domov objavila asi tristo metrov dlhá rovinka, až mi pedálmi šklbalo. Vedel som však, že aj jeden záverečný šprint by znamenal, že zajtra sa zrejme nepostavím, tak som si nechal zájsť chuť. Veď nabudúce.

Home sweet home

Po príchode k rodinke garážujem bike a zhadzujem veci. Topánky prežili, ponožky mokré ako použitá vreckovka, ale nohy zostali teplé. Šatka spod prilby rovnako, teplo však držala, ako mala. Bunda dole, dres ako z plavárne. Reku, tak to isto schytala aj bunda zvnútra. A…nie. Môžem povedať, že až na miernu vlhkosť zostala suchá. Tak sa test celkom vydaril.

Samozrejme, ani náhodou nehovorím, že daná bunda je plnohodnotná náhrada za oblečenie určené priamo na cyklistiku. Poslúžila však viac než obstojne. Iste sa medzi vami nájde mnoho hikerov, či lyžiarov, ktorí by tento typ oblečenia využili. Do budúcna možno sám prehodnotím svoje zimné jazdenie a keďže ma Northfinder zaujal a príjemne prekvapil, zrejme sa k nemu opätovne vrátim. Žeby niečo na nohy a s bikom na sneh? V každom prípade som si značku vyskúšal na vlastnej koži a keďže to s veľkou pravdepodobnosťou nie je môj posledný kúsok, dávam do pozornosti ponuku výrobcu. Koniec koncov, ide o slovenskú firmu a tie by sme mali na našom trhu podporovať, hlavne, ak odvádzajú slušnú robotu.

Prvý výjazd odškrtnutý

Nadnes mám odtočené. Výjazd bol akurát výživný, nič svetoborné, ale stačilo, aby po zime znovu zachutilo. Večer mi to predsa len nedalo a skúsil som nanečisto odhadnúť prejdenú vzdialenosť. Raz darmo, zvyk je zvyk. Dostal som sa na rozmedzie pätnásť až sedemnásť kilometrov. Potešilo. Hlavne, keď som mal bez meračov pocit, že som viac stál, než šiel. Ale zastávky boli rýchle - fotka sem, fotka tam a šlo sa ďalej.

A to je aj moje odporúčanie pre tých, čo cez zimu stagnovali, alebo sa stiahli na cvičenie do tepla domova, prípadne do posilky. Bike je bike, nech človek cvičí čokoľvek, pocit jazdy vonku sa plnohodnotne nahradiť nedá. Problémom môže byť, keď sa človeku nechce „vykopať" von - nachystať oblečenie, skontrolovať bike, čakať na trochu vhodnejšie počasie. A milión ďalších dôvodov... Netreba zbytočne riešiť, proste sa schyťte, prilba na hlavu, rýchly bike-check a von! A žiadne bomby, rok je ešte dlhý.

Vidíme sa v lesoch!

Mates