Tour de France 2023 (3. časť) - zaslúžené double Jumba

Rozhodujúci týždeň a celý 110. ročník „Starej dámy“ je za nami. Ako to nakoniec dopadlo?

Po prvom a druhom týždni boli výkony hlavných favoritov pomerne vyrovnané a hoci sme videli množstvo krásnych súbojov, bolo to vlastne iba ticho pred búrkou. Tretí týždeň totiž priniesol náročné, rôznorodé etapy a každá z nich bola divácky maximálne atraktívna. Útoky, jazda na limite, posledné predstavenie Peťa Sagana... opäť sa bolo na čo pozerať.

Časovkárske kalkulácie a peripetie

Organizátori si pre túto edíciu Tour de France prichystali jedinú časovku. 22,4-kilometrová trať s Côte de Domancy bola vopred považovaná za jednu z rozhodujúcich etáp a jazdci sa na ňu pripravovali rôznymi spôsobmi. Napríklad taký Pogi znepríjemňoval Marcovi Solerovi pondelňajší deň voľna.

Najväčší boj sa odohrával na dvoch frontoch. Jedna vec bolo, samozrejme, GC, no na vrchole Côte de Domancy (2,5 km @ 9,4 %) ležalo niekoľko bodov do vrchárskej súťaže. V tej mali zhodne po 58 bodov Giulio Ciccone a Neilson Powless. Práve Američan volí do časovky nevšednú stratégiu, kedy namiesto časovkárskej „kozy“ sedlá klasický bicykel so sprevodovaním 54/40.

...na majiteľovi zeleného dresu bolo vidieť jasnú nervozitu, ktorá sa odrazila aj na neprimeranej reakcii pri prejazde jednej z vrchárskych prémií.

Išlo teda o jasný útok na bodkovaný dres. Otázkou zostáva, z akého dôvodu neprebehla klasická výmena bicykla pod kopcom tak, ako to volili niektorí favoriti na celkové poradie, vrátane Tadeja Pogačara. Na moje počudovanie vidím na Powlessovom bicykli osadený časovkársky disk, ktorý je síce viac aero, no pridáva na rotačnej hmotnosti. 61. miesto v GC, limit etapy takmer 11 minút (čas víťaza plus 33 %)... no, neviem, ako to inžinieri v EF Education-EasyPost vypočítali, ale keďže plný bodový zisk piatich bodov „trhol“ práve Giulio Ciccone, pravdepodobne počítali zle. Talianových 6:44 min. verzus Američanových 7:24 min. je toho jasným dôkazom.

Cicco napokon vrchársky bodkovaný dres získava po famóznych jazdách v úniku, pričom počítadlo sa zastavuje na hodnote 105 bodov. Powlessov zisk ostáva po celý týždeň nezmenený...

Čo sa GC týka, takmer všetci favorizovali Jonasa Vingegaarda. Časovky sú jeho silnou stránkou, čo sme mohli vidieť aj minulý rok. V záverečnej časovke musel zvesiť nohy, aby doprial svojmu tímovému kolegovi, Woutovi van Aertovi, výhru ako poďakovanie za všetku prácu.

Začínalo byť jasné, že toto bude „o zastrúhaný vlas“.

Toho roku bola situácia iná. Dvoch najväčších rivalov pred časovkou delilo v celkovom poradí len 10 sekúnd. A priebeh... čo k nemu dodať. Časovku som sledoval s frajerkou a po druhom medzičase jej hovorím, že ak to takto pôjde matematicky ďalej, v závere Pogi „nakúpi“ dve minúty – na každom medzičase strácal dvojnásobok predošlého.

Hoci Pogačar pod Côte de Domancy menil bicykel, vymazať manko na neskutočne idúceho Dána bolo nemožné. Na tej jazde bolo jednoducho vidieť, že Jumbo-Visma bolo na túto časovku naozaj perfektne pripravené, Jonas mal každú jednu zákrutu dobre „načítanú“ a rezal ich hladučko ako nôž maslo. Do druhého medzičasu vletel s astronomickou priemerkou 50,6 km/h, pričom finálnu, kopcovitú pasáž časovky zvládol pri normalizovanom výkone okolo 7,5 W/kg. Pre porovnanie, Pogi to vytiahol na zhruba 6,7 W/kg.

Výsledok? Pogi nabral v časovke stratu na Vingegaarda na úrovni 1:38 min. a o to ostrejší súboj nám sľubovala kráľovská 17. etapa.

Smoliarom časovky sa stal celkom jednoznačne Victor Lafay, ktorý sa 200 metrov pred cieľom porúčal s technickými problémami na zem. A o úsmevnú vsuvku sa nám postaral nórsky časovkársky šampión Soren Waerenskjold... v spolupráci s oficiálnym Instagramom Tour de France.

Vlci konečne ulovili etapový triumf

18. etapu by hádam každý podľa profilu tipoval na šprintérsku „nudu“. Dva smiešne „brdky“ 4. kategórie a silné šprintérske vlaky hovorili jasným spôsobom v prospech hromadného dojazdu a s najvyššou pravdepodobnosťou, piateho triumfu takmer neporaziteľného Jaspera Philipsena. Únik dňa v zložení Kasper Asgreen, Victor Campenaerts a Jonas Abrahamsen (neskôr doplnený Pascalom Eekhornom) sa vytvoril prakticky už na nultom kilometri. Pelotón si ich po celú dobu udržiaval „na dostrel“, no na majiteľovi zeleného dresu bolo vidieť jasnú nervozitu, ktorá sa odrazila aj na neprimeranej reakcii pri prejazde jednej z vrchárskych prémií.


Šprintérske tímy však pri sťahovaní úniku pravdepodobne nevzali do úvahy dva dôležité faktory. Tým prvým bol tretí týždeň Tour a únava, ktorá už doliehala na všetkých – koniec koncov, mali za sebou náročnú časovku a kráľovskú etapu. Druhým faktorom bolo zloženie úniku v podobe troch výborných časovkárov.

Wolfpack si naopak konečne pripíše vytúžený etapový triumf, hoci vtedy, keď to všetci najmenej čakali.

Pri zostávajúcich 5 kilometroch do cieľa som sa natešený začal uškŕňať. Začínalo byť jasné, že toto bude „o zastrúhaný vlas“. Technický prejazd mesta Bourg-en-Bresse s niekoľkými kruhovými objazdmi úniku dodával malú nádej. Pre ilustráciu, asi takto nejako vyzerajú technické prejazdy obcami na Grand Tours. Veľa to vysvetľuje, prečo v takýchto miestach pelotón stráca.

Keď som však na méte kilometra do cieľa videl ledva badateľný, 6-sekundový náskok úniku, hovorím si: „Prepánajána, len teraz prosím nezačnite taktizovať.“ Ešte stále mám v čerstvej pamäti etapu z tohoročného Gira v okolí Neapolu, kedy bol únik dostihnutý takmer na páske.

Prvé kilometre 17. etapy sa vďaka Dylanovi van Baarlemu niesli v tak zbesilom tempe...

Akonáhle však Kasper Asgreen načal 200 metrov pred cieľom šprint, bolo jasné, že šprintéri budú dnes ukrátení. Wolfpack si naopak konečne pripíše vytúžený etapový triumf, hoci vtedy, keď to všetci najmenej čakali. Výrazný podiel na tom majú Julian Alaphilippe a Tim Declerq, ktorí výborným spôsobom hatili snahu šprintérskych tímov dotiahnuť sa na čelo.

Poučenie do budúcna? Nikdy nepodceňuj Campenaertsov masívny prevodník.

Rozlúčka par excellence

Okrem nášho Peťa Sagana a iných borcov absolvoval svoju poslednú Tour de France aj domáci matador Thibaut Pinot. 20. etapa v podobe posledného horského súboja viedla regiónom, v ktorom vyrastal a ktorého cesty celý život brázdil. Centrom jeho fanúšikov sa stal kopec Petit Ballon a Pinotovi sa jeho plán darilo plniť dokonale. Únik, útok a fanúšikovským kotlom prechádza ako prvý.

Jeho prejazd cez „Virage Pinot“ som videl už snáď desaťkrát, no vždy nad tým krútim hlavou s rovnakým úžasom. A Pinot si túto podporu celkom jednoznačne zaslúži, lebo v celom cyklistickom pelotóne je jedným z najväčších „srdciarov“. Svojím posledným útokom na Tour de France dal svojim fanúšikom krásne au revoir. Jediné, čo ma mrzelo, že ho nedokázal zaknihovať posledným víťazstvom... na to sú tu ale predsa len mladé „pušky“.

Kopec, ktorý rozhodol Tour de France

Kedysi u nás na Slovensku niekto medzi rečou spomenul, že tu rozpúta peklo. V tejto veci sa dá len a len odporučiť školenie v tíme Jumbo-Visma. Prvé kilometre 17. etapy sa vďaka Dylanovi van Baarlemu niesli v tak zbesilom tempe, až sa, pravdepodobne nielen mne, rozum zastavoval. A práve ešte v začiatku etapy sa Tadejovi Pogačarovi podarilo „preložiť si“ cez jazdca, idúceho pred ním.

Oči všetkých jazdcov sa však upierali na vysloveného strašiaka dňa a takisto celého ročníka. Col de la Loze s dĺžkou 28 km a priemerným sklonom 6 % trošku navonok klame telom. Hoci je dlhočizný, prvá polovica sa dá zniesť, navyše sa v strede nachádza krátky zjazd. Od Méribelu však pretekári narazili na doslova stenu. Mimochodom, uvedomili ste si pri pozeraní, že vo Francúzsku vlastne majú cyklochodníky s 24 % sklonom?

O tom, že sú cyklisti poriadni „tvrďasi“, sa môžeme presvedčiť snáď na každých pretekoch.

Lawson Craddock ho dodatočne označil za najťažší kopec, na akom kedy pretekal. Ja si medzičasom chystám pukance, pretože odhadujem útok Pogiho alebo Jonasa práve v týchto pasážach. Kým sa na čele držal Jonathan Castroviejo, pelotón sa triedil relatívne konštantným tempom. Pri prejazde cez Méribel však padá na čelo Michał Kwiatkowski a po čase sledujem, že Pogi akosi cúva skupinou od zadného kolesa Adama Yatesa.

Najhoršie očakávania sa napĺňajú a pred Pogačarom so Solerom sa otvára medzera. Ostáva sa už len pýtať, či za to môže pád v úvode etapy, pád ešte na Liége-Bastogne-Liége, ktorý ho odstavil od tréningu, alebo nejaký iný faktor...

Na čele medzičasom vyráža Jonas Vingegaard spolu so Sepom Kussom. Za zmienku opäť stojí ich normalizovaný výkon počas 34 minút na úrovni 6,3, resp. 6,1 W/kg. A i napriek tomu, že bol Vingegaard zdržaný motorkou a divákmi, prešiel Col de la Loze o vyše minútu rýchlejšie, než na čele idúci Felix Gall.

Boj o celkové poradie trochu zatienil výkon tohto Rakúšana, ktorý predviedol skvelý výkon až po letisko v Courcheveli. Ukázal, že počas dlhých „etapákov“ má výborný tretí týždeň a so svojím 8. miestom v celkovom poradí bude možno v budúcnosti uprednostnený ako tímový líder pred Benom O’Connorom. Ten sa musel tento rok uspokojiť s úlohou domestika, po ktorej mohol ísť akurát na pizzu.

Tadej Pogačar napokon „nakúpil“ v cieli takmer 6 minút a brutálny alpský záver ho vyradil z boja o žltý dres. Ako dokáže takáto etapa načať psychiku šampióna, dokazuje aj Pogiho telefonát s jeho snúbenicou, taktiež profesionálnou cyklistkou Urškou Žigart, v ktorom sa vyjadril jednoducho – chce ísť domov. Aj pre naše šťastie zotrval, podarilo sa mu vyhrať predposlednú etapu a vyjadrenie na Instagrame je už len čerešničkou na torte.

Čo sa inam nezmestilo

Konečne sa stalo, že štyri rôzne dresy vyhrali štyria rôzni pretekári.

Tour de France 2023 napísala aj množstvo „mikropríbehov“ a zaujímavostí, ktoré asi väčšine ľudí ušli, a predsa stoja za zmienku. Počnúc naším Peťom Saganom, ktorý vraj na zadnom kolese prišiel až do Žiliny a ľavou rukou si robil selfíčka.

O tom, že sú cyklisti poriadni „tvrďasi“, sa môžeme presvedčiť snáď na každých pretekoch. Či už si spomenieme na Philippa Gilberta, ktorý preletel cez múrik, zlomil si jabĺčko a aj tak dokončil etapu, alebo na už zmieneného Lawsona Craddocka, ktorý v roku 2018 odbicykloval celú Tour de France so zlomenou lopatkou. Smutnými hrdinami tohto ročníka sú Sepp Kuss a Carlos Rodríguez, ktorí následkom pádov v 20. etape utrpeli takmer totožné zranenia hlavy a oboch to stálo niekoľko priečok v celkovom poradí.

Nils Politt v 19. etape určite nechrlil spokojnosťou. Roztrhnutá reťaz a pomoc neutrálneho servisného vozidla mu neprišli úplne vhod – najmä preto, že dvakrát dostal bicykel nesprávnej veľkosti. A hoci reťaz nezaberala, ťahal ďalej. Aj snaha sa cení.

Bratia Yatesovci nám v poslednej dobe ukázali, čo znamená Ctrl+c a Ctrl+v. Jednoducho, ukáž, že máš dvojičku bez toho, aby si povedal, že máš dvojičku.

Najsilnejšie slová však z pelotónu vyslal Matej Mohorič, ktorému sa podarilo zvíťaziť v 19. etape a do cyklistického neba tak Ginovi Mädrovi poslal už tretie víťazstvo tímu Bahrain-Victorious na Tour de France.


Tento ročník bol však v niečom iný, než tie predošlé. Konečne sa stalo, že štyri rôzne dresy vyhrali štyria rôzni pretekári. Zelený dres si zachoval Jasper Philipsen, ktorý s výraznou pomocou Mathieu van der Poela vyhrával šprinty rad-radom. Vrchársky bodkovaný dres si bojovne odnáša Giulio Ciccone, a tak tímu Lidl-Trek aspoň trochu vynahrádza neúspech v GC. V bielom drese sme včera poslednýkrát videli Tadeja Pogačara.

A čo dodať k maillot jaune... rok sa s rokom stretol, Jumbo-Visma opäť ukázalo, akou obrovskou tímovou silou a disciplínou disponujú a Jonas Vingegaard po výkone ako z inej galaxie vyhráva svoj druhý žltý dres. Neviem ako vy, ale ja sa teším na odvetu...