Tour de France 2023 - vzostupy a pády (2. časť)

Druhý blok Starej dámy nás z Centrálneho masívu previedol do Álp. To znamená jediné – krásne vrchárske súboje, divoké zjazdy... a, samozrejme, niekoľko prekvapení.

Po úvodnom, deväťdennom bloku a po dni voľna sme vhupli do bloku druhého. Šesť etáp si spočiatku pripravilo mix kopcov a roviny, no všetky oči boli upriamené na „predĺžený“ víkend. Posledné tri dni totiž chystali náročné alpské etapy a bolo nadmieru jasné, že práve mená ako Grand Colombier, Col de Joux Plane, či séria nedeľných priesmykov budú kľúčové z hľadiska celkového poradia.

Alpecin sa zatiaľ nezmýlil

Po jedenástej etape má „zelený“ Jasper Philipsen jednoznačne dôvod na úsmev. Rovinatá etapa s trojicou stúpaní štvrtej kategórie bola predurčená k hromadnému dojazdu a v neposlednom rade priniesla pretekárom istotne veľmi vítané schladenie v podobe dažďa. No a dojazd... hoci mal k víťazstvu parádne našliapnuté Dylan Groenewegen, Philipsen nám ukázal, že sa o ňom v kuloároch nie darmo hovorí ako o najväčšej šprintérskej hviezde súčasnosti. A to aj bez nekonečnej podpory Mathieu van der Poela, ktorá sa mu doteraz dostávala.

Koniec koncov, Holanďanove záujmy teraz očividne ležia už trošku inde. Po vzore minulého ročníka sme totiž hneď niekoľkokrát mohli vidieť jeho snahu naskočiť si do úniku. V jednom z nich sa ocitol s istým Woutom van Aertom, ktorý, mimochodom, ešte stále márne čaká na svoj vytúžený etapový triumf.

A to by nebol van der Poel van der Poelom, keby nám kvôli nemu opäť raz nevystrelil adrenalín. Pri jeho zjazdárskych divadlách a ovládaní bicykla som počas minuloročného Giro d’Italia i počas tohoročného Paríž-Roubaix tŕpol a svojej povesti nezostal nič dlžný ani tu. Mať raz takéto schopnosti...

Ak sa ešte vrátime k šprintérskym dojazdom, ďalšie sklamanie zažil Caleb Ewan, keďže pred svojím odstúpením v 13. etape bol jeho najlepším umiestnením druhý „flek“ práve v súboji s Jasperom. A aby toho nebolo málo, Tour de France opúšťa s rôznymi kritickými poznámkami od manažéra tímu Lotto-Dstny.

Dobytie Bastily opäť pod taktovkou Ineosu

Deň Dobytia Bastily, 14. júl, je u Francúzov jeden z najväčších, ak nie najväčším štátnym sviatkom. Keď vezmeme do úvahy, že pred rokom vyhral v tento deň etapu Brit a pridáme historické súvislosti, ostáva sa len pousmiať... Pri Pidcockovej rýchlosti dolu kopcom sa však niet čomu čudovať.

Nič to však nemení na fakte, že možno práve preto sme v úvode etapy, vrcholiacej na vrchole Grand Colombier, videli množstvo nástupov francúzskych pretekárov do úniku. Doň sa napokon dopracovalo dvadsať cyklistov a hoci si vypracovali asi dvojminútový náskok, UAE Emirates si ich stále „držali nakrátko“ a bolo viac-menej jasné, aké sú ich plány. O to väčšie bolo prekvapenie, keď skupinka „naletela“ do finálneho stúpania na Colombier s niečo vyše štyrmi minútami k dobru a víťazstvo z úniku zrazu nevyzeralo až tak nemožne. Detto, čo do francúzskeho úspechu, keďže sa od úniku odliepa Quentin Pacher, s troma ďalšími pretekármi. Na méte dvanástich kilometrov do cieľa ich však dobieha Michał Kwiatkowski a v tomto momente začína hra nervov. Kwiato si šliape do cieľa vlastným tempom, tri minúty za ním sa „pechorí" pelotón na čele s tímom Tadeja Pogačara. Únik alebo GC?

Nebudeme to naťahovať ako počas SuperStar, koniec koncov, výsledok etapy je z nadpisu jasný. Za víťazovým chrbtom sa však tiež diali veci. Prácu tímu UAE Emirates bolo treba nejak „doťuknúť“ do zdarného konca a Pogi sa k tomu opäť raz ochotne podujal. Neviem, čím to je, ale na tieto jeho nástupy sa pozerá naozaj lahodne.

„Podtrženo, sečteno“, Jonasov náskok skresaný o 8 sekúnd a ustálený na 9 sekundách. A to nám to pravé divadlo stále len začína.

Trápenie Soudalu pokračuje, Cofidis sa raduje

Neviem ako vy, ale keď tak zalovím v pamäti, nedokážem si s výnimkou Remcových úspechov na Giro d’Italia, spomenúť na žiadne výraznejšie výsledky tímu Soudal-Quick Step. Pád Fabia Jakobsena a jeho následné odstúpenie v 12. etape zanecháva skôr trpkú príchuť a hoci si Julian Alaphilippe naskočil hádam do každého druhého úniku počas tohto týždňa, vždy to skončilo nezdarom. No – aspoň, že nás opäť teší svojím zjazdárskym divadlom.

Ako to však už býva, tam, kde iní škrípu zubami, druhí sa radujú. A tím Cofidis má veru poriadny dôvod na oslavu. V 12. etape vedúcej vinicami, sa na čele dlho držal Mathieu van der Poel a veruže som mu víťazstvo poriadne prial. Onedlho ho dobieha Thibaut Pinot. Ďalší z cyklistov, ktorých by som ešte rád videl poslednýkrát na „bedni“. V poslednom stúpaní však útočí Ion Izagirre a po dlhočiznej sólo jazde si Cofidis pripisuje už druhý triumf na tohoročnej Starej dáme. Na to, že ešte pred pár týždňami to bol jeden z najmenej úspešných tímov na týchto pretekoch...

Brutálne kopce, rozkývané bicykle a spomalené motorky

Kopcovitá 10. etapa začala zostra – do úniku sa v istom momente snažil dostať dokonca sám Tadej Pogačar. Samozrejme, s Jonasom Vingegaardom na zadnom kolese.

Asi netreba zbytočne rozmazávať, že tento útok nikam neviedol. Každopádne, i bez toho bola táto etapa divácky maximálne zaujímavá. O (neúspešnom) útoku Wouta van Aerta a Mathieu van der Poela a ich snahe dotiahnuť sa do čela sme sa už zmienili. Neúspechu sa nedá čudovať, na čele sa nazbieralo niekoľko silných mien a 30 kilometrov pred cieľom sa spustila krásna „ťahanica“. Únik sa totiž trhá na samostatne pokračujúceho Kristsa Neilandsa a dve skupinky prenasledovateľov. Lotyšove nádeje ale pohasínajú 3 kilometre pred cieľom a mierime do hromadného dojazdu. Tajný tip mi vychádza – Pello Bilbao zdvíha ruky nad hlavu k nebu, prvýkrát v cieli a druhýkrát pre zosnulého Gina Mädra na pódiu...

V 14. etape sme boli svedkami viacerých „šokantných“ momentov. Prvým z nich bol monštruózny pád, ktorý viedol až k neutralizácii etapy a opätovnému štartu.

Obeťou mokrého asfaltu sa tak stáva množstvo pretekárov. Po opätovnom štarte vidíme druhý „wow“ moment v zjazde z Col de la Ramaz. Po tom, čo zažil Guillaume Martin, netúži snáď nik...

Gro divadla však, samozrejme, ležalo na Col de Joux Plane. Od úpätia ťahá Jumbo-Visma, kopec času na čele opäť strávil Wout van Aert. A práve s ním sa spája trochu úsmevný výjav, keď si po čase vystúpil z čela, začal ťahať Rafał Majka, no podľa Seppa Kussa zjavne nie dostatočne rýchlo – van Aerta totiž onedlho znova vidíme na čele, ako trhá pelotón na kúsky.


Skupinku lídrov ale napokon predsa len očesáva Adam Yates a pokračuje vpred len s Pogačarom a Vingegaardom. Slovinec útočí 3,5 kilometra pred vrcholom a otvára malú medzeru. Toto je však jeden z tých momentov, ktoré ukazujú, ako neskutočne vyrovnaní sú dvaja hlavní ašpiranti na žltý dres – odstup zostáva po skutočne dlhú dobu konštantný. V priebehu necelých dvoch kilometrov však Vingegaard opäť visí na Pogačarovom kolese a je jasné, že sa ide bojovať v prvom rade o bonus. A prichádza ďalší nepríjemný moment...

Televízna motorka sa cez divákov nemá ako predrať, a tak Pogi len chvíľku po nástupe musí zvesiť nohy a napokon prichádza aj o plný zisk bonusových sekúnd. Kto však mal z množstva fanúšikov jednoznačnú radosť, bol Benoît Cosnefroy. Už som videl koňa cúvať, kravu lietať, ale toto teda naozaj nie.

Posledná etapa opäť raz veľa vody nenamútila a dôvod bol prostý – ďalší zo série absolútne zbytočných pádov, zapríčinených fanúšikmi. Tentokrát sa na zemi ocitol predovšetkým Sepp Kuss a Nathan van Hooydonck z Jumbo-Visma.

A hoci by Côte des Amerands s jeho brutálnymi parametrami v podobe priemerného sklonu 10,9 % na necelých troch kilometroch a maximom 17 % typologicky Pogimu vyhovoval, útok v tejto pasáži neprišiel. UAE to odtiahlo s Adamom Yatesom takmer k cieľu, keď sa stalo niečo vskutku nečakané. Pogi odpadáva od zadného kolesa svojho tímového kolegu a Yates pokračuje sám. Sledujem, nechápem, nedýcham a premýšľam. Taktika? Nemá nohy? Po celý čas si Pogačar necháva „odlep“ a ja nedočkavo čakám, ako toto dopadne.

Na méte kilometra do cieľa je už jasné, že v celkovom poradí sa toho už veľa nezmení. Slovincov útok napokon prichádza necelý kilometer pred cieľom, no Vingegaard má doslova famózne nohy, takúto dynamiku som od neho popravde nečakal.

A tak končíme druhý týždeň. Pred grande finale má Jonas Vingegaard na Tadeja Pogačara náskok 10 sekúnd, ukazuje svoju konzistentnosť a Jumbo-Visma aj svoju tímovú silu. Najdôležitejším elementom je však stále výkonnostná vyrovnanosť, ktorá napovedá, že to do Paríža bude ešte tesné.

„Naporcovaná“ je totiž ešte časovka, ktorú má Vingegaard v poslednej dobe veľmi silnú a potom dve brutálne horské etapy. Otáznou bude kondícia kľúčového horského domestika Seppa Kussa po páde v nedeľnej etape a hlavne dilema – kto sa zlomí ako prvý?