Prepisovanie histórie a množstvo smoly - aj toto bolo Giro d'Italia 2022

Giro som si v poslednej dobe obľúbil viac ako Tour a to už je čo povedať. Aké prekvapenia a senzácie nám priniesol tento ročník?

Túto taliansku Grand Tour som začal sledovať v roku 2018 a treba povedať, že keď ako prvý ročník vidíte ten, kde Yatesovi absolútne „vybuchnú" nohy po niekoľkých dlhých dňoch v ružovom a naopak Chris Froome predvedie fascinujúce znovuzrodenie na Zoncolane a na záver to zaklincuje čerešničkou v podobe 80-kilometrového úniku cez Colle delle Finestre na šotoline (čo je mimochodom pre mňa osobne asi najkrajšia etapa na Grand Tour, akú som kedy videl) – jednoducho, latka bola do ďalších ročníkov nastavená skutočne veľmi vysoko. Či mi uveríte alebo nie, zosumarizovať trojtýždňový etapák je ťažšie, než sa zdá a hoci by som mohol postupovať etapu po etape, radšej sa rozpíšem o príbehoch, ktoré do môjho cyklistického srdiečka udreli najsilnejšie.

Biniam Girmay vs. Mathieu van der Poel

Už v prvej etape, vrcholiacej na Visegráde, bolo jasné,

Kto ešte nevidel jeho šprint do priekopy, nech sa hlási u súdruha Žinčicu.

že v náročnejších dojazdoch rovinatých etáp budú títo dvaja pretekári hrať prvé husle. Mathieu si hneď v prvej etape odbíja „povinné“ víťazstvo, oblieka sa do ružového dresu, misia splnená. Či? Tým, ktorí sledovali Giro, je jasné, kam týmto nadpisom mierim. Správne, do 10. etapy, vrcholiacej v Jesi. K záveru sa dostaneme, mňa však zaujal istý moment, ktorý sa odohral zhruba 55 kilometrov pred cieľom. Keď Imro vo svojom článku o pretekoch SP XC v Novom Měste popisoval ľadový pokoj Nina Schurtera pri jeho defekte, človek by povedal, že van der Poel sa ním dokonale inšpiroval. Defekt, čakanie na tímové auto dobrú polminútku (Alpecin nemal nikoho v GC, takže ich auto išlo niekde k záveru kolóny), po výmene bicykla mu tam mechanik nechal veľkú pílu, takže mu pri rozjazde do kopca spadla reťaz, strata sa medzičasom pohybuje na úrovni jednej minúty... Jeho reakcia? Kamenná tvár.


Komentátori na Eurosporte to okomentovali pomerne trefne, byť tam Španiel alebo Talian, to by boli iné emócie a nervy. V priebehu niekoľkých okamihov je van der Poel späť v pelotóne a útočí. Mňa jeho útoky čas od času zdvíhali z kresla a pri každom stiahnutí som sa chytal za hlavu. Vrcholí to hromadným šprintom, kde Biniam ukazuje skvelé nohy a šprint, po víťazstve na Gent – Wevelgem, opäť krásne zviditeľňuje eritrejskú cyklistiku a čo je v mojich očiach na jeho víťazstve najkrajšie, je uznanlivé gesto van der Poela. Športový duch v tom najlepšom prevedení. Ku koncu treba dodať, že som dlho nevidel také emócie ako na hojdačke – v jednej chvíli vyhráš etapu, v druhej si nešťastne vystrelíš korok z Prosecca do oka a na ďalší deň odstúpiš z Gira.

Žlté divadlo

Jumbo-Visma je pre mňa v súčasnosti jeden z najsympatickejších tímov, na čom má hlavnú zásluhu Primož Roglič a sčasti aj Wout van Aert (snáď ma Saganovi „ultras“ neukameňujú ). Na Giro však nenastúpil ani jeden z nich a holandský celok viedol Tom Dumoulin, ktorý sa do histórie tohto etapáku zapísal najmä víťazstvom v roku 2017, o to cennejším kvôli žalúdočným problémom v kráľovskej 16. etape, vedúcej cez Stelvio. Kto ešte nevidel jeho šprint do priekopy, nech sa hlási u súdruha Žinčicu. Tieto časy sú však bohužiaľ asi iba minulosťou a s výnimkou časovky sa v posledných rokoch trápi. Na tohoročnom Gire sa v svojej obľúbenej disciplíne výborne držal a figuroval v top 3 celkového poradia.

Potom však prichádza výjazd na Etnu a strata vyše 9 minút na víťazného Kämnu hasí nádeje na celkové poradie. Postupne z GC vypadli takmer všetci „Jumbáci“. Keď však tím nemá už nikoho, kto by sa mohol pobiť o Maglia Rosa, dáva mu to voľnú ruku v únikoch a jedna zo šancí pre Jumbo-Visma prichádza v 7. etape z Diamante do Potenzy. Do úniku si po približne šesťdesiatich kilometroch naskakuje Dumoulin spoločne s Bouwmanom, Bouwman v jednom z troch stúpaní takmer odpadá, no nakoniec sa koná zázrak a vymetá jednu vrchársku prémiu za druhou, získava na pár etáp modrý dres pre najlepšieho vrchára a idylka je po skvelej tímovej práci v tejto ťažkej etape dokonaná jeho výhrou v šprinte. Myslím, že séria cieľových fotiek hovorí za všetko.

Bouwman si do únikov naskakuje naďalej, vyhráva aj 19. etapu a napokon Jumbu dáva náplasť za spackané celkové poradie v podobe modrého vrchárskeho dresu.

Nekončiaca šprintérska smola

Tá sa na päty toho roku lepila jednému šprintérovi za druhým. Ako prvého môžeme na paškál vziať Fernanda Gaviriu. Do záverečného šprintu sa dostal v 3. etape, no zúril najmä po tej 5., kedy na jeho Colnagu zlyhalo radenie a za víťazným Arnaudom Démarom sa musel uspokojiť iba s druhým miestom.

Neskôr sa vyjadril, že „nemôže nič povedať, lebo by mal problémy“. Jeho reakcia na páske a neskôr pri kamerách spolu s výrokom „zas..ný bicykel“ však hovoria za všetko. Nasledovala 6. etapa a opäť nešťastný šprint, po ktorom ho jury kvôli kontaktu s pretekárom DSM odsunula na záver etapového poradia. Keď už sa zdalo, že ovládne 11. etapu, tesne pred páskou ho (a asi aj všetkých ostatných šprintérov ) na oplátku prekvapil Alberto Dainese. Finálne zúčtovanie – nula celých nula celých nula nula víťazstiev, keďže pri poslednej príležitosti v 18. etape šancu šprintérom „vyžral“ únik, na čele s Driesom de Bontom.

Ďalším pánom na holenie je Caleb Ewan.

V jednej zo zákrut mu „zaplávalo“ koleso takým štýlom, že mi srdce vynechalo úder...

Ten si hneď v 1. etape ukážkovo „preložil“ cez zadné koleso Biniama Girmaya a ustlal si na zemi. V následných dojazdoch bol skôr nenápadný a jeho šanca prichádza až v 6. etape. Od víťazstva ho delilo skutočne niekoľko milimetrov, no znova mu ho uchmatol Démare, ktorý mal na Gire opäť formu ako hrom a jednoducho pokračoval tam, kde skončil pred dvoma rokmi – vyhrávaním šprintov, kde to len šlo a vo finále aj získaním cyklámenového dresu. Luke Rowe z Ineosu tento finiš lakonicky skomentoval...no, radšej to sem ani nenapíšem, lebo by článok mohol byť dostupný až po desiatej večer. Zvedavci nájdu komentár na Calebovom Instagrame a čo vám budem hovoriť, nedokázal som sa nezasmiať.

Ďalšie šance už austrálsky rýchlik nedostal, lebo po tom, ako opustil Giro jeden z jeho rozbiehačov, Rudiger Selig, sa po 11. etape pobral domov aj samotný Ewan. Výkonmi neohúril ani taký Mark Cavendish, ktorý síce vyhral 3. etapu pri Balatone, ale následne sa to zvrtlo na podobnú biedu ako v prípade Ewana a Gaviriu.

King Hirt

Kráľovská etapa tohoročného Gira nás na 202 kilometroch s vyše piatimi tisíckami výškových metrov previedla cez viacero stúpaní, pričom najväčším strašiakom bolo jednoznačne Mortirolo a najmä rýchly a technický zjazd z neho. Hokej-nehokej, hoci nás čakal dôležitý zápas s Dánmi, ja som vedel, kde je moje miesto a na základe toho som si vydupkal ovládač od telky. Keď som videl v úniku nestarnúceho Valverdeho (potajme som dúfal, že tento odstavec budem písať o ňom ), Hirtovu bojovnosť a Astanu zoradenú na čele pelotónu, hneď som vedel, že dnes bude o zábavu postarané. Charakter klesania z Mortirola hral Nibalimu do karát a ja som sa tešil na ďalšie krásne zjazdárske divadlo. Pelotón prekonáva vrchol a bum, Eurosport zadelí reklamu. No porazí ma. Keď sa opäť dostávam k prenosu, vývoj ma nijak neprekvapuje, Nibali a za ním medzera.

Celá show vrcholí na poslednom stúpaní, kedy má réžia dilemu, či snímať čelo pretekov, kde sa fenomenálnym spôsobom naháňajú Kämna, Hirt a Arensman, alebo radšej pelotón, kde sa to isté deje v zložení Landa – Carapaz – Hindley, skrátka reklama na cyklistiku. Hirt sa napokon javí ako najsilnejší, darí sa mu „odpárať" najprv Kämnu a neskôr aj Arensmana a so štvťminútovým náskokom prekonáva posledný vrchol. Ostáva zvládnuť mokrý zjazd a máme dôvod na takú malú veľkú česko-slovenskú radosť. V jednej zo zákrut mu „zaplávalo“ koleso takým štýlom, že mi srdce vynechalo úder, no Honzo napokon zdvíha v Aprice ruky nad hlavu a ja sa spolu s komentátormi Eurosportu teším s ním – koniec koncov, je to jeho najväčší kariérny triumf a prvé víťazstvo na Grand Tour. Jo, a hokejisti napokon tiež vyhrali.

Kde sú limity MVDP?

Van der Poelovi sa na začiatku tohtoročnej sezóny lepila smola na päty – problémy s krížmi, vynechaná cyklokrosová sezóna, chýbajúce súťažné kilometre. Jarné klasiky však nasvedčujú, že sezóna bude, čo sa zbierania víťazstiev týka, „šťavnatá“, ale to už je iná téma, späť k Giru. Na to, že dokáže víťaziť v rovinatých aj klasikárskych etapách, sme si už asi zvykli a v tých horských to väčšinou berie tak typicky, „saganovsky“ – take it easy.

A zrazu prichádza 15. etapa, tri ťažké kopce a van der Poel v úniku (odpadá až 45 kilometrov pre cieľom). Hovorím si, nezvyčajné, ale ok. 17. etapa, opäť takmer 4 000 výškových metrov, zostáva 15 kilometrov do cieľa a van der Poel je v čele pretekov a trhá z háku ľahších vrchárov. To už som vyplešťoval oči, či ozaj dobre vidím a medzitým mi klepalo nohou, ak teda toto vyhrá... Bolo vidno, že sa ide extrémna hrana, najmä v zjazdoch mu pred ním idúci Leemreize znepríjemňoval život a pri tejto zákrute zo mňa vypadlo jednoduché „ouuuuu“.


Napokon nevyhral, keďže jemu aj Leemreizemu vypálil rybník mladučký Santiago Buitrago, čím sa stal najmladším Kolumbijčanom, ktorý vyhral etapu na Gire. No, ale koniec koncov, keď minulý rok mohol van Aert vyhrať etapu pri dvojnásobnom prejazde Mont Ventoux, čo bude van der Poel nebodaj horší? Ukázal, že to v kopcoch vie, plným právom si zaslúžil ocenenie pre najaktívnejšieho jazdca a myslím si, že súťaž o zelený dres na Tour bude tento rok viac než zaujímavá...

To najlepšie z ťažkých kopcov...

Giro každoročne prináša množstvo ťažkých stúpaní a toho roku tomu nebolo inak. Ako prvé možno spomenúť Blockhaus, ktorý predstavoval finálne stúpanie najťažšej etapy prvého týždňa, s vyše 5 000 výškovými metrami. 25 kilometrov pred cieľom začína samozrejme „tvrdiť muziku" Ineos a z pelotónu si jednoducho urobili trhací kalendár. Napokon zostala iba zhruba 15-členná skupinka tých najlepších. A finiš... no schválne, tipujete ako víťaza Carapaza? Tak to vás sklamem. Carapaz s Bardetom a Landom taktizovali toľko, až to pretaktizovali, zozadu k nim ďalšiu skupinku dotiahol Joao Almeida a napokon všetkým krásnym spôsobom vypálil rybník Jai Hindley, ktorý sa okrem iného vyjadril, že celý čas išiel absolútne na hrane.

Ale čože bol Blockhaus oproti poslednej etape a trojkombinácii Passo San Pellegrino, Passo Pordoi a Passo Fedaia. Posledné dni boli, aspoň čo sa boja o ružový dres týka, takým tichom pred búrkou, kde-tu sme videli nástup, ale všetci traja hlavní protagonisti vyzerali, že všetko zvládajú s chladnou hlavou. Prirodzene som očakával, že v tejto poslednej etape pred časovkou to všetko vypukne, a preto som bol mierne sklamaný, keď sa dlhé kilometre dohromady nič nedialo, tempo pelotónu tvrdil Bahrain-Victorious pre Mikela Landu. Samozrejme, Fedaia to nemohla nechať len tak, koniec koncov, čo čakať od kopca, kde idete posledných sedem kilometrov v priemernom sklone vyše 10 %...

Stačila chvíľa, Ineos prišliapol a zrazu v pelotóne zostalo len pár ľudí,

Lepšie raz vidieť ako stokrát čítať a ja už teraz odpočítavam dni do ďalšieho ročníka.

na čele s Pavlom Sivakovom, ktorý teda strúhal všakovaké grimasy, zjavne to nebolo jedno z tých stúpaní, ktoré si rád dáva na raňajky. Napokon, ako avizoval už pred etapou, zaútočil Hindley a jediný, kto mu dokáže sekundovať, je ružový Carapaz. Čo je však najdôležitejšie a v konečnom dôsledku to aj rozhoduje, pár metrov pred útočiacim Hindleym je jeho tímový kolega Kämna, ktorému dvojica padá do háku a on okamžite ešte viac navyšuje tempo, zábava graduje... A zrazu sa pred Carapazom otvára medzierka, pol metra, meter, päť metrov a Hindley medzičasom vyráža. V tom momente do konca zostávajú asi tri kilometre a ja už len tipujem, koľko dnes Carapazovi nadelí, lebo náskok ide skutočne rýchlo hore a hoci Carapaz ešte chvíľu stúpa s Kämnom, napokon potupne odpadáva aj z jeho tempa. Do cieľa prichádza so stratou 90 sekúnd, zvesenou hlavou a bolestivou grimasou. Záver tretieho týždňa s nádhernou gradáciou a Bora ide do ružového...

A čo finálna klasifikácia?

Po dojazde na Fedaiu nasledovala posledná etapa, individuálna časovka vo Verone. Tá však už žiadne markantné rozdiely nenarobila a tým pádom má Bora na pažbe prvý zárez víťazstva v celkovom poradí na Grand Tour. Jai Hindley vchádza do amfiteátra víťazne, podobne ako Richard Carapaz v roku 2019, ten sa tentokrát musí uspokojiť iba s druhým miestom. Biely dres pre pretekára do 25 rokov pripadá Juanovi Pedrovi Lopezovi, keďže Joao Almeida sa pár dní pred koncom musel vzdať boja kvôli pozitívnemu testu na Covid, cyklámenový šprintérsky dres berie domov po presvedčivom výkone Arnaud Démare, modrý vrchársky dres zas Koen Bouwman.

Takže, prekonal tento ročník edíciu 2018? Ťažko povedať. Musím však povedať, že som Trofeo Senza Fine Hindleymu skutočne prial, už pred dvoma rokmi podal veľmi sympatický výkon, napokon nestačil iba na Taa Harta. Navyše, toho roku to zďaleka nebola „one man show“, ako nám to ukázal pred rokom Egan Bernal, keďže sme ešte do predposlednej etapy vstupovali s tým, že prvú dvojicu delili len tri sekundy – na druhú stranu sme však nevideli ani žiadny epický comeback na štýl Frooma.

Písať by sa dalo aj ďalej, napríklad o tom, ako Yates znova vybuchol v celkovom poradí a musel sa uspokojiť iba s jednou víťaznou etapou a časovkou, o tom, ako Ciccone po roku opäť prišiel o jedny okuliare, prípadne, čo by bolo keby bolo pri Bardetovi, jeho peknej forme a následných žalúdočných problémoch, ale kto by to všetko čítal. Lepšie raz vidieť ako stokrát čítať a ja už teraz odpočítavam dni do ďalšieho ročníka.