Príbeh o tom, ako sa obrovské očakávania dokážu zvrtnúť v solídny prepadák

Jarná časť World Tour sezóny sa pomaly chýli ku koncu a blížia sa Grand Tours. Je načase bilancovať – hoci asi nie tak, ako by sme chceli…

Nie je to tak úplne dávno, čo som písal článok o očakávaniach od budúcej sezóny. Stačili štyri mesiace a cyklistický svet je v plameňoch – alebo minimálne hore nohami. Favoriti sa strácajú a množstvo pretekov možno prišlo/príde o náboj, ktorý sme očakávali. A najmä posledné týždne sa naozaj podobajú na nejakú nepodarenú survival show.

Má Pogačar GT double „v kapse“ už teraz?

Keď som vo svojom článku o cyklokrose písal, že títo jazdci majú bicykel „v ruke“, nebola na tom ani štipka klamstva. Mathieu van der Poel nám potom vie predvádzať aj takéto lahôdky.

No niektorí jazdci toľké šťastie nemajú. Asi vám neunikol hrozivý pád na Okolo Baskicka. A asi je zbytočné súdiť, kto a kde spravil chybu. No je jasné, že snažiť sa držať kolesa Mikela Landu (ktorý je, mimochodom, v mojich očiach vynikajúci „technik“), je niekedy až príliš odvážne. Ruku k dielu však výrazným spôsobom priložili korene stromov. Tie zapríčinili zvlnenie cesty a v spojitosti s vysokou rýchlosťou bol problém na svete.


Je zaujímavé, že stačí jediná zákruta na to, aby Tour de France prišla hneď o dve hviezdy, pričom štart tretej je otázny. Bilancia je nasledovná (zahrniem len favoritov Grand Tours):

• Jonas Vingegaard: zlomená kľúčna kosť, niekoľko zlomených rebier, pneumotorax, poranenie pľúc
• Remco Evenepoel: zlomená kľúčna kosť a lopatka
• Jay Vine: niekoľko zlomených stavcov
• Primož Roglič: odreniny

Z tohto celého vyplýva, že aj keby sa Vingegaard s Evenepoelom stihli uzdraviť, silno pochybujem, že stihnú dotrénovať zameškané. Roglič bude snáď čoskoro v poriadku. Avšak – pri všetkej úcte k nemu a aj pri tom, ako dlho mu fandím – má na to, aby súperil s Pogačarom na trojtýždňovej Tour de France? Výsledky zo začiatku sezóny tomu veľmi nenasvedčujú…

Navyše, UAE prináša na Tour tím zostavený zo samých hviezd. Vrchárska zostava Soler – Sivakov – Yates – Almeida – Ayuso dá ostatným svoju silu určite pocítiť pri každej príležitosti. A pritom to mala Visma spočiatku tak skvelo rozbehnuté…

Mimochodom, pamätáte si Pogiho zlomené zápästie na minuloročných ardenských klasikách? Táto časť sezóny je v mnohom zradná a očividne sa neoplatí za každú cenu ísť jazdiť na každé preteky. Svoje by o tom vedel rozprávať aj Wout van Aert...

Sen o kockách sa rozplynul

Opäť sa odvolám na svoj predošlý článok a neostáva nič iné iba konštatovať, že voči van Aertovi sa tentokrát osud zachoval asi až príliš kruto. Vynechať väčšinu CX sezóny, obetovať Strade Bianche a Miláno – San Remo, trénovať s cieľom vyhrať Paríž – Roubaix a napokon vypadnúť na „zabudnutých“ pretekoch Dwars door Vlaanderen…

Celú situáciu spôsobila zrážka „vláčikov“ tímov Visma-LAB a Lidl-Trek, pričom na ňu doplatil aj Mads Pedersen, Jasper Stuyven a Biniam Girmay. Myslím, že reakcia jazdca na čele, Tima van Dijkeho, hovorí úplne za všetko. A táto kolízia mala v mojich očiach výrazný dopad aj na dve najočakávanejšie klasiky jarného kalendára.

Je Mathieu van der Poel naozaj človek?

Musím povedať, že do sledovania De Ronde a Paríž – Roubaix som sa tohto roku púšťal s istou nevôľou – najmä vďaka tomu, že po páde van Aerta a Pedersena mohol málokto van der Poelovi reálne konkurovať. A ak by mi niekto povedal, že viac drámy priniesli ženské preteky, asi by som sa nehádal. Tak aspoň zhrniem to najzaujímavejšie, čoho sme mohli byť svedkami pred, počas a po pretekoch.

O Koppenbergu som čo-to popísal už pri opise minuloročných jarných klasík. „Detské hlavy“ trápia pretekárov na Ronde van Vlaanderen každý rok, tentokrát s príjemným bonusom v podobe prehánok. 600 metrov s priemerom 11,1 %, najstrmších 100 metrov so sklonom 20,8 %. Váááženííí, uzatvárame stávky! Koľkí vyjdú v sedle? Koľkí budú tlačiť? Nebudeme zdržiavať ako na Superstar – okrem van der Poela, Jorgensona a Pedersena išiel zvyšok pelotónu po vlastných. A pri zábere na úradujúceho majstra sveta sa opäť raz dostávame k užitočnosti cyklokrosu…

Viete, čo je doslova šialené? Už na vrchole Koppenbergu mal van der Poel pred Jorgensonom náskok takmer minútu. A to začali stúpať spolu…

Paríž – Roubaix, to už bolo o niečom inom. Tieto preteky začali vzbudzovať vášne dávno predtým, ako sa pretekári vôbec postavili na štart Pekla severu. Nad pridanou šikanou tesne pred nájazdom do Arenbergu asi nejeden cyklista nadvihol obočie.

Mathieu van der Poel to skomentoval len krátko: „Is this a joke?“ (To je vtip?). Táto úprava trate však očividne zafungovala podľa predstáv, keďže sme na jednom z najťažších dláždených sektorov žiaden pád nevideli. Inak, k tým kockám: vedeli ste, že jednotlivé sektory každoročne dobrovoľníci opravujú? Hoci, pri prejazde sa to tak veľakrát nezdá. A na pomoc si organizátori už tradične priviezli aj dobrovoľníkov trochu iného druhu.

A čo „dodať“ k pretekom? Osobne ma zaujali tri veci. Tou prvou je extrémna priemerná rýchlosť – nielen Paríž – Roubaix, ale aj De Ronde. V oboch prípadoch sa prepisovali historické tabuľky. A aj napriek tomu, že sa Peklo severu išlo po vetre a v relatívne dobrých podmienkach, stále platí, že novodobá cyklistika je čoraz rýchlejšia. A, zároveň, čoraz nebezpečnejšia.

Druhá vec, ktorá ma zaujala, je náskok, s akým prišiel van der Poel do cieľa. Z diváckeho hľadiska je určite škoda, že súperom „ubzikol“ po jednom razantom útoku už 60 km pred cieľom a od tej doby si išiel vlastnú ligu. No myslím, že sa nestáva často, aby cyklista vyhral Paríž – Roubaix a ešte k tomu si stihol aj pozrieť súboj o druhé miesto – len tak, ako keby sa práve vracal z tréningu.

Tretia vec sú víťazove ruky. Paríž – Roubaix sú preteky, kde dostane „nažrať“ všetko. Bicykle, komponenty, pneumatiky – toho roku väčšinou o šírke 30 – 32 mm. A všimli ste si, že bolo akosi málo defektov a vážnych pádov? Bolesť zadku asi netreba spomínať. No a samozrejme ruky. Tie u väčšiny pretekárov skončia plné pľuzgierov a krvi. No van der Poel si očividne ide svoje aj v tomto. Otázka jeho priateľky, ktorá fotku vyhotovila, je, aj vzhľadom na výsledky, určite na mieste: „Si vôbec človek?“

Časovky sa opäť posúvajú na nový level

V poslednej dobe môžeme vidieť, že Grand Tours vládnu vrchári, ktorí majú navyše výbornú časovku. A „marginal gains“ sa stále dajú nájsť aj v tejto disciplíne, založenej na vysokom výkone aj na aerodynamike.

Napríklad, veľké prevodníky sú v čoraz väčšej obľube. Tobias Foss dokonca nasadil na UAE Tour 68–zubové monštrum, Jay Vine zasa 62-zubovú verziu. Dôvod je pomerne prostý. To, že krížením reťaze sa nielen že opotrebúva pohon, ale prichádzame aj o watty, vieme asi takmer všetci. Tým pádom je z hľadiska efektívnosti pri rovinatej časovke lepšie využiť väčší prevodník v kombinácii s napríklad 5. – 6. prevodom, než krížiť reťaz na prevodníku a najmenšom, 11-zubovom pastorku. Otázka do pléna – myslíte, že sa prepracujeme až na túto úroveň?

Ozaj, zachytili ste, že „ponožky“ pod prilbami Specialized už stihla UCI zabanovať? Takže v tejto sezóne už uvidíme na časovkách Darth Vaderov bez kukly. Ale čo tam po nich. Tú najväčšiu bombu (a terč vtipov) do tejto sezóny prinieslo Giro. Ich prilba Aerohead II bola vyvinutá za jediným účelom – skresať sekundy pri jazde na časovkárskej koze. A okrem toho zabezpečiť, aby jazdec vyzeral ako nosorožec, banán, prípadne, že má na hlave kužeľ… Doplňte si sami.

No nielen v časovkárskom prostredí sa naháňajú sekundy za pomoci zmeny dizajnu prilieb. Výrobcovia sa „vybúrili“ aj na klasických prilbách. Jazdcom INEOSu a EF Education-EasyPost už ich uši nebudú naďalej víriť vzduch ani v nečasovkárskych etapách.

Jarná časť sezóny zatiaľ priniesla viac otázok ako odpovedí. Viac pádov, než momentov, nad ktorými by sme híkali v dobrom. A čo bude ďalej? Uvidíme. Tak čo, milý divák, tešíš sa na Grand Tours?