Jarné klasiky a etapáky 2023 (2. časť) - stále na plný plyn

Klasikárska časť sezóny pokračovala až do začiatku mája. Aké ďalšie prekvapenia nám priniesla?

Od štrkových ciest, slnka a morí sme sa presunuli na „drncajúce“ kocky flámskych klasík a za nimi ostré „brdky“ ardenských klasík. K tomu Paríž-Roubaix, veľké poháre piva na pódiu, hotové cyklistické nebo. Nechýbali ani nejaké tie kontroverzie... Úvod sezóny vyšiel najlepšie snáď tímu Jumbo-Visma, ktorý ukoristil hneď niekoľko pekných umiestnení, ako silní sa javili aj Mathieu van der Poel či Tadej Pogačar. A čo bolo ďalej?

„Malé Flámsko“

„É-trojka“ nás vrátila späť na „hellingeny“, teda strmé a dláždené „brdky“. Titul „Malé Flámsko“ jej prischol najmä pre množstvo identických kopcov – nájdeme tu napríklad Oude Kwaremont či Paterberg. A chlapci do toho teda vhupli zostra. Mathieu van der Poel útočí už na Taaienbergu, v pelotóne vládne absolútny chaos a to do cieľa zostáva 80 km. Ešte 80 kilometrov! Tieto nové štandardy na klasikách sa mi páčia.

Samozrejme, najväčšie hviezdy sa dokázali udržať, jedine Pogi sa trošku pozabudol a chvíľu mu to trvalo. To, čo sa odohrávalo ďalších 15 kilometrov, sa nedá nazvať inak, ako absolútnou reklamou na cyklistiku. Nástupy, sťahovačky, čelné skupinky sa „prelievajú“ a na špici sa striedajú samé veľké mená. Až po tom, ako „odskakuje“ Kragh Andersen, van Hooydonck a Mohorič, hlavní favoriti trošku zvoľňujú a pelotón je opäť pokope. Stationberg prináša ďalšiu porciu zábavy. Práve v čase pádu Dylana van Baarleho svojím typickým „buldočím“ štýlom nastupuje van der Poel a van Aert sa ho znova drží.


Pogi asi druhýkrát obdivuje okolitú prírodu, a tak má opäť čo robiť, aby si doskočil do čela. Vzniká nám tu zaujímavá situácia – Jumbo : Alpecin 2 : 2, k tomu Pogačar a Mohorič. Silná zostavička. Paterberg však už patrí dvojnásobnému víťazovi Tour de France a podľa očakávania ako prví odpadajú „domestici“, nasledovaní Mohoričom. V zjazde je však grupa opäť pokope a blížime sa k Oude Kwaremontu. Opäť útočí Pogačar, tentokrát už stráca dokonca aj Wout van Aert a hoci ešte čelo dobieha, druhý Pogiho nástup pred neho opäť stavia tú nepríjemnú medzeru, ktorá sa tak ťažko prekonáva.

Vrchol Kwaremontu však prekonávajú všetci traja pospolu. Za zmienku určite stojí aj havária motorky na Kwaremonte, ktorá stihla tvrdo zasiahnuť divákov. V mojich očiach je celkom zvláštne, že motorky vôbec na bergy pustili...


Mohoričova trojka je už medzičasom pohltená prenasledovateľmi a očakávam veľké finále. Pogi to ešte skúša z diaľky, no „ostrovček“ je proti a preteky sú odsúdené na šprint. V ľavotočivej zákrute do cieľovej rovinky si s prižmúrenými očami hovorím: „Tipujem, že to bude van der Poel.“ Doteraz jednoducho vyzeral najlepšie, neprejavil žiadny náznak slabosti... ale „tudle nudle“. Wout van Aert dokázal za posledných 40 km očividne poriadne zregenerovať a v dlhočiznom šprinte dokázal zlomiť ako Pogačara, tak aj van der Poela.

Išlo to až príliš ľahko

Na pretekoch Gent-Wevelgem pretekárov privítali „oslizlé“ cesty, keďže celý čas veselo lialo ako z krhly. Hoci sa do úniku dostal Mads Pedersen a chvíľu sa o to snažil aj Fabio Jakobsen, 55 km pred cieľom je únik dostihnutý a začína sa odznova. Nastupujeme druhýkrát do Kemmelbergu a v jedinom momente sú zrazu preteky rozhodnuté. Wout van Aert navyšuje tempo, Christophe Laporte mu visí na zadnom kolese a zrazu sú fuč. Stíhať tak silnú dvojicu, navyše z jedného tímu, to teda rozhodne nechceš.

A žiadna silná stíhacia jazda sa veru ani nekoná. Naopak, pri poslednom prejazde Kemmelbergu van Aert trhá z háku aj Laporta a ja vyvaľujem oči: „On ho tam snáď nechá!“ Ale či už Wouta máte alebo nemáte radi, v ten deň ukázal veľké srdce a tímového ducha. Nielenže Laporta počkal, ale cieľovú pásku preťal až za ním. Inak Wout, čo to šampanské?

...Maciejuk to pri návrate neustál a pri natlačení sa na pelotón poslal k zemi okolo 40 jazdcov.

Aby ste si ale nemysleli, že Laporte dokáže vyhrávať, len keď ho van Aert potiahne. V stredu medzi Gent-Wevelgem a Okolo Flámska sa konali preteky Dwars Door Vlaanderen, po slovensky Naprieč Flámskom. To je také Okolo Flámska „z Wishu“. I tu ale nájdeme niekoľko bergov, ktorých mená zarezonujú najmä tým, ktorí flámske klasiky sledujú pravidelne. Tento deň patril úniku, no najmä stíhacej skupinke za ním. Jumbo to malo opäť výborne rozohrané, keď sa vpredu ocitli v dvojici Benoot – Laporte. A práve Laporte vyťažil zo šikovného nástupu 4 kilometre pred cieľom, na ktorý už nikto nedokázal odpovedať.

Pogi si napravil chúťky

Ak sledujete cyklistiku pravidelne, možno si spomeniete, ako skončili preteky Okolo Flámska pred rokom. Pogi s van der Poelom v čele a hoci to vyzeralo, že si to v šprinte rozdajú osamote, nakoniec to tak nebolo. Holanďan finiš takticky zvládol dokonale a šprint načasoval tak, aby ich stíhajúca dvojica dobehla a Pogiho zablokovali. Zatiaľ čo van der Poel sa tešil z víťazstva, nahnevaný Pogačar (ktorý v cieli ešte stihol vynadať van Baarlemu) sa musel uspokojiť so štvrtým miestom.


Tento rok však bolo veľa vecí inak. Všetkým bolo jasné, že na záverečný šprint môže staviť akurát tak van der Poel s van Aertom a ak chce Pogačar pomýšľať na výhru, musí danú dvojicu „utrhnúť“ už ďaleko pred cieľom. Veci sa v tohtoročnej edícii začali diať už 140 km pred cieľom, keď si to Filip Maciejuk šinul po krajnici, tá odrazu skončila, Maciejuk to pri návrate neustál a pri natlačení sa na pelotón poslal k zemi okolo 40 jazdcov. O neskoršej diskvalifikácii hádam ani netreba hovoriť...


Na Kortekkeri tím DSM volí veľmi zaujímavú taktiku. V čele idú tak pomaly, že pretekári na konci štartového poľa dokonca musia zosadať. Následne vyrážajú plnou parou vpred, pričom sa ich, samozrejme, dokáže držať len niekoľko jazdcov. Mollenberg už píše iný príbeh a hlavne iné tempo – Kasper Asgreen „prikladá pod kotol“, pozície si stíhajú udržať všetci veľkí favoriti. Napokon sa formuje únik v zaujímavom zložení. Asgreen, Wright, Pedersen, Merlier, všetko známe mená, ktoré by to pri dobrej konštelácii hviezd a štandardných pretekoch zvládli možno aj dotiahnuť do cieľa a dlho to pre nich vyzerá sľubne.


Pred Oude Kwaremontom však dochádza k šialenému navýšeniu tempa a bojom o pozície. V kopci Mikkel Bjerg a Rui Oliveira rozbiehajú Pogačarovi raketové tempo. Okolo Nilsa Politta, ktorý bol členom ešte prvého úniku dňa, sa preháňajú s prstom v... nose. Pogi vyráža a ja napäto sledujem, či mu ostatok favoritov zvládne sekundovať.

Nevyhli sme sa, samozrejme, niekoľkým pádom. Bohužiaľ, do jedného z nich sa zaplietol aj náš Peťo Sagan...

Mathieu van der Poel, Wout van Aert, Christophe Laporte, Tom Pidcock, všetci idú strategicky len niekoľko desiatok sekúnd za Pogačarom a nechávajú ho, aby vyplytval sily pri sólo snahe „doskočiť si“ do úniku. Nezávideniahodná situácia... do čela minúta a pol, kúsok za ním silní súperi. Schválne, čo by ste urobili? Krátke vydýchnutie mu umožňuje Laporte, ktorý si k nemu „doskakuje“ a takto na diaľku šetrí van Aerta, ktorý zrazu nemusí striedať. Opäť výborná taktika od Jumba a jednoznačné poďakovanie od Laporta za Gent-Wevelgem.

Nasledujúce „brdky“ situáciu ešte viac hrotia. Koppenberg je vďaka svojim kockám prezývaný ako „kopec detských hláv“. Dokážeme si tak predstaviť, aké pocity asi prežívajú pretekári pri prejazde... a práve tu je už „svätá trojica“ opäť pospolu. Na nasledujúcom Taaienbergu van der Poelovi skáče reťaz a na moment sa mu zvyšok stráca.

Medzičasom vpredu útočí Mads Pedersen a buduje si malý náskok. Tridsať km do cieľa osamote, to pre bývalého majstra sveta neznie až tak zle. V trojici favoritov však útočí van der Poel, Pogačar sa ho drží, čo je ale prekvapujúce, odpadáva Wout van Aert, ktorý doteraz vyzeral veľmi silne.

Ak Pedersen veril vo výhru, Pogačar mu dal jasnú odpoveď. Útok pri poslednom prejazde Oude Kwaremontu je dostatočne razantný aj na to, aby odpáral van der Poela a na prvý pohľad míňa s ľahkosťou aj Pedersena. Títo dvaja by Pogimu ešte mohli „prikúriť“, ak by do cieľa vzorne spolupracovali... ibaže nespolupracovali. Van der Poel necháva Pedersena osamote a vydáva sa na nakoniec neúspešnú sólovú stíhaciu jazdu. Je to teda Pogi, kto víťazoslávne zdvíha ruky nad hlavu...

Peklo severu nesklamalo (?)

Paríž-Roubaix sú preteky, na ktoré sa skrátka nedá netešiť. Hoci sa za posledné roky odohrávajú na Veľkonočnú nedeľu, čo znamená pozerať ich na návšteve, zatiaľ sa nikto nesťažoval. Jednoducho, akonáhle sa jazdí po tak brutálnych kockách, zaujme to aj ľudí, ktorí by si možno cyklistiku bežne nezapli.

Defekt, a hlavne defekt v naozaj najhoršom možnom okamihu.

Schválne som však doplnil ten otáznik v zátvorke, som zvedavý na vaše postrehy, ak to porovnáte s minulými ročníkmi. Tento rok sa z môjho pohľadu celá show rozbiehala len veľmi pomaly. Nevyhli sme sa, samozrejme, niekoľkým pádom. Bohužiaľ, do jedného z nich sa zaplietol aj náš Peťo Sagan, pre ktorého to bola s otrasom mozgu a prevozom do nemocnice asi najhoršia možná rozlúčka s jarnými klasikami, ktorých absolvoval nespočetne veľa.

Celá poriadna show začala 50 km pred cieľom, kedy začal van der Poel útočiť a útočiť a útočiť. Vyberal si na to logicky najťažšie a kľukaté sektory pavé, no súperi sa nedali. Aj tu prichádza posledný z troch päťhviezdičkových sektorov, Carrefour de l’Arbre. Dá sa povedať, že všetko podstatné sa vlastne odohralo na týchto dvoch kilometroch. Prvý z pomerne zásadných a zároveň dosť kontroverzných momentov bol pád Johna Degenkolba, ktorý očividne prišiel na tento ročník fyzicky veľmi dobre pripravený. Philipsen ťahá čelo, van der Poel sa za ním snaží dostať na kraj vozovky, kde nebude vyklepaný ako ten rezeň, ktorý som mal pár hodín pred týmto divadlom na obed.

Ťažko povedať, či ho Philipsen považoval za súpera, ktorý sa chystá nastúpiť, no „zavrel mu dvere“, Holanďan sa oprel o Degenkolba a ten sa porúčal k zemi.

Jediná vec, v ktorej prehral s „Kwiatom“, bola rýchlosť pitia piva na pódiu.

Medzičasom nastupuje Wout van Aert. Postupne naberá náskok a dobehnúť ho dokáže len van der Poel. A nielenže dobehnúť, ale behom niekoľkých metrov aj predbehnúť a nechať ďaleko za sebou, akoby van Aert úplne zvesil nohy. Až v pravotočivej zákrute na konci sektora, ktorú vyberá širokým oblúkom, je mi jasné, čo sa deje. Defekt, a hlavne defekt v naozaj najhoršom možnom okamihu. Je zaujímavé, že napriek systému KAPS, ktorý slúžil na reguláciu tlaku v pneumatikách, sa van Aert ani Laporte nevyhli defektom, spravidla vtedy, keď to bolo najmenej treba.

Zamrzelo ma to hlavne z hľadiska očakávaného súboja van der Poel vs. van Aert, hoci to nebol jediný očakávaný súboj, ktorý sa tohto roku nekonal... a medzičasom van der Poel buduje náskok. Pravotočivá zákruta 7 kilometrov pred cieľom – toto bolo miesto, kde pravdepodobne „zalepilo“ nielen jemu, ale aj nám všetkým, ktorí sme to sledovali pri telke. Vďakabohu za cyklokros.

Mathieu van der Poelovi sa však náskok darí držať na konštantnej hodnote a velodróm v Roubaix ho víta osamoteného. Skvelú prácu tímu Alpecin–Deceuninck podčiarkuje druhé miesto Jaspera Philipsena, ktorý v záverečnom šprinte, už pomerne oklieštenej stíhacej skupinky, poráža Wouta van Aerta.

Za zmienku určite stojí, že po dojazde sa išli chlapci Degenkolbovi ospravedlniť a skontrolovať, či sa mu nič nestalo. Je fajn vidieť, že napriek rivalite a túžbe vyhrať sú to stále len ľudia, našťastie so srdcom na správnom mieste.

Dvojitý „ardenský triptych“ sa nekonal

Z flámskych klasík sme sa presunuli na ardenské, konkrétne na ardenský triptych – Amstel Gold Race, Valónsky šíp a Liége-Bastogne-Liége. Kociek tu síce na rozdávanie nie je, no všetko je dorovnané sklonom ciest. Musím však povedať, že z môjho pohľadu to už bol skôr útlm pred Grand Tours. Prvým z trojice pretekov bol Amstel Gold Race. Podobne ako na Valónskom šípe, aj tu sa všetko rozhodlo v jednom kopci. Legendy (konkrétne Tadej Pogačar) hovoria, že Pogi si raz našiel správu od van der Poela, že má zaútočiť na Keutenbergu. A Pogi to urobil a dobre, že to urobil, lebo mu to prinieslo víťazstvo.


Hoci mu ako jediný chvíľu dokázal vzdorovať Tom Pidcock, tomu to na Gelhemmerbergu nakoniec natrel aj mladý Ír, Ben Healy. Tieto preteky nám priniesli aj ďalšiu kontroverziu v podobe auta riaditeľstva pretekov. To sa pri Pogiho sóle pred ním viezlo neúmerne dlho a najmä neúmerne blízko.


Treba však povedať, že v tento deň Pogimu všetko vyšlo ako malo. Pohodový, 30-kilometrový tréning, hoci s nechcenou pomocou auta... no je zrejmé, že by vyhral tak či onak. Jediná vec, v ktorej prehral s „Kwiatom“, bola rýchlosť pitia piva na pódiu.

Valónsky šíp znamená jediné – Mur de Huy. Tieto preteky sú ako taká priemerná šprintérska etapa. Oplatí sa ich zapnúť na posledných desať minút a presne vystihnete prípravu na stúpanie na tento slávny „brdok“, kde percentá naskakujú len taká rozkoš. Možno len cyklistiku sledujem príliš krátko, ale prišiel sem vôbec niekedy niekto osamote? Z úniku dúfal vo víťazstvo Vervaeke, ale ako by povedal Gandalf, bola to len „fool’s hope“.

Je totiž dostihnutý presne pod finálnym stúpaním a ja sa s úsmevom teším na to, ako im to všetkým Pogi určite natrie. Prvým, kto bol proti, bol Romain Bardet. Veľká škoda, že ho Michael Woods akurát „zavrel“ pri bariére... zaujímavé ale bolo sledovať práve Pogačara, ktorý sa zjavne poučil z minulého ročníka, tentokrát si držal čelné pozície a následne nastúpil. Druhá z troch ardenských klasík „vo vačku“.


Liége-Bastogne-Liége, teda „La Doyenne“ malo priniesť súboj Tadeja Pogačara a Remca Evenepoela. Avšak k tomu, na čo sme sa všetci tešili, neprišlo. Pogi nešťastne spadol 85 km po štarte a spôsobilo mu to zlomeninu zápästia. Pohoreli aj ostatní favoriti, odpadol Mas, Landa, Cosnefroy, Gaudu... a Remco mal cestu voľnú. O jedinú dramatizáciu sa stará Jan Tratnik, no snaha je márna. Na Côte de la Redoute prichádza očakávaný nástup Evenepoela a ako jediný ho, hoci s menšou stratou, dokáže nasledovať Tom Pidcock.

Keďže od Côte du Rosier nám veselo prší, som zvedavý, či Tom Remcovi „naloží“ v zjazde. A skutočne. Onedlho pokračujú spolu. Veď nie nadarmo som jeho zjazdárske schopnosti pri Tour de France tak ospevoval. Zozadu sa blíži Skjelmose s Cicconem a Pidcock na výzvu vystriedať len odmietavo krúti hlavou. No, rozohrané je to veru zaujímavo. Jeho gesto však bolo až príliš úprimné, lebo pri najbližšej možnej príležitosti ho Remco trhá z háku a osamote putuje až do cieľa.

Na rozdiel od Demi Vollering teda Pogi svoj ardenský triptych neskompletizoval. Ale človek nikdy nevie...

A takto sa nám skončila jarná časť sezóny a nasledujú Grand Tours. Osobne som presvedčený, že nás čakajú naozaj vzrušujúce cyklistické týždne a máme sa na čo tešiť. No a na záver ešte pár zaujímavostí na odľahčenie. Grand Prix de Denain síce nie sú dvakrát známe preteky, no tento ročník bol plný „wtf momentov“.

Karbónové riadidlá? Hugo Hofstetter v tom má jasno, radšej nie. Po tom, čo počas jedných pretekov zlomil svoj integrovaný kokpit najprv pri páde na ľavej strane, nasledoval po výmene bicykla ďalší problém na kockách, tentokrát na pravej strane. Shit happens...

Svoje o tejto hláške by nám vedel povedať aj Stan Dewulf. Ten zažil preteky priam nah... no, aspoň si ustlal do mäkkého. Vidíme sa na Giro d’Italia...