Jarné klasiky a etapáky 2023 - opäť na plný plyn (1. časť)

Jarná časť profi sezóny sa nám už pekne rozbehla a dočkali sme sa pekných súbojov. Ako dopadol očakávaný súboj Pogačara s Vingegaardom, zažila teleskopická sedlovka opäť svoju chvíľu slávy a podaril sa Alaphilippovi ďalší kotrmelec?

Neviem ako vy, ale za tých niekoľko desiatok rokov, čo sledujem cyklistiku, som už mal také zaužívané dogmy štýlu „Ineos (Sky) sú GC tím“ alebo „Quick-Step patrí hlavne na klasiky“, či „Bora nemá šancu vyhrať etapák“. S prestupmi sa toho však veľa zmenilo a aj úvod tejto sezóny je krásnym príkladom.

Klasikársky „Wolfpack“ nám akosi zožltol

„První jarní klasiky, ale Quick-Step to není, jasný pane.“ Jumbo-Visma si totiž okrem etapákov začalo brúsiť zuby aj na jednorazovky a dokazujú to najmä posledné prestupy a formovanie silnej klasikárskej zostavy. Do tímu sa presídlil napríklad taký Dylan van Baarle, víťaz minuloročného Paríž – Roubaix. A že to bol prestup obojstranne výhodný, dokazuje už na prvej jednorazovke, Omloop Het Nieuwsblad.

Hoci v ostrej pravotočivej zákrute, asi 50 km pred cieľom, úplne stratil pozíciu, nijakým spôsobom mu to nezabránilo v tom, aby sa o asi 10 km ďalej odpútal spolu s Jonathanom Milanom, Florianom Vermeerschom a dostihli Mathisa Le Beera z pôvodného úniku dňa.

V rovnakom poradí však od neho pretekári postupne odpadávali, až zostali pred stúpaním Muur-Kapelmuur v dvojici s Le Beerom. Práve tu sa začal „lámať chlieb“, Le Beerovi aj prevody a pol minúty za čelom začína tempo udávať Tim Wellens. Dláždený prejazd okolo známej kaplnky však prekonáva van Baarle osamote, zatiaľ čo za ním sa formuje skupinka prenasledovateľov, ktorej dominuje mladučký Arnaud De Lie, Matej Mohorič, Tim Wellens a Christopher Laporte. Kým tieto „rakety“ a pár šťastlivcov prešli stúpanie v sedle, veľká časť toľké šťastie nemala a na „oslizlých“ kockách si museli „struhnúť“ krátku nútenú turistiku.

Dláždený Bosberg predstavoval poslednú prekážku, no van Baarle si stále drží ľahučký náskok, pričom v skupinke prenasledovateľov sa doslova vezie Laporte – tým, že má vpredu tímového kolegu, nemusí ani raz šliapnuť naviac a striedať sa v čele. Nakoniec v špurte prenasledovateľov berie tretie miesto za De Liem, keďže van Baarle prišiel do cieľa, podobne ako Lotte Kopecky v ženskej verzii, osamote. No to už je len taká čerešnička na torte, taktika Jumbo-Visma, postavená najmä na pocitoch van Baarleho, dotiahnutá do konca.

Zaujímavé bolo, že pred pretekmi hlásili pomerne silný protivietor a predsa sme v oboch verziách videli dlhočizný sólo únik až do cieľa, podobný, aký sa podaril Woutovi van Aertovi pred rokom. Omloop im zjavne praje. Mimochodom, zachytili ste, že De Lie bol jediný, kto vyšiel Kapelmuur na „veľkej píle“?

No po týchto pretekoch som ešte ani netušil, čo „kanárici“ predvedú deň na to. Dlhý rovinatý úsek na konci Kuurne – Brusel – Kuurne favorizoval skôr šprintérske typy a niet sa čo čudovať, keď sa pri mohutnom útoku Jumba ocitol v úniku aj náš Peter Sagan. Konečnú preňho predstavoval Mont Saint Laurent, kedy si zvolil vycúvať späť do pelotónu a veriť v hromadný dojazd.

Ten sa však nekonal, keďže sa v čelnej päťke opäť stretla silná klasikárska sila v podobe Benoota, van Hooydoncka, Mohoriča, Wellensa a van der Hoorna, ktorá to spolu ťahala až k cieľu. Taktika Jumba mi tentokrát pripomínala krásnu etapu cez Galibier na minuloročnej Tour – striedavé útoky s tým, že to jednak unaví súperov a jednak sa raz možno pošťastí a nikto nepadne do háku. Tímovú presilu dokázalo Jumbo pretaviť do ďalšieho víťazstva, keď zo svojich skúseností a šikovného nástupu vyťažil Tiesj Benoot. Aby toho nebolo málo, Nathan van Hooydonck bral v šprinte zvyšku druhé miesto.

Kráľ štrku

Strade Bianche sú za posledné roky jedny z najatraktívnejších pretekov, čo sa jari týka. Niežeby mali za sebou nejakú legendárnu minulosť (koniec koncov, vo WT kalendári figurujú len od roku 2017), no množstvo štrkových sektorov vyžaduje dobré technické zručnosti a jazdci skrátka musia mať bicykel „v ruke“. Ak sa pozrieme na históriu víťazov posledných rokov, nájdeme tam samých výbušných a technických jazdcov, častokrát s bohatou cyklokrosovou minulosťou. Tabuľkové predpoklady boli naplnené aj tento rok. Poznáte také to príslovie, „kde sa piati bijú, jeden vyhráva“? Dokonalý opis tohtoročného Strade... Už klasicky, videli sme niekoľko pádov, našťastie nič tak vážne, ako minuloročný kotrmelec Juliana Alaphilippa priamo do priekopy.

Rozhodujúci okamih sa, už takmer tradične, ale odohral na najťažšom „gravel sektore“ Monte Sante Marie, kde útočí Tom Pidcock a doťahuje sa k čelnej dvojici. Nástup nenechal ostatných chladnými a videli sme niekoľko krátkodobých stíhacích skupiniek, za zmienku určite stojí nástup Andreasa Krona z Lotto Dstny, ktorý sa okolo pelotónu prehnal priam raketovou rýchlosťou warp pohonu.

Kým o ďalších 25 km ďalej Pidcock trhá na sektore Monteaperti z háku svojho posledného súpera, Alessandra de Marchiho (Jayco AlUla) a pokračuje sólovo, so stratou asi pol minúty sa za ním formuje skupinka prenasledovateľov v zložení Mohorič, Costa, Valter, Benoot, Madouas a Simmons. Ak sme mohli vychváliť taktiku Jumba na predošlých dvoch klasikách, tak v tomto prípade dosť pohoreli.

Hoci mali taktickú výhodu dvoch jazdcov, namiesto spolupráce a nastolenia tempa na dohnanie Pidcocka sme sa pozerali na striedavé nástupy – jednoducho, „našitie“ predošlej taktiky na mierne odlišnú situáciu. Sekundy v prospech Brita pribúdali a pribúdali... a tak sa stalo, že Pidcock zdoláva strmú Ulicu sv. Kataríny osamote a svoj dojazd na Piazza del Campo si môže vychutnať naplno.

Slovinci naďalej vládnu moru i slnku

Prakticky hneď po Strade Bianche odštartovala dvojica populárnych etapákov, Paríž - Nice a Tirreno - Adriatico. V minulosti veľakrát napovedali, kto má z jari akú formu a na čo sa môžeme tešiť v pokračujúcej sezóne. Minulý rok sme mohli vidieť jasnú dominanciu Primoža Rogliča na Paríž - Nice, kde si napravil chúťky po „spackanom“ ročníku 2021, poznačenom mnohými problémami a pádmi. Možno si spomínate na úvodnú etapu, kde do cieľa prišli osamotení Roglič, van Aert a Laporte.

Nebyť Ineosu, ktorý na poslednú chvíľu prišiel Jumbu na pomoc, ktovie, ako by to dopadlo...

Naproti tomu, Pogačar vtedy „naložil“ Vingegaardovi v celkovom poradí na Tirreno - Adriatico takmer dve minúty. Tento rok sa situácia zopakovala s malým rozdielom – kým Roglič dal prednosť „pretekom dvoch morí“, Pogačar sa vybral „za slnkom“. Starší z dvojice hviezdnych Slovincov mierne šokoval cyklistickú verejnosť, keď na preteky hrdo prišiel s neoholenými nohami – odmietol totiž zhodiť „kožušinku“, kým tu nevyhrá.

Žiletka na svoj deň slávy však nečakala príliš dlho. Po úvodnej časovke a dvoch šprintérskych etapách prišla kopcovitá etapa s dojazdom do kopca v Tortorete, kde Primož v záverečnom šprinte vyzrel nad Alaphilippa a Yatesa a po polroku nám opäť dokázal, že sa môžeme tešiť na Giro d’Italia.

Tým sa však jeho dominancia neskončila. Hneď na ďalší deň sme boli svedkami pomerne dramatickej etapy a zatiaľ čo na Paríž - Nice etapu pre silný vietor zrušili, v Taliansku sa s ním pretekári museli popasovať. Ešte 700 metrov pred páskou bola čelná skupinka pomerne roztrúsená zásluhou nástupu Enrica Masa, no Wilco Kelderman odviedol pre Rogliča perfektnú robotu – jednak stiahol čelnú skupinku a jednak rozbehol šprint, v ktorom Slovinec prekonal Cicconeho aj Harta.


Korunku tomu všetkému nasadil Rogličov hetrik. Šiesta etapa sa niesla v znamení okruhov v okolí mesta Osimo, ktoré predstavovalo aj cieľ danej etapy so strmým a výbušným dojazdom. Typologicky by z Jumba mal podobný dojazd sedieť skôr van Aertovi, ktorý si určite na prvenstvo aj „brúsil zuby“ a v predposlednom kole navýšením tempa poriadne natiahol pelotón. Škrt cez rozpočet však Jumbu urobil pád Keldermana, ktorý si „preložil“ a skončil na zemi – práve oslabenie o jedného jazdca zjavne pomenilo úlohy v tíme a prvoradou sa stala obhajoba azúrového dresu.

Výraznú hrozbu však predstavoval Aleksandr Vlasov, ktorý sa dostal do úniku a miestami sa aj virtuálne prezliekalo. Nebyť Ineosu, ktorý na poslednú chvíľu prišiel Jumbu na pomoc, ktovie, ako by to dopadlo... Okrem toho veľkú ruku k dielu priložil Davide Formolo, po dojazde som sa usmieval, že by mu Roglič mal poslať veľkú kyticu alebo aspoň čokoládu. Pri dojazde Slovinec ani len nevstal zo sedla, jednoducho zrýchlil a po náročnej etape mu už nikto nedokázal sekundovať.

Veľmi zaujímavú zápletku nám prinieslo aj Paríž - Nice. Na úvod rovnako dve šprintérske etapy a následne tímová časovka v novom formáte – výnimočne sa čas určoval podľa prvého pretekára tímu v cieli. Ak sa zameriame na mikropríbeh Pogačar vs. Vingegaard, Jumbo tu nejaký čas získalo a UAE zas stratilo. Celý príbeh však začal byť zaujímavý až v štvrtej etape. Pogi sa usmieva do kamery a po pár kilometroch útočí.

Čo je však zaujímavé, drží sa ho nie Vingegaard, ktorý je skôr ako gašparko na gume, ale David Gaudu. Pogačarovmu zrýchleniu v závere však nedokáže vzdorovať ani on a Slovinec ide, podľa očakávania, do žltého. Podobnou bola aj siedma etapa, kde sa v závere v čele opäť stretli traja hlavní protagonisti a Pogačar bol opäť najsilnejší. Korunku celému divadelnému predstaveniu ale nasadila finálna etapa s finišom v Nice. Po 20-kilometrovom úniku po doslova domácich cestách prichádza Pogačar na Anglickú promenádu opäť sám a po fenomenálnom divadle sa nám aj slušne klania. Mne neostáva nič iné, iba zatlieskať.


V celkovom poradí obsadil Vingegaard prekvapivo až tretie miesto, keď ho predbehol aj Gaudu. Francúzsku tak možno svitá nádej na pódiové umiestnenia na Grand Tours a zostáva dúfať, že sa Gaudu nevydá cestou Thibauta Pinota...

La Classicissima prevrat nepriniesla

Monument Miláno - San Remo je unikátom. Jednak svojou šialenou dĺžkou, jednak tým, že veľakrát nestačí mať natrénované, no je nutná aj istá dávka šťastia. Práve tá v kombinácii s teleskopickou sedlovkou a šialeným zjazdom dopomohla rok dozadu Matejovi Mohoričovi k víťazstvu. Je akýmsi zvykom, že spomedzi tých 300 kilometrov treba pozornosť upriamiť najmä na Cipressu a Poggio, posledné dve stúpania na trase. Tento rok však bolo cítiť narastajúcu nervozitu pelotónu už na nenápadnom Capo Mele.

To vyústilo do niekoľkých pádov. Na zemi sa okrem iných ocitol aj Sam Bennett či Jan Tratnik. V prvom z dôležitých kopcov, Cipresse, sa zrazu v čele ocitlo dovtedy nenápadné Lotto Dstny na čele s Calebom Ewanom a Arnaudom De Liem. Onedlho ich však už vystriedalo UAE a tempo sa navyšovalo. Z Cipressy pokračuje stále pomerne veľká skupinka, vidno všetky dôležité mená – Alaphilippe, van Aert, Mohorič, Pedersen, Ganna, Sagan, van der Poel i Pogačar. S blížiacim sa Poggiom vyhralo zoskupenie Bahrain Victorious pozičnú bitku a pre svojho lídra nastolili hore kopcom raketové tempo.

Následne sa k slovu opäť dostáva UAE, Pogačar nastupuje. To, že sa mu v háku drží van Aert a van der Poel ma ani tak nevzrušuje, ale Ganna?! Vidno, že sa ide totálny doraz, Tim Wellens pred útokom Tadeja Pogačara nastolil tempo, z ktorého ešte ťažko zrýchliť a hoci sa Pogi snaží ostatných utrhnúť, snaha je márna.

Recept na úspech nachádza až Mathieu van der Poel, ktorý predvádza naozaj razantný nástup a do zjazdu prichádza s niekoľkosekundovým náskokom. Počas sledovania zjazdu takmer nedýcham, síce to nie je taký „doraz“, akým bolo Mohoričovo predstavenie pred rokom, napätiu to neuberá. Párkrát sa už-už zdá, že van der Poela prenasledujúca trojka dostihne, no zrazu je tam opäť obrovská medzera a prichádzame do finále.

Ani prítomnosť tak skvelého časovkára, akým je „Top Ganna“, však nepomáha a vnuk napodobňuje svojho starého otca. Peter Sagan sa s týmto monumentom lúči s 55-sekundovým mankom na víťaza a ponecháva ho nezdolaný.

Klasiky však pokračujú. Čakajú nás belgické bergy, legendárny Arenberg, strmý Mur de Huy i mnoho ďalšieho. Stay tuned...