Reportáž: Karpatský Gravel Punk - preteky naprieč Malými Karpatmi

KGP - skratka, ktorá viac pripomína nejaké priemyselné družstvo ako krásne dobrodružné preteky. Karpatský gravel punk od Isadore, ktorý prekonal všetky moje očakávania.

V sobotu 14. 10. sa na štart prvých gravel pretekov od Isadore, Karpatského Gravel Punku, postavilo 27 odvážlivcov, z toho 10 na kratšiu verziu trasy. Za krásneho počasia, no v náročnom teréne, bojovali o titul kráľa a kráľovnej Karpát.

Propozície pretekov

Na pretekoch boli k dispozícii dve trasy:

• KGP Fun 81,5 km - 1 900 v. m. - štart o 10.00 v Smoleniciach
• KGP Ultra 140 km - 3 000 v. m. - štart o 8.00 v Novom meste nad Váhom

Povinné checkpointy, ktoré sme museli odfotiť:

• Mohyla
• Dobrá voda - tabuľa
• Vodná nádrž Buková (z ktorejkoľvek strany)
• Hubalová - hríbik
• Konské hlavy
• Somár

Povinná výbava:

• prilba
• predné a zadné svetlo
• aspoň liter tekutín
• sada na opravu defektov

Nič viac, nič menej, jednoducho, punk.

3, 2, 1.. štart a plnou parou vpred

Štart dlhej trate sa konal na sekundu presne. Livush odštartovala preteky otvorením piva SPD-čkovým kufrom na tretre o 8.00. Ak poznáte bežecké trailové preteky Barkley Marathons, pripomenulo mi to štart týchto ultra pretekov, kde si organizátor na odštartovanie bežcov zapáli cigaretu - veľmi originálne.

S približujúcou sa Bratislavou sa počet cyklistov a cyklistiek v lese začal zvyšovať.

Vedenia skupiny sa ihneď ujali Fero Pašek z WLRM a Tomáš Drobný, ktorí na tempe nešetrili a dupali okolo 40 - 45 km/h na rovinatom asfalte na cestách z Nového mesta nad Váhom. Moja stratégia spočívala v udržaní sa so skupinkou, kým budem vládať a potom zvoľním. Stratégia pohorela. Vydržala som 10 minút a potom som si z vláčika vystúpila a z toho tempa som sa spamätávala ešte hodinu.

Spolu so mnou sa odpojil aj môj kamarát Roman, ktorý so mnou išiel aj Spišských 333 EXTREME. Veľmi mi pomohlo, že sa ku mne pripojil, aj keď ma musel často čakať. Hneď na prvých desiatich kilometroch som si pripomenula kopaničiarske brdky a neustále stúpanie a klesanie hore-dolu, hore-dolu. Sem-tam sa nám zjavila Mohyla, no ešte ani raz som k nej nešla lesnou cestou, tak som bola zvedavá, ktorou cestičkou vyjdeme. Cyklista, ktorý nás v stúpaní obiehal, zahlásil, že nás čaká jedno prudké stúpanie. A aj čakalo. Aj keď som sa to snažila vyšliapať, po prešmyknutí kolesa som sa to rozhodla vytlačiť pešo. Verím, že ma tento výšľap s ohľadom na celkový čas veľmi nespomalil, keďže sklon bol naozaj strmý.

Na Mohylu sme vyšli pomerne rýchlo, čo ma tešilo, keďže sme mali prvý checkpoint za sebou. Veľmi sme sa nezdržali, niečo rýchle sme zjedli a pokračovali sme v zjazde po ceste.

Zvuk motoriek bol pre mňa spásou.

Tu Romčo išiel tzv. full-gas a ja som sa ho na širokých plášťoch ledva vládala držať. Ako to už na Kopaniciach býva zvykom, prišli ďalšie brdky. A poriadne. Ak ste z okolia a poznáte segment na Strave nazvaný sotolinovoasfaltovy výjazd, tak asi viete, o čom hovorím.

Potom však prišiel zaslúžený zjazd do Dobrej Vody, v ktorej stačilo odfotiť tabuľu s názvom dediny, čo sme zvládli za jazdy.

Počas cesty k obci Jablonica, kde som predtým ešte nikdy nebola, mi cesta pripomínala cestný prejazd cez Bukovú, tak som čakala, kedy už konečne uvidím niečo známe. To však prišlo až o pár kilometrov neskôr, keď sme sa konečne ocitli v Bukovej. Obom nám s Romčom dochádzali sily a túžili sme po kofeíne a kalóriách.

Zočili sme v tom momente potraviny a ja som s veľkými očami išla nakupovať. Ako to už býva zvykom, kúpila som viac, než som potrebovala. Čokoláda, kola, liter hruškového džúsu, chrumky, arašidy...Zjedla som, čo som mohla, a pokračovali sme ďalej. Pár stoviek metrov na to sme stretli Livush s jej tímom pomocníkov, ktorí nás povzbudzovali na trati.

Vedela som, že po Bukovej nás čaká to najnáročnejšie z pripravenej trate. Aj keď sme boli v polovici kilometrov a výškových metrov, čakali nás úseky s ťažším technickejším povrchom, čo nám nezľahčovalo podmienky a určite nezrýchľovalo čas. Aj keď náročné, čakali nás tu nádherné idylické pasáže s krásnou čistou lesnou cestou a svetelnými lúčmi vykúkajúcimi spoza stromov.


S približujúcou sa Bratislavou sa počet cyklistov a cyklistiek v lese začal zvyšovať. To mi veľmi nevyhovovalo, keďže na technických zjazdoch zatiaľ nie som veľmi zručná. Potrebovala som na ne viac času ako skúsení MTBčkari.

Keď som zastavila pod turistickým rázcestníkom, triasli sa mi už ruky a úsmev na tvári bol neexistujúci.

Prichytila som sa, ako v duchu odpočítavam kilometre do občerstvenia, aj keď som v podstate nič nepotrebovala doplniť. Bol to však znak, že už sme bližšie k cieľu. Pred zastávkou na občerstvenie nás ešte čakal checkpoint Hubalová, ktorý Romčo skoro prešiel bez fotozáznamu. Držali sme sa na úzkej lesnej ceste popri plote, ktorá bola vlastne úplne perfektná, až na ten jediný problém, že ju občas striedali ťažké kamenisté úseky, ktoré sa mi v únave nešli jednoducho.

Občerstvovačka tzv. Obšťastňovačka

Zvuk motoriek bol pre mňa spásou. Znamenal, že sa blížime k Pezinskej Babe. Opatrne som prešla cestou a hľadala občerstvovačku, ktorú obsluhoval Luky. Stretla som sa tam s Romčom, ktorý sa ma opýtal, či by mohol pokračovať sám. Samozrejme som súhlasila, aj keď som vedela, že to nebude jednoduché. Krk aj ruky som už mala vytrasené, a to sme pred sebou mali ešte približne 35 km. A KONSKÉ HLAVY!

Na Konských hlavách som tiež nikdy nebola. A veru, zapamätám si ich. Pre mňa absolútne nemožné stúpanie pre bicykel, preto som to s pár prestávkami vyšliapala. S ďalšou fotkou checkpointu v telefóne ma však zahrial pocit blízkosti cieľa. Už iba jeden checkpoint a mám všetky, pomyslela som si. Tu som najviac pocítila blízkosť hlavného mesta, keďže hustota cyklistov a aj turistov prudko narastala.


Čakal ma ešte Somár, kde som bola len raz turisticky. Tešila som sa naň, lebo je odtiaľ nádherný výhľad. Keď som zastavila pod turistickým rázcestníkom, triasli sa mi už ruky a úsmev na tvári bol neexistujúci. Tu ma poprosila rodinka s deťmi, či ich neodfotím. Ja, už polomŕtva, som len prikývla a odfotila ich. Bol to návrat do reality.

Už naozaj iba kúsok. O pár desiatok minút (možno aj o hodinu, neviem, mám to zahmlené) som sa objavila na ceste, ktorú poznám. Asfaltovej. Blízko pri Bielom kríži. Joj, ako veľmi som sa tešila. Avšak... čakala nás ešte posledná gravelová sekcia. Ani si neviete predstaviť, ako ťažko sa mi vracalo z tej krásnej hladkej asfaltky späť na lesnú cestu. Tu som sa naozaj trápila. Budem si to musieť prejsť znovu, aby sa mi o tej sekcii napravila myšlienka, lebo je určite nádherná.

Keď mi Garmin ukázal, že sa blížim k Peknej ceste, bola to spása na duchu. Posledných 6 km som poznala veľmi dobre, tak som vedela, koľko mi to približne potrvá.

Nakoniec už iba prejazd nie veľmi rušnou Bratislavou do Isadore Community Hubu a bola som v cieli, kde mi organizátori urobili „finisherskú" fotku a ja som si zaslúžene ľahla na zem. Ani si neviete predstaviť, aká je tá zem pri Pradiarni pohodlná. Po 9 hodinách na gravelových cestách je ako najkvalitnejší matrac.


Na dlhej trati prišli ako prví muži Fero Pašek z WLRM a Tomáš Drobný z Cycling Academy Trenčín s neskutočným časom 6 hodín 18 minút, ako prvá žena som prišla ja s časom 9 hodín a 1 minúta.

Na krátkej trati zvíťazil Miroslav Trojak z CK AB Sereď s časom 4 hodiny 14 minút a zo žien Barča Pilná s časom 5 hodín a 1 minúta.


Moju aktivitu môžete nájsť v sekcii Výjazdy.

Ďakujeme organizátorom - Livush, fotografom Adamovi a Matúšovi a Lukymu za občerstvovačku. Už sa teším na najbližší gravel výjazd.