Cyklistika môže byť šport, relax či zábava. No môže byť tiež životným štýlom, ktorý začne prerastať do závislosti. Myslím, že sa nájde množstvo jedincov s podobnou diagnózou.

Či už zbierame virtuálne poháre na Strave, alebo tie skutočné na pretekoch – sadnúť do sedla, krútiť pedálmi a kochať sa krajinou s prievanom vo vlasoch, to je to, čo nás robí šťastnými.

Predslov

Vopred upozorňujem, že toto nie je návod na to, ako zdolávať dlhé vzdialenosti. Človek musí mať dobrý zdravotný stav, poznať svoje schopnosti, mať správne vyladené nastavenie bicykla a v neposlednom rade dostatok tréningu. V mojom prípade robím viacero športov na hobby úrovni.

Okrem horskej a cestnej cyklistiky, ktorá je prioritou, sa tiež venujem skialpinizmu, rýchlej turistike a behu. Na obrázku nižšie sú znázornené moje posledné 4 roky športovania, pričom cyklistika je značená oranžovou farbou.


Doposiaľ som nikdy neskúsil jazdu dlhšiu ako 260 km. Z tréningového hľadiska je to úplný nezmysel a môže to človeku viac ublížiť ako pomôcť. Múdre knihy o trénovaní limitujú čas vytrvalostného tréningu na 5 hodín jazdy. Na bicykli som začal intenzívnejšie jazdiť až posledné štyri roky. Kvôli zlomenine nohy mi cez covid-19 neumožnili podstúpiť rehabilitáciu. Nohu som musel zaťažovať postupne. Rozhodol som sa, že to skúsim na bicykli. Nakoniec som takto najazdil stovky kilometrov. Pri tomto objeme som nadobudol aj slušnú kondíciu, akú som dovtedy nikdy nemal.

Jedného dňa pri konverzácii s kamarátmi Dávidom a Rasťom padol návrh, aby som skúsil nejaké preteky. Stretli sme sa v Stupave na MTB maratóne. Podarilo sa mi umiestniť sa na prvej pozícii v mojej kategórii, napriek tomu, že som nepoznal trať a nemal som ani žiadne skúsenosti s pretekaním. Odvtedy som začal preteky považovať za ideálny spôsob, ako sa donútiť jazdiť vo vysokej intenzite.


Pracujem ako rušňovodič vlakov. Vždy ma fascinovali vlaky a cestovanie rozmanitou krajinou. Asi najdôležitejší železničný koridor z pohľadu osobnej dopravy je práve trasa Bratislava - Košice, ktorá spája naše dve „hlavné“ mestá. Už dlhšie som sa preto pohrával s myšlienkou, že túto trasu absolvujem na bicykli.

Cestou z práce

Je 5 hodín ráno, keď končím v práci po nočnej zmene. Pri pohľade na predpoveď počasia je to jasné! Chcel by som už konečne absolvovať niečo bláznivé. Hneď mi v myšlienkach utkvela trasa Košice - Bratislava.

Vyriešiť prepravu bicykla

Dorazil som domov a moje odhodlanie rastie. Rozhodol som sa cestu absolvovať nočným rýchlikom v lôžkovom vozni. Hneď ráno píšem do spoločnosti Wagon Service Slovakia, či by mi pri zakúpení cestovných dokladov do „single lôžka“ umožnili nástup aj s bicyklom. V tomto vlaku síce preprava bicyklov je, avšak vo vozni na sedenie, pod vlastným dohľadom. To by mi však nepomohlo.

Už nemôžem ustúpiť plánu

Prevádzkovateľ lôžkových vozňov mi vyšiel v ústrety a umožnil mi takto nastúpiť. Týmto sa chcem poďakovať za túto možnosť. Rezervoval som cestovné lístky. Aby ma nerušil hluk pri jazde, vybral som si modernizovaný vozeň na konci vlaku, ktorý je lepšie odhlučnený a ďaleko od rušňa. Ten po ceste používa húkačku a to by ma vyrušovalo.

Čo so sebou zobrať

Bežne jazdím iba v drese. Bál som sa však, aby mi tento výlet nič neprekazilo. Zobral som so sebou náhradné cyklistické oblečenie a nejakú výbavu. Všetko som vložil do bežeckého batoha. Ten dobre drží na chrbte a vôbec ho necítim. Nechýbalo tiež náradie, osvetlenie a doplnky výživy. Do fľaší som si namiešal elektrolyty. Snažil som sa využiť všetky svoje vedomosti o strave, aby telu nechýbali potrebné živiny a nedostal som sa do nejakej krízy.

Cesta rýchlikom do Košíc

Vo vlaku som strávil 6,5 hodiny. Hodinky po prebudení zahlásili únavu a zlý spánok. Pri výstupe som dostal balíček s raňajkami, ale použil som z neho iba tekutiny. Balíček obsahoval okrem toho množstvo iných potravín, ktoré som však nepotreboval, nakoľko som mal pripravené svoje vlastné. Rozhodol som sa, že to darujem nejakému bezdomovcovi. Nemám rád, ak sa jedlo vyhadzuje.

0 km - začiatok jazdy

Zapínam cyklopočítač, osvetlenie a konečne môžem vyraziť. Cítim sa stále povzbudivo a plný očakávania. Košice neboli ráno vôbec rušné. V meste som stretol len autobus. Stúpanie na Jahodnú bolo bez áut. Ráno všetci cestujú smerom do Košíc. Teplota bola svieža a teplomer pri zjazdoch ukazoval 5-6 stupňov. Vedel som, že keď sa do toho oprie slnko, bude až príliš teplo.

Premávka na ceste

Prvá premávka sa objavila až za Margecanmi a hustejšia v Spišskej Novej Vsi smerom na Poprad, kde boli aj zápchy. Na bicykel som si namontoval malé zrkadielko namiesto štupľa riadidiel, ktoré je pre mňa osobne väčším pomocníkom než radar.

To, že ide za mnou „niečo“ a akou rýchlosťou nie je pre mňa až tak dôležité, ako vedieť, čo ide za mnou, aký odstup dodrží, či nemá širší prívesný vozík a kedy začne úkon predbiehania. To mi pomohlo tiež pri zjazdoch a mohol som využívať širšiu časť vozovky, pre bezpečné manévrovanie pred nerovnosťami.

120 km – Vysoké Tatry

Ak si mám vybrať jeden z kopcov na celej trase, na ktorý som sa netešil, bolo to 12-percentné stúpanie v Zázrivej.

Za prvý cieľ som si stanovil obľúbenú kaviareň s reštauráciou v Smokovci, kde chodím často dočerpať energiu aj po skialpe či turistike. Tento prejazdový bod bol zároveň motiváciou, aby som mohol vystúpať k Vysokým Tatrám. Dávam si desiatu, vychutnávam kapučíno. Nakoniec to dorazím ešte koláčom, colou a espressom. Takto som povzbudil svoj organizmus dávkou rýchleho cukru a kofeínom. Z výživového hľadiska to bol celkom nezdravý spôsob, ale ak nechcem so sebou nosiť veľa vecí, musím improvizovať. Pri každom občerstvení nesmie chýbať dostatok čistej vody.

Pokračovanie po prvom občerstvení

Vyrážam zo Smokovca. Nasleduje krásne opravená Cesta slobody, so stúpaním na Štrbské Pleso a s dlhým zjazdom cez Podbanské do Pribyliny. Konečne si to užijem celé, i keď stále je na trase jeden semafor, kde prebieha oprava mosta.

Pred Liptovským Mikulášom odbočujem na cyklocestu. Volám to „Cykloobchvat Mikuláša“. Táto perfektne spravená cyklocesta popri Váhu obchádza všetky križovania ciest, čiže nemá absolútne zmysel jazdiť priamo cez mesto. Mám pocit, že je to aj podstatne rýchlejšie.

200 km – doberanie vody

Napojím sa na konci Mikuláša opäť na hlavnú cestu smer Ružomberok a pokračujem v jazde. Pred Bešeňovou zisťujem, že už nemám čistú vodu na ďalší úsek. Mám ešte fľašu elektrolytov, ale som smädný po vode. Ako železničiarovi mi nenapadlo nič lepšie, ako sa zastaviť na železničnej stanici v Liptovskej Teplej, kde som poprosil pani výpravkyňu, či by mi dotankovala do fľaší vodu. Napokon sme sa dali do reči a zistil som, že spolu so synom tiež jazdí po pretekoch a jej syn preteká v reprezentácii.

Doplním banán, horčík a vyrážam smerom na Lúčky. Tento horský prechod sa mi veľmi páči, pretože viem úplne obísť Ružomberok a dostať sa dlhým zjazdom do Dolného Kubína. Cestou si ešte prezerám Lúčanský vodopád.


Z Kubína po Párnicu, kde odbočujem smer Terchová, je mierna premávka, ale je to len kúsok. Ak si mám vybrať jeden z kopcov na celej trase, na ktorý som sa netešil, bolo to 12-percentné stúpanie v Zázrivej. Tento kopec nie je problém dynamicky zdolať, ale radšej som zvolil najľahší prevod.

Teória relativity

Kopce mám vo všeobecnosti veľmi rád. Sám tvrdím, že stúpanie je relatívny pojem. Pretože ak odpočítam klesanie od stúpania, tak to bola relatívne i tak len rovina. Smerom nadol som sa len viezol a predbiehal muchy. Oveľa nudnejšia je pre mňa rovina, kde sa jazdí konštantne.

250 km – obed na kolibe

Na vrchole tohto kopca je koliba, kde si rozhodne chcem dať obed. Je to presne polovica cesty. 250 kilometrov mám za sebou a chcem dočerpať teplú stravu s nejakou energiou. Po jedle nesmie chýbať sladká bodka. Tentokrát to bol medový krémeš. Čakal som, kedy príde nejaká kríza, ale moje hospodárenie s výdajom a dopĺňaním energie bolo celkom vyvážené. Stále som bol viac motivovaný a dostatočne silný, aby som dokázal „krútiť watty“.

Okolo Malej Fatry

Prechádzam Terchovou a odbočujem na terchovskú cyklocestu, ktorá obsahuje viacero mostov a štrkové úseky. Nechcel som dýchať výfukové plyny na úzkej ceste. Aspoň zažijem trocha techniky a zábavy. Síce to pokazilo priemernú rýchlosť, ale pre mňa tento údaj nie je zaujímavý. Premávka, fotenie, pridané kopce, prestávky a zastavenia ju kazili tiež.

Na protivietor od Bytče som sa netešil

Posledné pohľady na Malú Fatru a popri Vodnom diele Žilina pokračujem smerom na Bytču. Vedel som, že od Bytče ma čaká silný protivietor, až po Madunice. Rozhodol som sa preto šetriť energiu a prešiel som na ľavú stranu rieky Váh, bližšie ku kopcom. Či to malo nejaký reálny zmysel, netuším, no minimálne mentálny áno. Kto ma pozná, ten vie, že jazdím 99 % iba sám. Nikdy nepoužívam jazdu v „háku“ a môj tréner je protivietor. Ak sa občas nájde parťák na jazdu, tak jazdím prvý. Pri Bratislave fučí stále, možno aj vďaka tomu je aeróbna vytrvalosť moja silná stránka.

300 km – Považská Bystrica

Na sociálnu sieť som zdieľal trasu, ktorú práve idem a hneď na to reagovalo niekoľko kamarátov, ktorí ma v jazde podporovali. Niektorí zaslali úsmevné reakcie. Najviac ma pobavilo: „To by sa mi nechcelo ísť, ani autom.“ Popravde, autom ani mne nie.

Opäť morálne povzbudený pokračujem točiť ďalšie kilometre. Cestu z Považskej Bystrice do Púchova dávam ako správny rušňovodič po bývalom zvršku železničnej trate, okolo Nosickej priehrady, kadiaľ som najazdil množstvo kilometrov s vlakmi. Príde mi to vždy ako taká nostalgia. Kedysi vlakom - teraz bicyklom. Tento úsek bol využitý počas modernizácie železničnej trate pre vybudovanie novej asfaltky.

Prvé známky únavy?

Zisťujem, že už sa dostavuje prvá únava organizmu. Po odjazdených 300 km sa znížil srdcový tep približne o 10 úderov voči normálu pri rovnakom výkone vo wattoch. Doteraz som v podstate stále vedel držať tepovú zónu vytrvalosti. Musím však povedať, že som to čakal oveľa skôr. Zrejme som to oddialil dostatkom príjmu energie a hydratáciou. Osobne únavu zatiaľ nijak nepociťujem a stále mám chuť šliapať do pedálov.

350 km – z Trenčína už potme

Slniečko zapadá a ja robím poslednú zastávku v rodnom Trenčíne, kde som si dal večeru. Okrem vody do seba lejem tiež hroznovú šťavu. Po nasadení čelovky na prilbu pokračujem potme až do Bratislavy.

Do Piešťan som zvolil trasu Vážskou cyklocestou, kde bolo síce množstvo zvierat, ale ich polohu som vedel presne identifikovať vďaka odrazu svetla v ich očiach. Mal som obavu, aby mi nejaká zver nevbehla do cesty, no keď som prestal šliapať, moja hlučná voľnobežka fungovala ako plašička.

430 km – nudná rovina a tma

Je tma a okrem cesty a svetiel nevidím nič. Už nie je príliš čo riešiť, takže už to bude len trenažér. Rýchla fotka v Piešťanoch, Trnava posledný banán a po „starej ceste“ až do Bratislavy. Autá už neboli žiadne a mohol som využívať jazdu v stope pravého kolesa, pri ktorej mám najnižší valivý odpor.

Konečne Bratislava

Na záver ešte symbolická fotka s tabuľou Bratislavy a otočka na Zlatých Pieskoch, aby som to zaokrúhlil na 500 kilometrov. Už sa teším do sprchy. Ak by bolo vonku ešte svetlo, určite by som to predĺžil minimálne na Kamzík.


Posledných 10 kilometrov som mal pocit eufórie. Mal som ho hlavne preto, lebo som to zvládol bez akejkoľvej krízy, kŕčov a diskomfortu. Očakával som oveľa horší scenár. Pomohlo mi najmä časté striedanie zmeny úchopu riadidiel a striedanie jazdy zo sedla/v sedle.

Do Bratislavy som dorazil o 2:00 ráno. Trvanie čistej jazdy, bez prestávok na jedlo, bolo 16 hodín a 20 minút. V podstate o 10 hodín dlhšie, ako to trvalo rýchliku, ktorým som cestoval do Košíc. Ja som však trasu predĺžil o 70 kilometrov a väčšie prevýšenie. I tak som do Bratislavy prišiel o 4 hodiny skôr, než sa vrátila obratová súprava rýchlika, ktorým som cestoval.

Zaujímavosti z jazdy

Spotreboval som 13 litrov tekutín, zjedol 5 banánov, 2 zákusky, 3 kávy, 2 energetické tyčinky, 3 hlavné jedlá, 2 litre Coly. Spálil som cca 15 500 kalórií, schudol som 1,5 kg. Počas jazdy som nastúpal 3891 výškových metrov s priemernou rýchlosťou 30,7 km/h. Prevod som zmenil 88-krát na prevodníkoch a 3377-krát na kazete.

Obuté som mal 32 mm široké plášte Continental GP 5000, kvôli zvýšeniu komfortu a zníženiu valivého odporu najmä na zrnitom asfalte, pri nízkych tlakoch. Počas jazdy som tiež nezanedbal komfort, aby nedošlo k podráždeniu pokožky pri trení sedla a použil som hydratačný krém.

Následky na organizme

Čakal som, aké následky bude mať táto záťaž na môj organizmus. Jediný následok, ktorý som pocítil, bol nekvalitný spánok. Po jazde som nedokázal spať dlhšie ako 4 hodiny a kvalita spánku bola nulová. Oddychoval som však celý deň doma.

Druhú noc som už spal 10 hodín s približne polovičnou kvalitou spánku. Cez deň som samozrejme podporoval telo vyváženou stravou, pre urýchlenie regenerácie. Tretí a štvrtý spánok ma už dali do „normálu“ a absolvoval som 5-hodinovú turistiku v Malej Fatre, ako kompenzačnú aktivitu spojenú s „aktívnym strečingom“. Žiadna svalovica, bolesti ani odreniny. Na štvrtý deň už sedím na horskom bicykli. Tepy aj výkon sú na tom dobre, ale ešte potrebujem dohnať deficit spánku.

Ďakujem všetkým, ktorí mi fandili. Uzatvorím to tým, že ľudské telo je dokonalé a dokáže vydržať naozaj veľa, pokiaľ mu človek dá všetko to, čo potrebuje z hľadiska tréningu, výživy a regenerácie.

Záznam trasy nájdete v sekcii Výjazdy.