Sezóna 2023 – opäť v niečom iná

Rekordný nájazd kilometrov, spoznávanie nových miest, zoznámenie sa s cesťákom, ale aj nepríjemný pád. Aj taká bola moja uplynulá sezóna.

Máme rok 2024, pribúdajú prvé kilometre, no v tomto článku sa pozrieme späť a trochu vám priblížim moju sezónu 2023.

Úvod sezóny a zábava na snehu

Sezónu už tradične začínam na Nový rok, 1. januára. Teda, samozrejme, ak to dovolí počasie. A teraz dovolilo, aj keď by mohlo byť o pár stupňov chladnejšie.

Prvý výjazd roku 2023 absolvujem aj s menšou partiou domácich na Zelené pleso. Veď kde inde môžem otvoriť sezónu, ak nie na obľúbenej trase? Zjazdné, no odmäk na pár miestach trochu viac potrápil.


Prvá polovica mesiaca bola na sneh dosť skúpa a napríklad smerom na taký Sliezsky dom nebolo snehu takmer až po most, vyššie skôr ľad ako sneh. Biedna to zima.


No potom snežilo a snežilo a podmienky sa zlepšovali. Brnčalka, Hrebienok, Sliezsky, Popradské – všade sa hneď išlo lepšie. S kamarátom Martinom koncom januára zavítame aj k susedom do Poľska a pojazdíme Murowaniec, Drogu pod Reglami aj Chocholowskú dolinu. Podmienky na zimné jazdenie tam majú parádne. Snehu pribúda a potom sa stane, že z niektorých tatranských stúpaní mám len pokus a nedostanem sa až hore. No v polovici februára už na Zelené pleso po wintertraile. Ak je veľa snehu, ideálne tak meter a pol, asi na 5. kilometri sa z hlavnej trasy potom odkláňa zimný chodník – za dobrých podmienok je na ňom super zábava.

V druhej polovici februára sa nám opäť oteplí. Raz mrzne, raz je odmäk. Poriadne zimy nemáme už ani pod Tatrami.


18. februára 2023 ma čakajú prvé preteky sezóny – zimná MTB časovka s cieľom v lyžiarskom stredisku SKI Buče. Ani tu dokonalá zimná rozprávka nevydržala, no sneh ako taký v závere bol. Na tvrdom snehu by sa pretekalo lepšie, no s výsledkom som mohol byť aj tak maximálne spokojný, keďže sa mi podarilo absolútne vyhrať. U nás v nižších polohách tiež snehu ubúda.

Rozlúčka so zimou a spoznávanie cesťáku

Ponúkajú sa mi nové možnosti aj časovo, otočiť poľskú hranicu len tak doobeda pred prácou...

Marec je u mňa stále zimný mesiac, no podmienky na jazdenie niekedy treba už skôr hľadať a nie vždy je jazda zábavná ako v januári. Začiatkom marca ale s kamarátom Čulom vychytáme dokonalé podmienky na Žiarsku chatu, pojazdíme ešte cyklotrasu k chate Bobrovec a na Bobroveckú vápenicu. Červenec už skúšať nejdeme, ale raz by som si chcel toto extrémne stúpanie vyskúšať v zime. O dlhé jazdy nie je núdza a vždy, ak mám voľno, vezmem batoh a vyrazím na niekoľko hodín. V Tatrách je snehu stále pomerne dosť.


V polovici mesiaca mi na Strave pribudne nový typ aktivity a začínam spoznávať okolie zo sedla cestného biku. Len na kopce si ešte treba počkať, musí mi stačiť blízke okolie. No je to príjemná zmena. Kilometre na ceste idú pomerne rýchlo a začína ma to baviť. Ešte stále sa však chodím vyblázniť aj po snehu na MTB, podmienky sa ale rýchlo menia. Raz to je na Strave tatranská zima a raz už tatranská klasika.

Apríl odštartujem už prvým poriadnym výjazdom na cesťáku a dám si Hrebienok, Štrbské pleso, na opačnú stranu Tatier do Podbanského a návrat si dám naokolo cez Tatranskú Kotlinu. Hneď mám 143 km a cez 2 100 výškových metrov.


Sneh v Tatrách už pomaly, ale isto mizne, no 9. apríla ešte využívam zimné podmienky na rozlúčkovú jazdu po snehu a dávam Brnčalku a Popradské pleso. Na cesťák sadám ale pomerne často a niekedy mám pocit, že na ňom jazdím častejšie ako na MTB. Ponúkajú sa mi nové možnosti aj časovo, otočiť poľskú hranicu len tak doobeda pred prácou, ešte aj s časovou rezervou je fajn a taktiež viem za 6 hodín najazdiť okolo 150 km aj v kopcoch.

Koncom apríla je už aj Sliezsky dom bez snehu, ale tá štvormetrová snehová stena v závere stúpania tu ešte pár týždňov bude. Vyzerá to pekne, cesta bez snehu a keď opriem bike o sneh vedľa cesty, vyzerá oproti nemu taký „maličký“ .


Posledný aprílový deň ma čaká moja obľúbená časovka do vrchu – jarný šprint v obci Bystrička neďaleko Martina. S výkonom som bol maximálne spokojný. Podarilo sa mi vyhrať kategóriu a so stratou len 40 sekúnd som skončil absolútne tretí.

Stabilný máj a upršaný jún

Tak ako mám rád, keď v zime poriadne mrzne, mám rád aj teplo v lete. Máj sa samozrejme za letný mesiac u nás považovať nedá, keďže ešte pred mesiacom som jazdil po snehu. Tiež častejšie siaham po cestnom biku a obľúbim si výjazdy najmä za hranice, do Poľska.

Aj na tatranských stúpaniach sa snažím na cesťáku prekonávať svoje PR-ká na Strave. Na MTB idem väčšinou smer Tatry, Levočské vrchy jazdím pomerne málo, no občas zavítam aj sem.


Jún už výjazdom praje akosi menej, kvôli počasiu. Viem, že sa hovorí: „Nie je zlé počasie, len zle oblečený cyklista“. No ja s dažďom, aj napriek oblečeniu, nie som kamarát.

V júni ma čaká aj ďalšia časovka do vrchu, tentokrát legendárne tatranské stúpanie na Sliezsky dom. Lepšieho „rivala“ ako Jána Halika som mať nemohol, ale to bol môj zámer. Súboj som síce prehral, keďže som to prepálil, ale s výsledkom som mohol byť spokojný.

Tento pád ma odpísal od biku na 3 týždne...

Navyše to bolo fajn porovnanie, keďže minulý rok som šiel túto časovku na MTB. Detailnejšie si to môžete pozrieť v tomto článku. Počasie sa trochu umúdri až koncom júna a konečne sa dá jazdiť aj pod Tatrami v krátkom drese.

Krátke leto

Leto na biku je fajn, netreba sa dlho obliekať, v krátkom drese je človek nahodený raz-dva. No pod Tatrami sa oplatí aj v lete, hlavne ráno a večer, mať nejakú záložnú vrstvu so sebou.

Je júl, užívam si výjazdy a kilometre pribúdajú jedna radosť. Prvé dve jazdy v júli som absolvoval na cesťáku – najmä prvá bola z tých dlhších a do dvestovky už fakt veľa nechýbalo. Bol to výjazd na Popradské pleso a Čierny Váh. Na druhý deň som potom spoznával poľský vidiek.


Za 2 dni cez 5000 výškových metrov. 2 jazdy na MTB po Tatrách a potom prišla tá osudná z 8. júla. Mal som dosť nepríjemný pád na cesťáku v malej poľskej obci Gliczarow Gorny. Odniesla si to tvár a najmä predné zuby, o ktoré som takmer prišiel, nebyť šikovného poľského tvárového chirurga.

Prvý týždeň ma bolel celý človek, našťastie nič zlomené. Druhý týždeň aspoň ľahký strečing doma v izbe, trochu ponaťahovať svaly a zopár drepov, nech nezlenivejú nohy. Po dvoch týždňoch som dostal vychádzky a tak som sa mohol ísť aspoň prejsť do lesa. Tento pád ma odpísal od biku na 3 týždne, ale ubehlo to a mohol som si povedať, že to mohlo dopadnúť aj horšie.


Na preteky som mohol zabudnúť, časovky ako Ezakimak alebo na Kojšovku tento rok vynechám. Na bike som sadol teda koncom mesiaca, ale najprv pohodové jazdy na MTB. Zápästie, na ktoré som tiež tvrdo dopadol, som cítil ešte minimálne týždeň, hlavne v teréne. Na cesťák som sadol takmer až v polovici augusta – najprv na zahriatie Popradské pleso a na druhý deň už niečo poriadne v podobe výjazdu na Muráň. Leto som si ešte poriadne neužil a ochvíľu je po ňom.


V polovici augusta absolvujem po približne 3 rokoch aj letný variant výjazdu na Zelené pleso. Posledné roky tam jazdím len v zime, no rozhodol som sa, že si to po dlhej dobe dám aj takto v lete. Nebudem klamať a rovno napíšem, že som sa natrápil, kým som hore vyšiel a povedal som si, že v lete tu už určite pár rokov nezavítam. Trochu sa to zlepšilo, cesta sa mierne upravila štrkom na najväčších nerovnostiach, no je to len zanedbateľná zmena.

Po tejto „mordovačke“ si dám zopár cestných výjazdov, medzi nimi aj najdlhší výjazd sezóny. 205-kilometrová jazda, ako inak, samozrejme v Poľsku do Zakopaného a odtiaľ aj s dvoma domácimi parťákmi cca 70-kilometrový okruh, potom môj návrat a hneď bola dvestovka na svete.


Užívam si dovolenku a navštívim aj inú lokalitu – s kamarátom Stanom absolvujeme hrebeňovku Bachurne, ktorá sa pre mňa neskončí veľmi ideálne. V záverečnom stúpaní sa mi trochu viac uvoľní kazeta, voľnobeh žiadny a dopredu ťažko. No našťastie to už máme viac-menej len dole. Ale bola to parádna jazda, niečo som už samozrejme poznal, no niečo bolo aj nové a počasie nám vyšlo.

Pestrá jeseň

Jeseň je pre cyklistiku najstabilnejším počasím. Búrky sa už tak nevyskytujú a navyše babie leto je zárukou dobrého počasia. Prvé septembrové výjazdy absolvujem na cesťáku, ale zavítam aj do Kôprovej doliny na MTB. Škoda toho dlhého asfaltového úseku zo Štrbského na Podbanské, keďže po Štrbské sa takmer viem vyhnúť asfaltu. Na rozdiel od cyklotrás v centrálnej časti Tatier je táto takmer poloprázdna a veľa turistov tu človek nestretne.


V polovici septembra ma čakajú ďalšie preteky a opäť časovka do vrchu – Smrekovica, najťažšie asfaltové stúpanie na Slovensku.

Výjazd, kde absolvujem takmer všetko, čo sa dá v NP pojazdiť, dá zabrať.

Minulý rok som bol túto časovku na MTB, teraz som ju bol na cestnom, no čas som si polepšil „len“ o 27 sekúnd. Na miernejších stúpaniach vie cesťák urobiť veľký rozdiel, no tu je to tak strmé, že rozdiel až tak výrazny nie je. Konkurencia je tu poriadne veľká, a tak sa mi ani tento rok nepodarilo umiestniť a muselo mi stačiť 6. miesto v kategórii a 13. miesto absolútne.


Na druhý deň zavítam na MTB-čku na Liptov do Východnej, peknou zvážnicou z Troch studničiek cez Hrubý grúň. V druhej polovici mesiaca ma čaká ešte jedna časovka, a to domáca z obce Mlynčeky na Kežmarské Žľaby. Pretekanie v miernom daždi mi až tak nesadne, ale na umiestnenie to stačilo.

Začiatkom októbra ma čaká ďalšia časovka, táto sezóna je pre mňa čisto časovkárska. Tentokrát ide o stúpanie neďaleko Žiliny – z obce Stráňavy k pamätníku Polom, kde sa mi podarí vyhrať kategóriu a o pár sekúnd vylepšiť aj svoj osobák. Mám rád toto stúpanie, parametrovo mi sedí.


Október mi praje, času mám dostatok a výjazdy nad 100 km pribúdajú jedna radosť. Dosť často končím za hranicami a teraz pre zmenu viac na MTB spoznávam poľské Tatry. Niečo som bol doteraz len v zime, alebo vôbec. Na jeseň je tu fajn. Výživný Murowaniec, kde naháňam čas na segmente, či Kalatowki – to je také krátke stúpanie po kamenných kockách, no riadne výživné. Droga pod Reglami je príjemná hore – dole spojnica medzi dolinami a Chocholowská je taká všehochuť, od asfaltu po kamenné kocky.


Výjazd, kde absolvujem takmer všetko, čo sa dá v NP pojazdiť, dá zabrať. Veď 175 km a cez 3200 výškových na MTB je slušná porcia. Ja do Poľska a Oľga zo Zakopaného na Slovensko. Jej sa páčia Tatry, mne zasa tie Poľské, keďže v našich som skoro každý deň – a tak dáme spolu Sliezsky dom koncom októbra v peknom jesennom počasí. Samozrejme, ja si to trochu natiahnem smer Ždiar tam a aj potom odprevadím parťáčku. Strava je fajn aj na spoznanie nových ľudí.

Blížiaca sa zima

November, v Tatrách už cítiť blížiacu sa zimu, aj na Sliezskom už je pocukrované a má to nádych zimnej atmosféry. Tento rok začne zima asi skoro… A aj začala. 19. novembra už v zimných podmienkach, aj keď ešte trochu slabých, ale predsa na Zelené pleso. A už len čakám, kedy sa to zlepší a začnem túto trasu jazdiť častejšie.

Koncom mesiaca už sú zimné podmienky aj v nižších polohách, aj mrazy nastúpia. Mám rád takú zimu, radšej v mrazoch ako v odmäku. Dobré podmienky pokračujú aj v decembri, snehu mám všade dostatok, ani vianočné oteplenie podmienky veľmi nezhoršilo. Ktovie, ako bude zima ďalej pokračovať. Sezónu ukončím okrem iného aj výjazdom na Brnčalku.

Zhodnotenie sezóny

A ako by som zhodnotil uplynulú sezónu? Určite pozitívne, nájazd kilometrov prekonal všetky doterajšie sezóny a to minimálne o 3 tisícky, keďže doterajší rekord bol niečo málo cez 11-tisíc a túto sezónu sa mi podarilo najazdiť cca 14 400 km. S občasnou turistikou som sa dostal cez hranicu 15-tisíc. Pretekov bolo túto sezónu o niečo menej, ale určite nie menej zážitkov, na tie bola sezóna bohatá.

Pár slov na záver

Aká bude sezóna 2024, to ťažko povedať – hlavne žiadne pády a prežiť ju v zdraví, užiť si naplno každý výjazd či preteky. A taktiež dúfam, že bude vždy o čom písať, či už reportáže z akcií alebo moje obľúbené tipy na výlety. Tak nech vám to všetkým poriadne jazdí.