Dvanásť mesiacov otrokom?

Predošlý rok som si spestril cieľmi. Aké to bolo a podarilo sa mi ich splniť?

Koniec roka 2022 som podvedome flákal a vedel som, že nejdem správnym smerom. Na rok 2023 som sa rozhodol nastaviť si iný koncept. Prvotná motivácia bola príprava na najazdievanie kilometrov v Chorvátsku. A potom mi to tak nejak ostalo aj na ďalšie mesiace. No nie vždy to bolo s prstom v nose.

Stanovené ciele a ich plnenie

V úvode si dovolím citovať z manažérskej príručky. Ciele by mali byť konkrétne, merateľné, dosiahnuteľné, relevantné a časovo ohraničené. Nesnažil som sa o žiadne krkolomné úlety, ako dvojitý Everesting do konca júna a podobné extrémy, ktoré mi hlava neberie. Navyše na to nemám nohy. Naopak, mojím cieľom bolo pravidelné jazdenie. Ciele som si rozdelil do blokov. Konkrétne na týždenný, mesačný a nakoniec ročný.


Ak začnem od najmenšieho bloku, cieľom na týždeň bolo odjazdiť šesť hodín. Málo, či veľa? Pre niekoho tak, pre iného naopak. Pre mňa to bolo akurát. Nemusel som jazdiť každý deň, nezaujímal ma počet kilometrov či výškových metrov. Išlo len o čas strávený na bicykli a konzistentnosť. Nemám rád výpadky na niekoľko týždňov. Potom sa mi do rytmu dostáva len sťažka.

Nie vždy mi jazdenie časovo vychádza v rámci bežného harmonogramu. V krajných prípadoch som musel naplnenie cieľa vtesnať do dvoch, troch dní. V jednom prípade to bola dokonca jedna jazda. Tento cieľ mal pre mňa najnižšiu hodnotu a niektoré týždne som ho nesplnil. Bolo to zväčša z dôvodu dovolenky, kde som nebral bicykel a nesnažil sa naháňať čísla namiesto oddychu.


Ak mali týždenné ciele najnižšiu hodnotu, tie mesačné boli na prvom mieste. Možno ste si všimli množné číslo. Po osviežení pamäte v reporte z Chorvátska, ktorý som spomínal v úvode, už určite viete prečo. Práve tam som zachytil úvod môjho roka. Na mesačnej báze som sa snažil odjazdiť 500 kilometrov a zároveň k nim som sa snažil pridať aj 7 500 výškových metrov.

Jazda samotná bola super, endorfíny prebili temnú neistotu.

Tento cieľ bol zároveň najťažšie dosiahnuteľný. Prečo? Rád jazdím na horskom bicykli a päťstovka kilometrov mesačne s limitovaným časom na jazdenie si vyžadovala zapojiť do boja aj cestný bicykel. Ten som okrem iného v predošlom roku zanedbával. Z daného dôvodu som si stanovil vyšší nájazd kilometrov. A zafungovalo to. Aj s ohľadom na fyzický rozvoj je fajn zaradiť jazdy „na placke“, konštantná kadencia a stabilné tempo v teréne veľmi nehrozí. Oba mesačné ciele som bez výnimky splnil dvanásťkrát. Niektoré skorej, iné v samom závere mesiaca. No aj to sa ráta. Veď taký február mal len 28 dní.


Ročné ciele som si dal len tak z recesie, do počtu, vzdialenostný bol 6 666 kilometrov a k tomu 111 111 výškových metrov. Oba, rovnako ako tie mesačné, som splnil. Pri kilometroch to bolo po výživnom apríli s obrovskou rezervou a výškové sa postupne doťukali.

Čo bolo najťažšie?

Jednoznačne vstať a obliecť sa. Vyraziť do tmy a zimy nebol taký problém, ako donútiť hlavu na ten prvý krok, potom sa telo a hlava rozbehne. Vysloveným „trápenkám“, ako je jazda v daždi, som sa celoročne vyhýbal. No aj napriek tomu bola miera diskomfortu mimo obdobia letného času vysoká. Asi najhoršie bolo vyraziť po deviatej večer. Jazda samotná bola super, endorfíny prebili temnú neistotu. No nie je to nič, čo by som opakoval na dennej báze s úsmevom na perách.


Okrem jázd mimo sezónu bol paradoxne extrémne ťažký aj august – málo času a dovolenky spravili svoje. Netreba zabúdať na škôlkárske soplíky a strojové Z1 jazdy po obci. Ťažká nuda. Treba to pretrpieť, morálna vzpruha je na nezaplatenie. K tomu sa pridáva fakt, že prekrvené telo lepšie regeneruje a tak sa skracuje čas potrebný na zotavenie zo soplíkov. V neposlednom rade som tie „jalové“ kilometre predsa potreboval.

Čo ma potešilo?

Celý rok som sa hýbal vonku, nemám trenažér a ani si ho neplánujem kúpiť. Pohyb na čerstvom vzduchu je skvelý na prečistenie hlavy, rozprúdenie myšlienok. Plniť ciele a sledovať plnenie v aplikácii Strava je ako videohra. Po každej jazde ostáva menej a menej, pekne postupne. A tak endorfíny dopĺňa dopamín. Už len dvadsať kilometrov a mám na tento mesiac hotovo, poznáte to?

V niektorých smeroch to bolo skľučujúce a vytvoril som na seba neviditeľný tlak.

Aj po splnení cieľa som jazdil, ak bol na to priestor a chuť. To sa odrazilo asi na mojom najviac konzistentnom výkone počas dvanástich mesiacov. Nebol to môj rekord v kilometroch, výškových metroch a ani v čase strávenom na bicykli. Aj napriek tomu som z roku 2023 mal asi najlepší pocit v rámci mojej cyklistickej „kariéry“. Nepotreboval som k tomu žiadne extrémy či výzvy a ani prekonané osobné rekordy. Pretek som stihol len jeden, hneď v januári – miestnu Winter Trophy v Stupave a potom to osud zariadil inak.


V skratke: „furt niečo“ – a tak som sa na žiadny iný štart už nepostavil. Víkendové termíny mi vôbec nevyhovujú. Účasť na preteku je pre mňa časovo neefektívna aktivita. No na víkendovú jazdu som sa snažil vytvoriť si priestor vždy, ak to bolo možné.


Aby tej regenerácie nebolo príliš, podarili sa aj hrebeňovky Považského Inovca, Malých Karpát a skoro aj „mierne“ blatové Javorníky. Veď o čom by tá drina a cyklistická rutina bola bez zážitkov? Asi len prázdne čísla, a to som určite nechcel. V posledný deň v roku mi v štatistike svietilo dovedna 227 výjazdov, nazbieral som 8940,9 kilometrov a 128 868 výškových metrov. Toto všetko sa udialo počas bezmála 423 hodín strávených na bicykloch.

Aký bude rok 2024?

Príchodom nového roka som si ciele v Strave vypol, asi definitívne. Na mieste je otázka: „Prečo?“ Vytvoril som si dobrý návyk a namiesto hodiny po obci si pôjdem radšej zabehnúť. V niektorých smeroch to bolo skľučujúce a vytvoril som na seba neviditeľný tlak. Aj pre tento tlak v podvedomí mi vyhovuje, že na preteky chodím len občasne. Nemám rád ten pocit, keď niečo tlačí na myseľ a ostatné musí ísť bokom.


V tomto roku budem rád, ak nám vyjde s Lukášom výjazd na Sellaronda Bike Day a podarí sa nám zdolať ikonické kopce v srdci Dolomitov. K tomuto cieľu bude potrebné pravidelne jazdiť, že Lukáš? Ak všetko dobre dopadne, tak sa samozrejme môžete tešiť na report.

A aká je odpoveď na otázku z nadpisu? Jednoduchá. Práve z dôvodu mnohých zážitkov si nemyslím, že som bol dvanásť mesiacov otrokom cyklistiky a všetko malo svoj význam. Ako ste na tom vy? Fungujú vám ciele, alebo to vôbec neriešite?