Rozprávka o tom, ako sme (ne)dobyli hrebeň Javorníkov

LukasHarant • 3. 12. 2023

111 14

Javorniky Blato Tip Na Vylet Horska Cyklistika Motivacia Sezona 2023

Kedy sú Javorníky najkrajšie? Na jeseň. Kedy sa najhoršie jazdia? Po daždi.

A ako nám vyšiel výjazd? Na jeseň a po daždi. Po úspešnom prejdení hrebeňa Považského Inovca ma začal zwARO lanáriť na ďalší epický výjazd. Plán prejsť Javorníkmi z Púchova až do Krásna nad Kysucou a následne do Žiliny sme odložili asi trikrát. Raz kvôli chorým deťom, inokedy kvôli tomu, že som sa dával dokopy po nepríjemnom páde na žiletke. A tak sme v jeden slnečný októbrový utorok konečne nasadli na vlak, v Trenčíne pribalili tretieho kolegu do partie (pre naše účely ho nazveme andyapo) a vyrazili sme. Dvaja pretekári a zážitkový cyklista – perfektná kombinácia. A ako to celé dopadlo?

Parametre našej trasy

Dĺžka: 90 km

Prevýšenie: 1 779 m

Náročnosť: ťažká

Určenie: horský bicykel

Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

Kapitola prvá: Peklo

Dopadlo to tak, že ani sám Dante by to lepšie nenapísal. Z Púchova spočiatku vyrážame do Lysej pod Makytou po asfalte. Síce sa presúvame väčšinou po hlavnej ceste, premávka je ráno podpriemerná. zwARO padá na špicu a poctivo udáva solídne tempo, ja sa veziem na chvoste našej trojčlennej skupinky a tvárim sa, že tu nie som. Čoby aj nie, veď mám v nohách 25-kilometrovú túru Bielovodskou dolinou v Tatrách z predošlého dňa.

Potajme dúfam, že kým prídu reálne stúpania, nohy sa oklepú. To však už na čelo padá Andy a búcha do kopca 300 wattov. Ešteže sme už v Lysej, tak nie je hanba, že mu obaja odpadávame zo zadného kolesa. Onedlho odbáčame na červené C, ktorého sa nejakú tú hodinku budeme držať.

Akonáhle opúšťame asfalt, vchádzame do naozaj solídneho blata – minimálne takého solídneho, akoby tu ešte pred polhodinou pršalo. Pred nami leží pomerne monštruózny výšľap na hranicu, resp. vrchol Makyta. Na našich cyklopočítačoch pri sklone figuruje najmä červená farba. A keď už sa zhodlo moje Wahoo a zwAROv Garmin, viem, že je zle. Lámem prevody a v spleti vlhkých kameňov a bahna sa snažím nájsť čo najlepšiu stopu. Stará tibetská múdrosť vraj hovorí: „One does not simply walk into Mordor.“ A tak sme si zobrali bicykle.

V našom kysuckom Mordore aj na kúsku roviny doslova stojí voda a absolvujeme školu šmyku zdarma. Priznám sa – nie tak často sa mi stáva, že by som chcel nejaký výjazd vzdať už po niekoľkých kilometroch. No snažím sa držať zwAROvho a najnovšie aj môjho kréda: „Neplačkáme!“ Ako človek, ktorý sa jazdám v blate vo všeobecnosti vyhýba, som však už v prvom zjazde vedel, že dnes to bude „trápenka". Či už nahor, alebo nadol. Až na jednu krátku výnimku v podobe šotolinovej cesty od Krížnych ciest sme vystupovali po zvážnici, silno poznačenej ťažbou.

A ako to už býva, tento faktor spôsobil, že sme si drvivú väčšinu museli vytlačiť. Aspoň som sa nemusel hanbiť, že nevládzem v sedle. Z našej trojice som mal jednoznačne najlepšie obutie, Ardent Race vpredu a Ikon vzadu, oboje v šírke 2,35“ a v bezdušovom prevedení. Bezduše mali aj chalani, no dlho som sa nevedel rozhodnúť, ktorý z nich je väčší frajer. Či zwARO, ktorý svoje rýchle Pirelli Scorpion XC RC v priebehu chvíľky za výraznej pomoci lepivého blata premenil na „slicky", alebo Andy, ktorý to šiel na hardtaili bez teleskopky a s tlakmi 2 bary (na bezdušiach). A aj tak nám obom „nakladal“ v každom zjazde.

Keď raz zwARO 100 metrov predo mnou za zákrutou zakričal „Fucking hell!“, vedel som, že nás čaká asi nejaká ďalšia radosť. Onedlho už bolo problematické bicykle vôbec aj tlačiť, keďže naše tretry boli zospodu na „totálku" zalepené blatom. Korunku nášmu úvodnému Peklu nasadilo Papajské sedlo. Je to najstrmší kopec, aký som kedy... vytlačil. Lahôdka pre tých, ktorí sa veľmi radi trestajú, a zároveň jediné sedlo, kde som tlačil bicykel nielen nahor, ale aj dole kopcom. Na vrchole Krkostěna, týčiacom sa nad daným sedlom, hovorím chalanom, že som si myslel, že Považský Inovec je ťažký hrebeň, ale toto asi ozaj trasoval nejaký sadista. Nový level tomu nasadili bežkárske trate, ktoré tadiaľto podľa smerovníkov vedú. Rád by som si pozrel ten zjazd...

Kapitola druhá: Raj

Krkostěna znamenala aspoň malú zmenu k lepšiemu. Na hrebeni sa striedali veľmi pekné s absolútne príšernými úsekmi. Vo všeobecnosti mám kamenisté a korenisté pasáže veľmi rád, no v týchto podmienkach som v zjazdoch už len čakal, ktorý vlhký šuter alebo koreň ma ako prvý pošle priamo k Ježiškovi. Pozlátkou boli opadnuté listy, ktoré tieto neželané prekvapenia dokonale skrývali.

Tým pádom bolo niekedy zbytočné snažiť sa zvoliť stopu a jednoducho som to púšťal dole kopcom priamo za nosom. Zrazu dostaneš do vienka krásnu, širokú a zatrávnenú cestu, kde sa dajú pošibať koníky. Medzi Provazným a Kohútkou sme si užili, aspoň pre mňa, najkrajšiu časť hrebeňa. Pekné a fotogenické výhľady, výborné podmienky, doplnenie energie. Niektoré pasáže mi pripomínali jazdenie v okolí Bieleho kríža z mojich študentských čias. V duchu som sa usmieval, že na to som ani nemusel merať tak dlhú cestu.

Plánovali sme pauzičku na kafé v známom hoteli Portáš. Chalani sa mi opäť raz vzdialili a keďže napokon zastavili už pri hoteli Kohútka, zbytočne som si prihodil dva kopce, kým mi zavolali, kde toľko trčím. Počas pauzy som do seba aspoň natlačil „lepeňák“, banán, Kofolu a presso. Energetické kombo, ktoré sa vlastne absolútne minulo účinku, keďže som v ďalšej stojke opäť tradične tlačil.

Kapitola tretia: Očistec

Úsek medzi Kohútkou a Stratencom najlepšie vystihuje freestyle pesnička na známy nápev, ktorú sme s chalanmi narýchlo „zbúchali“:

„Korene, kamene, stojka, blato, stojka, blato, stojka, blato,
korene, kamene, stojka, blato, výhľad, šmyky, smrť v očiach.“

Na Stratenci s rozhľadňou zastavujeme a okoloidúca turistka nám ochotne spraví jednu konzervu prítomného okamihu. Následne sa pýta, kam smerujeme. Odpovedám jej, že vlastne sami nevieme – začína nás tlačiť čas a na Kasárňach sa rozhodneme, kadiaľ ďalej.

Pôvodný plán je pokračovať zmesou značiek až do Krásna, my si však, najmä kvôli blížiacej sa tme a odchodu nášho vlaku, volíme zostup k Váhu. Najvyšší bod celej trasy, Veľký Javorník, míňame skôr ledabolo a onedlho svištíme rýchlym asfaltovým zjazdom do Štiavnika. Túto cestu máme spracovanú aj v sérii Najkrajšie stúpania. Hoci nás mrzí, že sme hrebeň neprešli celý, užili sme si aspoň jeho hlavnú časť.

Na falošnej rovinke klesáme takmer štyridsiatkou a v obci náhle odbáčame mimo hlavnej cesty. zwARO sa totiž spolieha na mapy.cz, ktoré sa nás silou-mocou snažia držať na cyklotrase, a tak si na najbližších kilometroch ešte užívam brod, žihľavu a ďalšie tlačenie.

Môj Očistec spečatí totálny prepad energie na cyklotrase popri Váhu, ktorý chalani narýchlo „hasia“ gélom a kúskom slaného karamelu. Vďaka im za to. Následne, opäť zwAROvým pričinením, frčíme časovkárskym štýlom až do Žiliny. Chvíľka (alebo aj dve, či tri) blúdenia, kým sme rozbombardovaným okolím stanice prešli do centra, bageta, kebab s „fejkovým" chilli dresingom a hajde na vlak. My aj naše stroje máme už toho dosť.

A či sa na hrebeň vrátime, aby sme si ho dali celý? Ja verím, že keď bude teplejšie, deň bude dlhý a hora suchá, nechám sa v slabej chvíľke „ukecať“. Koniec koncov, na Inovci nám to v lete poriadne svišťalo a v týchto rýchlych zjazdoch to určite iné nebude. Keď sa k tomu pridá množstvo vskutku originálnych výhľadov, plných nedozerných lesov, o extra motiváciu máme hneď postarané.

A čo bolo, okrem súdržnosti a kolegiality, na tomto výjazde najdôležitejšie? Aspoň, že sa nám neprášilo...

Zdroj fotografií: archív autora

Zobraziť galériu (24 fotiek )

Našiel si v texte chybu?

Autor článku

LukasHarant

Dobrodruh, ktorého najviac baví objavovanie slovenskej prírody. Miluje Tatry, cestnú cyklistiku, diaľkové treky, nepohrdne ani XC-čkom, či lezením. V horách mu je základnou výbavou ošúchaný batoh, Horalka, strach z výšok a to najdôležitejšie – sloboda.