Dáme hrebeňovku? Jasné!

Dve hrebeňovky na západnom Slovensku. Charakterom odlišné a pritom relatívne blízko, navyše vám obe ponúknu bohatú dávku zábavy a rozhodne sa nebudete nudiť.

Tento článok nebude o každom zastavení, ale skôr o emócii a nastavení. Nastavení nielen bicykla ale najmä jazdca. Jazda nad niekoľko hodín už nie je len o fyzickej kondícii, ale vo veľkej miere aj o hlave. Celodenné výlety sú často „výkladnou skriňou“ toku myšlienok, striedajúcich sa nálad, prípadne vytrvalý boj s krízou a snaha o jej prekonanie. Po dojazde domov ani neviem, kde som to vlastne bol, akýsi dlhý tunel. A potom sa myšlienky urovnajú a nastane veľký tresk...


Mierne som sa v myšlienkach odklonil a nespomenul som, o aké hrebeňovky ide. Prvú trasu som zvolil hrebeň Malých Karpát od Nového Mesta nad Váhom a druhý hrebeň „na holenie“ bol Považský Inovec, so štartom v Trenčíne. Obe trasy som už v minulosti absolvoval, no každý prejazd je iný. Či už je to miernou zmenou trasovania, výmenou spolujazdca alebo jednoducho jazda v opačnom smere. No jazdiť by som ich každý rok asi nechcel, radšej niečo nové.

Logistika a plánovanie

Mať únikový plán je veľmi príjemný pocit istoty. Alebo ilúzia?

Pri svojich jazdách som osamelým vlkom, no na diaľkové výlety mám rád spoločnosť. Beriem to ako poistku, ak by sa niečo neplánované stalo. Vo dvojici sa navyše lepšie ťahá a aj čas ide akosi rýchlejšie. Problém nastáva pri zladení termínov, preto je ideálny a zároveň maximálny počet - dvaja účastníci „zájazdu“. Plánov a povinností je na každej strane veľa a tak to nie vždy „vypáli“ na ideálne počasie.

Malé Karpaty som šiel s Palom, našli sme si termín počas týždňa. Vlna horúčav naberala na intenzite a noc pred akciou sa celé nebo „vylialo”. Na ďalší deň už bola opäť aktívna výstraha pred búrkami, a k tomu tropické teploty. Vyhliadky neboli vôbec ružové, no išlo sa. Bol to totiž už alternatívny termín a ďalší by sa hľadal veľmi ťažko.


Pri prejazde Považským Inovcom mi robil spoločnosť Lukáš a počasie nebolo také dramatické, no malo pršať. Zďaleka teda nebolo ideálne, ale, samozrejme, išlo sa.


Výhodou oboch hrebeňov je fakt, že keď sa cestuje, tak sa dá ísť vlakom. Tam si pohodlne odveziete aj bike a v ideálnom scenári skončíte doma, prípadne sa viete na trase spustiť dole a opäť naskočiť na vlak. Mať únikový plán je veľmi príjemný pocit istoty. Alebo ilúzia? Navyše sa už ráno viete po ceste na vlak mierne rozjazdiť. No pozor, na hlavnej stanici si skorú rannú kávu a niečo pod zub skrátka nedáte. V tomto smere som bol mierne naivný a zaplatil som za to „mŕtvou“ kávou z automatu. Pri druhej jazde som si dal kávu radšej rovno doma a chybu som nezopakoval. Rýchlik na tretej koľaji, vyrážame.

Čo so sebou a ako pripraviť bike?

Nechcelo sa mi so sebou brať batoh, no zobral som ho a bolo to veľmi dobré rozhodnutie. K rezervoáru na vodu som dokázal natlačiť aj nejaké jedlo navyše, ktoré sa mi už nezmestilo do dresu. Počas dlhého výjazdu si zrejme nevystačíte len s gélmi a energetickými tyčinkami, a tak odporúčam pribaliť aj hotovosť. Predídete tak možným problémom pri platbe v miestnych pohostinstvách. Základom je pestrá strava a v mojom prípade aj kofeín. Ako tabletka záchrany poslúži hroznový cukor.


Bicykel som špeciálne nepripravoval, zameral som sa na správny tlak v tlmiči a plášťoch. S tlakmi som sa pohral z dôvodu vyššej hmotnosti jazdca s batohom, nechcel som preraziť plášť o nejakú skalu, to by bol komplet výjazd v háji. Považský Inovec je podstatne technickejší a na mnohých miestach sú skaly, alebo voľné kamene. Odporúčam vyšší tlak, minimálne v zadnom kolese. Oba hrebene sú v letných mesiacoch poriadne prašné a mazanie dostanete na limit. Ak máte miesto, tak si vezmite malú fľašku a počas jazdy premažte reťaz, pôjde sa vám lepšie.


Po nočnej búrke bol les ešte vlhký a moje plášte ma rozhodne nepodržali. Už v prvom kopci som zosadal z bicykla, takto som si ideálny začiatok naozaj nepredstavoval. Pirelli Scorpion™ XC RC má dezén, ktorý nie je práve „doma” na mokrých kamienkoch, či koreňoch. Na hrebeni Inovca hrala iná pesnička, v hlavnej úlohe bolo prašné prostredie. Plášte to zvládli bez jediného zaváhania a to sme smerom dole materiál nešetrili. Ak máte možnosť, zvoľte teda univerzálnejšie obutie.

Ako sa mi išlo?

Úvod prvej jazdy som naznačil vyššie. V Novom Meste nad Váhom bolo ráno chladno, všade mláky a celé Karpaty v opare. Vlhkosť sa dala krájať. Už po dvoch hodinách jazdy som sa cítil akosi zvláštne. Pil som podľa môjho názoru dostatočne, ešte nebolo tak horúco. Ale aj tak som mal problém pri močení, bolelo to. Farba žiarivo žltá.

Jasné príznaky dehydratácie, ale prečo? Keď som nad tým spätne rozmýšľal, tak sa mi zrejme zbláznilo telo. V lese bola veľmi veľká vlhkosť, kvapky vody stekali po listoch. Neustále som bol mokrý a zrejme som sa rovnako intenzívne aj potil a ani som o tom nevedel.

...aj keď kilometre na trase ubúdali pocitovo rýchlo, ručičky hodín šli ešte rýchlejšie.

Nie práve ideálny úvod na 142 kilometrovej trase. Zvoľnili sme, snažil som sa piť častejšie. Z fľaše som sŕkal elektrolytový nápoj. Cieľ bol jasný, doplniť stratené minerály a vrátiť sa späť. Nešlo sa mi vôbec zle, bolo to skôr o psychike. Stále som sa sám seba pýtal, čo sa stalo, niekedy aj nahlas. No odpoveď na túto otázku dodnes neviem. Našťastie sa postupne telo spamätalo a všetko bolo v rámci možností. Len ten čas „letel” vpred.


Úvod trasy by som označil ako zábavné, technickejšie jazdenie. Miestami „stojky“ a nosenie, ale to k tomu patrí. Stredná pasáž bola zmiešaná, občas sa objavila aj nejaká lúka, polia, dediny či krátky singel - no stále bola táto časť pomerne zábavná. Ako sme sa blížili k Pezinskej Babe, tak sa všetko javilo nekonečné.

Od Baby to už bola povinná časovka domov, všetko sme poznali a nebolo potrebné sa nejako zbytočne rozptyľovať okolím. Domov sme dorazili tesne pred zotmením a našťastie to bolo bez búrky. Prekvapilo ma, že po nočnej prietrži nebolo v lese veľa popadaných stromov. Obával som sa o plynulosť jazdy. Nebaví ma, keď treba neustále riešiť niečo iné, ako jazdu samotnú.


Domov sme to dobojovali navyše bez technických problémov a bola to Paliho najdlhšia jazda v živote, čo sa dĺžky času týka. Gratulujem. Aj o tomto sú hrebeňovky, o prekonávaní osobných rekordov.


Hrebeňovka Považského Inovca je podstatne kratšia, a tak nám s Lukášom napadlo, či neprejdeme až do Bratislavy. Bol to taký bonusový cieľ, ak by všetko šlo podľa plánu. Preto sme pre istotu vyrazili na skorší vlak a v Trenčíne sme štartovali okolo pol siedmej ráno. Do výbavy pribudlo osvetlenie a dioptrické okuliare na jazdu v noci.


Dilatácia času zafungovala aj na tejto strane rieky Váh, a aj keď kilometre na trase ubúdali pocitovo rýchlo, ručičky hodín šli ešte rýchlejšie. Výrazne som to neriešil, no v hlave mi to stále vŕtalo, nechcelo sa mi jazdiť niekoľko hodín potme. Tik, tak.

Predo mnou bolo ťažké rozhodnutie, pokračovať sám do tmy?

Ak by som si musel vybrať, tak sa mi zrejme viac páčilo na Inovci. Možno to bolo spomienkami na detstvo, alebo hravosťou terénu. Fyzicky to bolo podstatne náročnejšie a vrchná časť tela mala pomerne „naložené“ už v polovici výjazdu. Nohy časom prestanú bolieť, a tak ostáva riešiť všetko ostatné, aby nebola nuda.


Prvú väčšiu prestávku sme mali až na Bezovci. Zásoby vody sme doplnili v kolibe, kde prevádzkar pôsobil veľmi ustráchane, že od neho niekto niečo chce. Zaskočili sme ho zrejme menej ako kofolu, ktorú sme si dovolili objednať. Bublinky žiadne, skvasená pachuť na jazyku. Mňam! A možno sa len zľakla tých špinavých pohárov. Kto vie. Hygienický štandard tohto miesta naháňal strach. Ale, čo ťa nezabije...


Lukáš už v tomto bode trasy urputne bojoval so svojím žalúdkom, mne sa šlo na počudovanie dobre. Snažil som sa „vydupať“ všetko, čo ma nedonútilo zosadnúť, nešetril som sa tlačením. Stále bolo pod mrakom a sledovali sme radar.


Havran sme preleteli a hor sa smer Hlohovec, záver už bol riadne v tuneli, nejako sa mi nechcelo. Potrebovali sme poriadny obed v miestnych potravinách a rozhodnúť sa, či ideme ďalej, alebo to balíme už v Hlohovci. Cieľ bol splnený a všetko ostatné ber čert. Najedli sme sa a pokračovali. Pri extrémne nezáživnom asfaltovom presune doľahla na Lukáša kríza už „na kompletku“ a mal problém držať sa za mnou. Nevzdával sa, tak to má byť.

Presun sme zvládli bez psychickej ujmy a pokračovali sme po plánovanej trase. V Dechticiach som ho ešte „ukecal“ ale po prvom kopci už definitívne vyhodnotil, že dnes to už ďalej nepôjde.


Predo mnou bolo ťažké rozhodnutie, pokračovať sám do tmy? Alebo zvoliť ústup do Smoleníc na vlak? Bude to zlyhanie, alebo stávka na istotu? Ako sa s tým popasovať? Úprimne, vôbec som nemal chuť pokračovať ešte približne 70 kilometrov, z toho 45 za tmy. Nakoniec to za mňa vyriešil radar. V predikovanom vývoji oblačnosti ukázal búrku presne nad trasou už o ôsmej večer. Pokračovať do dažďa a tmy nedávalo ani ten najmenší zmysel, a už som nemal pochybnosti.


V Smoleniciach pri zámku si obnovím predpoveď a búrka kompletne zmizla. Osud? Neviem, toto sa mi ešte nestalo, ale asi to tak malo byť. Môj vzdialenostný rekord na „horáku“ som teda neprekonal, možno nabudúce. S odstupom času to ale neľutujem, bolo to správne rozhodnutie. Ako sme začali, tak sme aj skončili, vo dvojici. Mechanické problémy sa nám aj tento deň kompletne vyhli a padlo len zopár kvapiek.

Každá hrebeňovka píše iným perom

Ako bolo spomenuté v úvode, každý prejazd je iný. Na diaľkových jazdách je presne tento faktor najzaujímavejší. Nedá sa vopred pripraviť na všetko, treba improvizovať a nejako to zvládnete aj vy. Hlavné je nepodľahnúť „démonovi krízy“, určite sa ukáže a bude vás skúšať. Boli ste tento rok na nejakej hrebeňovke aj vy? Do komentárov môžete dať tipy a ak si spomeniete na niečo špecifické, tak sem s tým!