Salzkammergut Trophy ´23 - nie vždy idú veci podľa plánu

Ani dážď na dovolenke nie je tragédia, stačí sa na to len pozrieť z iného uhla. Aj o tomto sa dočítate v článku z dovolenky pri Halštatskom jazere s programom pre 7-ročného syna skombinovaným s maratónom pre otca.

Minulý rok, keď sme odchádzali od Halštatského jazera, pohrávali sme sa s myšlienkou, že tento rok by sme tam mohli stráviť viac času. Tak vzniklo rozhodnutie, že v roku 2023 tu zostaneme 7 dní, nech si každý príde na svoje a máme dostatok času navštíviť miesta, kde sme ešte neboli.

„Horúci” príchod

Ubytovanie máme rezervované v Bad Goisern – je to centrum diania maratónu. Syn je už zvyknutý na prostredie a celkovo dedinka disponuje všetkým, čo človek potrebuje. Na cestu sa vydávame v pondelok niečo po 7. hodine, chceme sa vyhnúť zápche na diaľnici a prístavnom moste. Po prechode hranicami máme času na rozdávanie, „check-in" až o 14.00 hod. Pre deti je aj samotná cesta cieľom. Bad Goisern nás víta krátkou ale zato výdatnou prehánkou. Po príchode na miesto dážď ustal, vyšlo slnko a začalo byť horúco. No to som ešte netušil, že horúco nám ešte len bude.

Ubytovanie sme si rezervovali v tom istom apartmáne ako minulý rok. Vlastní ho jeden manželský pár, preto sme s domácim vynechali booking a dohodli sme sa medzi sebou. Starý pán mi na lístok dal svoju pečiatku, dátum príchodu, odchodu, podpis, priezvisko si poznačil do veľkého kalendára a podali sme si ruky. Za mňa dohodnuté slovo chlapa, odchádzame.

Zvoním a dvere mi otvára pani domu. Podám jej do ruky lístok s rezerváciou, vojde dnu, no o chvíľu na to vychádza so zarazeným výrazom. Nehovorí anglicky a ja, bohužiaľ, zase neviem po nemecky. Zavolala ma dnu a ukazuje mi kalendár, iné priezvisko a úplne iný rezervovaný termín. Len teraz mi zostalo „teplo“. Rodinke oznámim, že naša rezervácia v podstate neexistuje. Syn začne plakať, ja sa s domácou dohodnúť neviem, jazyková bariéra nepustí. V hlave mám myšlienky typu, keď nenájdeme nič tu, ako ďaleko budeme musieť ísť, než sa nájde voľná izba.

Priateľka skúsi booking – jediné voľné miesto je hotel za 2,5 tisíc. Domáca sa snaží upokojiť situáciu. Moja rezervácia na papieri nepustí, je tam pečiatka aj podpis. Povie „moment“ a vojde do domu. Po 10 minútach svitá nádej, podáva mi svoj telefón, na druhej strane je jej dcéra a ja počujem angličtinu. Vysvetlím jej situáciu, že sme sa s jej otcom dohodli a rezervovali sme si apartmán. Ona mi, žiaľ, oznámi, že jej otec zomrel a jeho kalendár sa stratil. Tým pádom o nás nevedeli. Na naše šťastie sa k situácii postavila veľmi zodpovedne, po hodine sa jej podarilo pre nás nájsť voľné ubytovanie a to priamo v Bad Goisern. Neveril by som, že je to možné. Nie všetky izby a apartmány sú na bookingu, keď hľadáte pomimo, objaviť sa ešte čo-to dá. Tým pádom bola naša dovolenka zachránená.

Asi o pol piatej prichádzame k apartmánom na hlavnej ulici vedúcej od námestia, necelých 500 m od štartu. Takto blízko od štartu sme ešte za tie roky neboli. Majiteľka zároveň vlastní aj kvetinárstvo, všetci prichádzajúci do cieľa ideme okolo. Po vybalení sme boli všetci vystresovaní, preto sme sa vybrali prejsť smerom k vodopádom nad Hallstattom a následne si ešte vychutnať podvečer v mestečku.

Prvý deň

Nemali sme striktne stanovený program na jednotlivé dni. Mali sme len predstavu, čo chceme tento rok skúsiť a zažiť. Predpoveď na utorok hlásila výstrahy pred teplom, 32 °C, žiadna oblačnosť. Ideálny deň ísť sa schladiť k vode, syn je narodený v znamení vodnára, preto ho dvakrát prehovárať nebolo treba. Minulý rok sme takto strávili doobedie na verejne prístupnom mieste pri Halštatskom jazere, kam sa dá dostať autom, odparkovať na malom parkovisku a zároveň tade vedie aj cyklotrasa.

Minuloročná poznámka priateľky „budúci rok by som tu na jazere chcela skúsiť paddleboard“, sa vďaka mojej kolegyni z práce stala skutočnosťou. Požičala nám paddleboard. Musím priznať, že synovi to išlo asi aj o dve triedy lepšie ako nám dvom dospelým. Celkovo deti s vecami nerobia toľko vedy, idú na to akosi prirodzene. Nemal problém sa po krátkom tréningu naň postaviť.


Aj napriek tomu, že podvečer sme už mali slnka dosť, našiel som ešte odhodlanie zobrať bike na Ewige Wand.

Druhý deň

Ďalší deň dovolenky som začal niečo krátko po 6. hodine ráno. Chcel som si prejsť začiatok B-čkovej trasy, zhruba 30 km - teda prvý výšľap na Raschberg a k tomu prejazd cez Hutteneckalm. Ranná teplota bola príjemných 17 °C, predo mnou 800 m výškových, než sa dostanem hore, ideálne podmienky. Na trase už boli smerovníky na svojom mieste. Niet sa čo čudovať, pri takom rozsahu kilometrov to chce poriadny predstih. Takýto prejazd, keď sa človek nepotrebuje naháňať, dáva šancu vychutnať si výhľad.

Len čo zatvorím dvere, strhne sa prietrž „solídneho alpského typu“.

Alebo nájsť miesta, kam očami pri pretekoch nezablúdite, lebo čas na to nie je a v zjazde človek ďaleko do strán nepozerá. Týmto spôsobom sa mi napríklad podarilo nájsť studničku za Huteneckalom priamo pri odbočte do pasáže s koreňmi a kameňmi. Išiel som tade x-krát, no všimol som si ju až teraz.


Potom už len rýchly prejazd cez Ewige Wand až dole k schodom v Laufen. Keď tu nik nezavadzia, schody nie sú vôbec problém. Len neviem, či to tak bude aj v sobotu. Cesta k ubytovaniu prechádza okolo námestia, no čo ma z diaľky zarazí, nevidím žiadny stan, na námestí nie je kameň na kameni. Už pred odchodom zisťujem, že ročník bude trochu iný. Tí, čo sme boli zvyknutí na stanovačku na ihrisku, môžeme len spomínať. Nepodarilo sa mi zistiť dôvod, ale tento rok sa dalo stanovať len mimo Bad Goisern. Podľa mapy je to vyššie v horách a bez zázemia (sprchy, voda bola, elektrina ako tak), mimo chýbajúceho kempu tento rok na tradičnom mieste.

Teplota sa aj v stredu šplhala celkom vysoko, po rodinnej porade padol návrh ísť sa pozrieť lanovkou na Katrin. Do výšky 1 400 metrov sa dostávame za necelých 15 minút. Pri slnečnom počasí sa nám naskytne nový pohľad na údolie a obklopí nás božské ticho.


Zo stanice lanovky vedie niekoľko turistických chodníkov. My sme sa rozhodli pre cestu k vysielaču, na ktorom je umiestená aj webkamera. Turistická značka hovorí o 45 minútach, čo je úplne v pohode. Až k vysielaču sa nedostaneme, v tejto výške už aj teplota 30 °C nie je príliš príjemná. Preto to radšej vzdáme a cieľ si ponecháme ako lákadlo pre budúci rok.


Vraciame sa do Bad Goisern a deň sme zakončili na detskom ihrisku, no vyženú nás prichádzajúce tmavé mračná. Len čo zatvorím dvere, strhne sa prietrž „solídneho alpského typu“.

Tretí deň

Výdatný dážď si nedal pokoj ani v noci. Počasie sa upokojilo iba nadránom a konečne bolo vonku znesiteľne, aj keď pod mrakom. Keď už padlo toľko vody, aj takáto situácia sa dá využiť, pôjdeme k vodopádom. Kedy v nich bude dostatok vody, ak nie po lejakoch? Po raňajkách sadáme do auta a smerujeme za Lahn k parkovisku, kde začína turistická trasa.

A oplatilo sa. Prvý vodopád nad usadlosťou dáva o sebe hlučne vedieť. V porovnaní s prvým dňom, keď zhora voda stekala, sa dnes valí celou šírkou. Až teraz sa to dá nazvať vodopádom.


V údolí počuť silu vody narážajúcu na skaly a valiacu sa do Halštatského jazera, hore v údolí je príjemne chladno. Po dvoch dňoch „praženia sa” je to vítaná zmena a osvieženie. Po necelej polhodine sa dostaneme k dvom vyhliadkovým platformám, no pre hluk sa veľmi nepočujeme. Padajúca voda vytvára hmlu a po pár minútach sme slušne navlhnutí. To, čo som videl počas pretekov z mosta, mám čas si pozrieť z inej perspektívy.

Prvýkrát mám možnosť spraviť si fotky bez davov turistov a čakania na miesto.

Presne takto sa treba postaviť k vývoju počasia a nerobiť z dažďa na dovolenke tragédiu. Na ceste k autu zbiera syn kamene na pamiatku. Po neskorom obede sa vyberieme k Ewige Wand. Je v opare hmly a slnko sa musí cez ňu predierať, no keď sa konečne dostaneme na miesto, pohľad odtiaľ ma ani po toľkých rokoch stále neomrzel.


Cestou dole do Bad Goisern máme aj tento rok šťastie a vo výbehu pri ceste sa pasú jelene, nepohrdnú čerstvou trávou. Solídny záver dňa, keď vidím synov spokojný výraz.

Štvrtý deň

Zase som si privstal a o 6. hodine odchádzam smerom k Hallstattu okolo jazera, cestou kopírujúcou sobotňajšiu trasu maratónu. Mojím cieľom je most nad vodopádmi, ale tentokrát si ich idem pozrieť z hornej strany. K tomuto miestu sa na maratóne zjazduje zo Salzbergu, divácky celkom zaujímavé a prístupné. Dá sa tam dostať pešo alebo s trochou námahy na biku.

Človek si zvykne na gýčové panorámy, no nedá mi nespraviť si pár fotiek. Pokochám sa výhľadmi a nasmerujem to späť dole do Hallstattu. O 8.00 je nábrežie prázdne, takýto stav počas dňa asi neuvidíte. Prvýkrát mám možnosť spraviť si fotky bez davov turistov a čakania na miesto. Nad horami sa drží opar – mám fotku ako z katalógu.


Po návrate na ubytovanie rodinka už netrpezlivo čaká, kam ich otec zase vytiahne. Z miest, ktoré sme mali na programe, vyberáme lanovku na Salzberg. Počasie nám dopraje modrú oblohu, miestami nejaký ten mrak. V Hallstatte býva vo všeobecnosti problém s parkovaním, no so šťastím nájdeme voľné miesto v podzemnej garáži. V spodnej stanici lanovky už čaká poriadny zástup turistov, hore sa dá dostať aj peši. Serpentínami v sobotu sa tadeto budeme „súkať” na bikoch, vzdialenosť 5 km s prevýšením 330 m.

... ideme vo vláčiku, keď nás náhle zastaví stádo kráv, ktoré sa rozhodlo zablokovať nám cestu.

Po polhodine čakania nás kabínka vezie hore, keby to takto šlo tými serpentínami aj na biku. V hornej časti prebiehala prestavba jednotlivých staníc expozície soľných baní. Jedným z miest, kam sa oplatí zájsť, je vyhliadková platforma Hallstatt Skywalk. Na to, aby ste si spravili fotku zo samotného cípu vyhliadky, je počas slnečných dní, ale aj vo všeobecnosti, potrebné chvíľu počkať v rade.


Malou vsuvkou k nášmu programu bolo zanechanie malého zámku na sieťke zábrany na pamiatku. Toto sa však, žiaľ, nestretlo s pochopením nášho syna, ktorý argumentoval tým, že načo kúpime vec, ktorú tu chceme nechať len tak pripnutú. Po dlhšej debate však zámok zavesíme na zábradlie aj s vyrytým rokom 2023.


Dole schádzame pešo, pomedzi turistov sa miestami objavia aj bikeri, ktorí si hľadajú ideálnu stopu pred zajtrajškom, keď sa hore bude „driapať” množstvo pretekárov. Jedným z nich bol aj Karel Hartl, stretám ho v spodnej časti s otázkou: „Ty si nedáš pokoj?“

Piaty deň - preteky

K najvyššiemu bodu to dnes bude mordor, cestou do tých 1 300 m n. m. to nemalý počet pretekárov zabalí a zíde naspäť.

Na sobotné preteky predpoveď hlási výstrahu pred vysokými teplotami, ktoré by mohli byť až na úrovni 34 °C. O piatej ráno sa idem pozrieť na štart A-čkovej trate. Teplota fajn, 16 °C, pre niekoho málo, ale netreba zabúdať, že začiatok sa začína stúpaním. Minulý rok si pamätám, že zohriať sa nebol problém. Zmocnil sa ma zvláštny pocit, byť na štarte a nemať pod sebou bike. Na jednej strane je mi to ľúto, že nie som v štartovom koridore, na druhej strane som rodine sľúbil, že tento rok to bude len „B-čko“.


Štart B-čkovej trasy je od 9.00 a delí sa na 3 štartové koridory podľa odhadovaného času dojazdu do cieľa. Vybral som si štart 9.05. Váhal som, v ktorej vlne ísť, pretože skúsenosti z minulých rokov mi vraveli, že po vjazde do lesa a prechode mostíkom sa to tak či tak upchá. Nebolo to inak ani tento rok. Očakával som fotografov, panoráma s ľadom a snehom pod Dachsteinom je ideálna, no fotograf žiaden.


Po hodine a štvrť stúpania prichádza zjazd, ideme vo vláčiku, keď nás náhle zastaví stádo kráv, ktoré sa rozhodlo zablokovať nám cestu. Nakopí sa nás tam asi 20, až potom boli nechápavé kravy ochotné urobiť uličku. Nikomu z nás sa extra nechcelo skúšať nejakú odtlačiť. Vidieť kravu za ohradou a voľne pohybujúcu sa v lese bez bariéry im dávalo prirodzený rešpekt.

Po zjazde z Hutteneckalm a príchode na Ewige Wand som sa tešil, že zídem schodmi. Bol som si to párkrát prejsť, ale nepodarilo sa - dvaja predo mnou zosadli a nenechali mi tam miesto. Tak isto som pochodil aj na schodoch v Laufen, dievča predo mnou zosadlo a nechcel som na ňu tlačiť, tak som išiel vedľa biku. Na občerstvovačke sa stretávame s Tomášom Dedinským, hľadá mechanikov pre problémy s plášťom.

... nie je na výber, len pokračovať v stúpaní.

Ja pokračujem ďalej k jazeru a serpentínam, ktorými sme včera s rodinou kráčali dole. Zatiaľ som spokojný s tempom, akurát tie schody, ktoré som šiel vedľa biku, mohli byť o kus lepšie. Po prejazde okolo dolnej stanice lanovky je už citeľne teplo, štartové pole sa zahustilo a miesta na jazdu je menej. V polovici to už ďalej nejde, zosadám. Je mi horúco a „štrikovať” pomedzi ostatných by ma stálo viac síl ako nepopulárne tlačenie.

Povzbudí ma pretekár z Maraton biku z A-čkovej trate. Vravím mu, že dnes na to nemám. To som ešte netušil, že to najhoršie ma ešte len čaká, asfaltová cesta s maximom 31 % je neskutočne rozpálená. Osvieženie prichádza v podobe chlapíka s hadicou. Studená voda mi dáva „bomby”. Stúpanie mi pripadá nekonečné a dnes dvojnásobne. Teplomer na tachometri hlási 41 °C.


Po prejazde okolo vodopádov a príchode na občerstvovačku doplním vodu do fliaš a vaku. K najvyššiemu bodu to dnes bude mordor, cestou do tých 1 300 m n. m. to nemalý počet pretekárov zabalí a zídu naspäť. Podaktorí sedia či ležia popri ceste, pre istotu sa spýtam, či je všetko v poriadku. Odpoveďou je, že nemajú dosť síl. Keď sa vytrepeme hore, víta nás teplota 32 °C, v tejto výške by som niečo také nečakal.

V poslednom kopci to už je na hrane, hľadám kadenciu, pri ktorej ma kŕče neodstavia úplne.

Dobrým rozhodnutím bolo zobrať si vody, koľko len bolo možné, fľaše mám prázdne, vo vaku ostalo pol litra. Pijem radšej viac, než by som mal prísť do stavu, aby mi ostalo zle z dehydratácie. Nasleduje zjazd okolo jazera Gosau, kde si neodpustil čert a riaditeľ pretekov v jednej osobe povzbudzovanie. O tom, že je teplo aj čertom, ma utvrdí fakt, že sa schováva pod slnečníkom.


Dostávam sa do bodu, kde som sa minulý rok zasekol a nešlo to ďalej - začiatok stúpania na posledný kopec. Nekontroloval som si trasu tak detailne ako pri minuloročnej príprave na A-čko a to bola chyba. Toto stúpanie si pamätám ako nekonečné, väčšina máme toho slnka dnes dosť, keď je to možné, ideme tieňom. Keď prídem na križovatku, kde si vravím, už je to OK, o chvíľu som hore, prichádza prekvapenie. Žiadne odbočenie vľavo, ale stúpame ďalej. Výškový profil som si nebral, veď načo, nie je na výber, len pokračovať v stúpaní. Celkovo mi upadá morálka, teplo ma ubíja, som rád, že mám za sebou zjazd do Gosau.


Celkovo som časovo na tom úplne zle, počítal som s časom okolo 8 hodín. Keď pozerám na tachometer, 8 hod 35 minút. Jediné, čo mi zostávalo, skúsiť to spraviť aspoň pod tých 9 hodín. V sumáre mi to nevyšlo o necelé dve minúty. Zo všetkých pretekov, ktoré som tu zažil, bol teplotne tento rok asi najhorší. V poslednom kopci to už je na hrane, hľadám kadenciu, pri ktorej ma kŕče neodstavia úplne. Ani magnézium už nepomáha tak, akoby som čakal. V globále spokojnosť - nespokojnosť, na to, aby som sa v noci vyspal, si musím dať paralen.

Šiesty deň

Počas nedele sa koná Junior Trophy, ktorá ponúka XC preteky s 9 kategóriami rozdelenými podľa veku. A k tomu je náležite upravený aj počet kôl, ktoré majú decká absolvovať. Druhou alternatívou je parkúr, pri ktorom sa jazdí po identickej trati, vytvorené sú 4 kategórie podľa veľkosti kolies. Pred začiatkom prázdnin mal syn tú smolu, že dostal ovčie kiahne, a celkovo ho to oslabilo, na bicykli nevydržal tak dlho, aby bol schopný skúsiť XC preteky. Zvolili sme teda parkúr, čo preňho nie je vôbec podstatné, ide o zážitok.


Pekné počasie sa nemení, po včerajších horúčavách sa schovávam v tieni. Hľadáme miesto, kam by sme sa išli schladiť k vode. Beriem bike a idem sa pozrieť, či sa nájde voľné miesto pri Halštatskom jazere, no je víkend, všetko je plne obsadené, nemáme sa kde zložiť. No rieka tečúca z jazera je zregulovaná a v Bad Goisern za elektrárňou, ktorú tu vybudovali (myslím, že asi pred 7 rokmi), ponúka prírodné kúpalisko. Pokojnejšia voda končí za mostom, kadiaľ vedie trať maratónu. Aj toto je jedno z miest, ktoré som počas pretekov nevnímal ako zaujímavé. Z ubytovania sme to nemali ďaleko, pobrali sme pár nevyhnutných vecí plus niečo na jedenie a ideme.

Ostáva nám posledný večer, zajtra ráno balíme a odchádzame domov. Na nášho syna to trochu doľahlo, ešte by tu zostal. Verím mu, cítime to rovnako. Berieme ho ešte do miestneho Kur Parku. Behal tu ako 1,5-ročný, no teraz tu vie stráviť hodiny. V sobotu počas toho, ako som sa ja mordoval na trati, tu „zabili" 7 hodín, priateľka prečítala knihu a on si našiel kamarátov. Deti jazykové bariéry veľmi neriešia.

Na to, ako začal príchod na dovolenku, nám tento rok doprialo počasie. Rozhodnutie zostať tu dlhší čas s odstupom času beriem veľmi pozitívne. Aj keď sme tu dovolenku strávili už po niekoľkýkrát, stále je tu čo objavovať, a verím, že inak to nebude ani v budúcom roku.