Salzkammergut Trophy 2022 – lístok do pekla si kúpiš, ale so spiatočným to také jednoduché nie je

Salzkammergut Trophy 2022 – lístok do pekla si kúpiš, ale so spiatočným to také jednoduché nie je

Príbeh o tom, prečo som sa po šiestykrát odhodlal postaviť na štart A - trasy. Ako sa vie otec rodiny, chodiaci do práce 5 dní v týždni, pripraviť na 213 km v Rakúskych Alpách.

Lístok do pekla – aj takto by sa dala popísať Á-čková 213-kilometrová trasa na Salzkamergut Trophy. Tento rok sa konal jubilejný 25. ročník tohto podujatia v peknom prostredí v okolí Hallstattského jazera. Nápad po šiestykrát sa znovu prihlásiť na Á-čko som dostal koncom minulého roka. Dvojročný výpadok, keď sme do Rakúska s rodinou necestovali pre covid, ani nie tak z obavy o covid samotný. No skôr to bola obava, ako sa zmenia pravidlá na hraniciach pri návrate (testy, karanténa a pod.) Človek po týždňovej dovolenke predsa nemôže ďalšie dva týždne stráviť doma. K samotnému prihláseniu sa: vždy je to výzva po fyzickej, ale aj psychickej stránke, navyše som tento rok mal objednaný nový hardtail, čo ma do značnej miery upokojovalo.

Dal som si nie veľmi bikerské raňajky, no stavil som na istotu - klasická žemľa, maslo, syr a saláma

Prišlo to obdobie aj na mňa a prešiel som na 29-tku. Áno, presne tak, ešte stále som jazdil na 26-tke. Posledný pokus prísť do cieľa 213 km som absolvoval v roku 2018, keď som nestihol časový limit pri vodopádoch za Salzbergom. Spravil som chybu, že som začal pochybovať o tom, či to stihnem. Zrazu sa mi jazdilo zle, dole kopcom som nemal odvahu sa pustiť a smerom hore som sa príliš šetril. Tento rok som mal odhodlanie a iný výsledok ako prejazd cieľom bol pre mňa neprijateľný. Všetko sa to pretavilo do rozhodnutia vyskúšať to znovu.

Príprava


Väčšinu prípravy som absolvoval v kopcoch Považského Inovca. Zameral som sa skôr na výškové metre, než na samotné kilometre. Základom bola pre mňa Panská Javorina, kopec, ktorý bol tento rok najvyšším bodom BikeFest maratónu. Hore som chodieval z viacerých strán a následne som pokračoval smerom buď na Bezovec alebo zjazdom do údolia železnice a nasledovalo ďalšie stúpanie. Trať, ktorú bude v Rakúsku treba absolvovať, má značnú dĺžku a tomu som musel prispôsobiť aj štýl jazdy. Trénoval som udržanie rovnomernej kadencie pri meniacom sa stúpaní a zároveň som tlačil pulzy smerom dole. Pri pulzoch som si potreboval nechať aj rezervu, keď bude treba zrýchliť alebo pre prechod technickejších pasáží. V priebehu dvoch mesiacov, keď som mal nový bike, sa mi podarilo najazdiť zhruba 1 890 km pri 29 800 výškových metroch. Ako základ mi to celkom stačilo. Počas roka do práce jazdím na bicykli, či je leto alebo zima. Netvrdím, že občas nejdem autom, ale tých dní je málo. Podstatné je premôcť sa a v tomto období obľúbený výraz - vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Nemám to ďaleko - 6,5 km, ale denne sa kilometre nazbierajú a telo potom nie je také lenivé.

Profil a mapa na tento rok boli zverejnené dosť neskoro. Keď som trasu porovnával s minulými ročníkmi, niečo mi na nej nesedelo - úvod sa dosť zmenil. Dal som si tú robotu a celú trasu som si vyklikal cez webový plánovač. Výsledkom bolo 212,57 km a výškové metre boli dosť mimo. No profil sa mi zhodoval s tým, čo bolo načrtnuté v propozíciách. Teraz som aspoň vedel, čo mám čakať a kam cesta povedie.



Cesta tam


Do Goisern sme vyrazili vo štvrtok ráno z dedinky pri Trnave, partnerka Veronika tam má rodičov. Veci do auta sme nabalili ešte v priebehu stredy a rozhodli sme prespať pri Trnave, skrátenie cesty o hodinu je len plus. Ubytovanie som rezervoval už v priebehu minulého roka priamo v Goisern. Apartmán s dvoma samostatnými spálňami bol väčší ako náš byt. Čo bola fajn kombinácia, keďže sme mohli zobrať ešte niekoho z rodiny. Tento rok to boli partnerkini rodičia. Odišli sme na dvoch autách zhruba o siedmej hodine, aby sme sa vyhli zápche na Prístavnom moste. Cesta ubiehala v pohode s pár zastávkami na diaľnici a poslednou pri jazere Traunsee na obed a schladenia sa vo vode. Do Goisern sme dorazili pár minút po 14. hodine, kde pán domáci pochválil presnosť príchodu a odovzdal nám kľúče.



Bike-check a štartovné číslo


Podmienkou sobotného štartu je absolvovanie bikechecku v priebehu piatku. Tento rok začínali od 10. hodiny a ak si dobre pamätám, kontroly sa vykonávali do nejakej 17. Dostavil som sa niečo okolo pol jednej, boli tam dvaja mechanici a len jeden človek na kontrole svojho biku. Celé to prebieha štýlom - zoberiete tlačivo, vyplníte základné osobne údaje, štartovné čísla (informácia o štartovnom čísle mi prišla SMS správou deň vopred a druhýkrát aj v piatok), výrobca, model bicykla. Zvyšné kolónky obsahujú definovanie komponentu, či je bike HT/FULL, typ plášťov, o tom, či jazdíte na bezdušákoch a podobne. Keď si vezmem samotnú kontrolu, nič tragické sa nedialo – servisák zatlačil prednú brzdu a celým bikom tlačil dopredu - dozadu, to isté so zadnou brzdou. Skontroloval utiahnutie sedla. Hľadal vôľu na hlavovom zložení. Skontroloval, či kľuky nemajú dajakú vôľu. A posledné si zobral na mušku náboje kolies. Po jeho spokojnosti som dostal podpis a mohol som si vyzdvihnúť štartový balíček s číslom. Po číslo som si skočil až podvečer, keď sme sa šli spoločne s rodinkou prejsť po Goisern. Štartový balíček resp. taška je menšia, ale nájdete v nej všetko - číslo, profil, pár tyčiniek, knižka s kupónmi, ktoré sa dali uplatniť na expe, sprchový gél a samozrejme, nachádzame sa v oblasti soľných baní, čiže aj vzorka bylinkovej soli sa nájde. Trochu nemilé prekvapenie ma čakalo, keď som zbadal číslo. Meno a priezvisko - všetko bolo OK, ale štátna príslušnosť HUN, reku, ou, údaje na potvrdení prihlášky z novembra som mal správne, ale stala sa chyba. Pristúpil som aspoň ku kozmetickej úprave, na bielu náplasť som napísal SVK a to celé šlo na „štartovku".



Preteky samotné – deň D


Na 25. výročie sa aj trať dočkala zmeny, tradičný začiatok so stúpaním na Raschberg sa vynechal a išlo sa stúpanie na opačnú stranu údolia, kde sme si užili vychádzajúce slnko. Podľa propozícií by sme mali najazdiť 213 km a nastúpať 7 059 výškových metrov. Podľa štartovej listiny odhodlanie našlo niečo cez 460 pretekárov a z toho 8 žien. V stredu ráno budík zazvonil o 3:45, ani mi ho nebolo treba, lebo som sa zobudil o niečo skôr - asi predštartová nervozita. Všetko oblečenie som si nachystal už večer, nechcel som ráno behať po izbe a hľadať, čo si vlastne oblečiem a vezmem. Dal som si nie veľmi bikerské raňajky, no stavil som na istotu - klasická žemľa, maslo, syr a saláma. O pol piatej som sa pobral smerom na štart, apartmán je dosť blízko, takže v štartovom koridore som bol ani nie po troch minútach. Náročky som išiel skôr po predchádzajúcich skúsenostiach štartu zozadu a tlačenici, tento rok som stál pred nadchodom pre peších. Prekvapilo ma počasie - 17 °C, jasná obloha, ešte aj mesiac bolo vidno nad obrysom hôr.



Podporím ho, nech to nevzdáva a pokiaľ sa dá, nech ide vpred, aj keď tlačí.

Komentátor hlási čas do štartu, po dopočítaní posledných sekúnd sa balík začína hýbať. Prvé stúpanie je po širokej asfaltke, kde si každý hľadá svoje miesto a chytá svoje vlastné tempo. Zrazu z ľavej strany na mňa niekto prehovorí, po nemecky nerozumiem, z celej frázy som pochopil len Bratislava. A to zrazu Tomáš z Devínskej, chvíľu ideme spolu, očividne má vyššie ambície ako len môj dojazd. Strácam ho z dohľadu. Po asfaltke vystúpame k statku, kde sa cesta zužuje na šírku jedného auta. Biky treba tlačiť, ale stále je to kratší úsek ako pri pôvodnej trase s klzkými kameňmi a drevenou lávkou. Slučkou sa dostávame do Weisenbachu, kde je prvá občerstvovačka. Na ceste popri rieke odkladám návleky na kolená, teplota ráno bola príjemná, ja si kolená pre istotu už chránim. Nechávam ich na dohodnutom mieste pod lavičkou, kde ich moje priateľka neskôr vyzdvihne. Prechádzame cez Goisern, nastupujeme do stúpania, ktoré sa išlo v minulých ročníkoch ako úvodné. Z cesty odbočujeme doprava, po neznámej pasáži postupujeme smerom k jazeru Altraussee.

Z dediny opäť naberáme výškové metre k múzeu pod vrchom Presslwieskogel - na tie percentá, ktoré sa idú, to slušne odsýpa, až som prekvapený. Toto stúpanie si pamätám vždy ako nekonečnú „mordu", no tento rok nie. Od tohto vrcholu sa traťou dostávame späť do Rehkogl. Z tohto bodu začína tiahle stúpanie na Raschberg, ako som písal na začiatku, tento úsek sa šiel ako úvodné stúpanie v ročníkoch, ktoré si pamätám. Pre tých, ktorí štartovali vzadu, to bolo vždy spojené s tlačením bikov cez kamenistý úsek, ktorý sa nedal prejsť pri vyše 400-člennom štartovom poli v sedle. Tento rok počasie praje, žiaden veľký úpek, no prichádzajú prvé kŕče, dajako skoro. Našťastie som sa zásobil magnéziom, jazda na „29“, ktorú mám len necelé dva mesiace, je geometriou o dosť odlišná od mojej starej 26-ky. Tekutá forma zaúčinkovala v priebehu asi 30 sekúnd a pokračujem serpentínami na jeden z troch najvyšších bodov dneška. Na vrchole sa už tradične nachádzajú fotografi, z čoho mám celkom radosť. Dnes je dobrá viditeľnosť a fotka s pozadím Dachsteinu sa vydarila.



Po rýchlom šotolinovom zjazde sa dostávame k občerstvovačke, ktorá po minulé roky bývala akousi križovatkou-slučkou na A trati. Dám si pauzu, zjem pár melónov a beriem miestne medovníky, boli tu predchádzajúce roky a dočkal som sa ich aj teraz, plus jeden pohár koly a redbullu. Cez Ewige Wand sa napájame k slučke, ktorá je čiastočne nová a čiastočne použili už jazdené úseky. Úsek cesty sa ide obojsmerne, chlapík za mnou reaguje talianskou angličtinou: „Not good, not good, wery dangerous“. Dávam mu za pravdu, ale oproti stretnem len piatich účastníkov z úplného čela pretekov.



Blatová a koreňová pasáž mi nepasuje, dnes som nemal nainštalovaný soft. Akosi to neviem nájsť a dostať sa do toho. Dosť ma odradí skúšať to, keď vidím pred sebou borca, ktorého to dosť tvrdlo položilo na korene. Po občerstvovačke a prejdení časového limitu (12:45 - som tu nejakých 50 minút skôr, čo mi dáva celkom slušný základ a akú-takú istotu, že tento rok to dám) sa vraciame do Weisenbachu. To, čo sme išli ráno na zobudenie, teraz ideme v opačnom smere. Na časovom limite 15:15 hod som zhruba o pol tretej, rezerva sa mierne scvrkla, na štartovné číslo dostávam farebnú značku. Pokračujem ďalej, bude oddychovka okolo Hallstattského jazera. Za Goisern ma čaká môj podporný tím v zložení - môj syn, partnerka a jej rodičia.



Pre istotu mením tretry, nohy mi opuchli a mierne tlačia, nechcem tretinu trate bojovať ešte aj s tretrami. Vyhodím z vreciek prázdne gély, beriem si nové. Po 3-minútovej pauze je čas pokračovať, po dlhom vystávaní sa zle rozbieha. Morálna podpora padla veľmi vhod, rýchla rozlúčka, zakývať synovi a ideme sa popasovať so zvyškom trate. Jazda okolo jazera je vždy celkom svižná a pri počte pretekárov sa mám s kým naháňať a miestami aj potiahnuť.



Keď som na druhý deň pozeral výsledkovú listinu, do cieľa neprišlo zhruba 140 pretekárov.

Na občerstvovačke v Obertraune treba opäť niečo zjesť. Kombinácia kola/redbull bude pri stúpaní na Salzberg pre mňa optimálna. Pod kopcom ešte stihnem do seba hodiť jedno magnézium. Pre tých, ktorí trať nepoznajú, ide o najprudšie stúpanie za celých 213 km. Začína sa v Hallstatte vedľa kabínkovej lanovky, v prvej časti nastúpate asi 360 výškových metrov. Výstup ide serpentínami v šírke pre jedného jazdca. Obieham bikera, tlačí, očividne kríza - na štartovnom čísle CZE. Podporím ho, nech to nevzdáva a pokiaľ sa dá, nech ide vpred, aj keď tlačí. „Času je dosť na to, aby sme to dali!“ Vyzerá, že mu to pomohlo, aj morálna podpora spraví veľa.

Pokračujem hore, no mám tento rok tú smolu, že sa predo mnou zjaví pánko v slušnom veku, no silou mocou to chcel dať v sedle. V hornej tretine stúpania viac stojí na mieste, nasadá a rozbieha sa, na kovových odvodňovacích žľaboch sa dosť šmýka. Vravím mu, že zbytočne mrhá silami. Navyše, nehýbe sa rýchlejšie oproti tomu, keby tlačil. Povedať si nedal a pustiť ma pred seba nechcel. Miestami som chytal nervy, že ho asi aj šmarím dole. No hold, s vekom nie vždy prichádza aj rozum. Po prekonaní serpentín vznikne priestor na vydýchanie sa, ale nie nadlho, čaká nás strecha, a to doslova na najstrmšom mieste 31 %. Po nejakej trištvrte hodine boja som hore a spúšťam sa k vodopádom a občerstvovačke so „4“ a 45-minútovou rezervou na časový limit. Trocha oddych, doplniť vodu, do jednej fľašky dostávam celý redbull a ideme na najdlhšie stúpanie. Cesta mi pripadá nekonečná, za každou zákrutou sa objaví ďalšia a ďalšia. Snažím sa držať jedno tempo, vyššiu kadenciu, tepy tlačím dolu. Ku koncu mám toho plné zuby, miestami je to boj s hlavou, ani nie tak telom - tomu sa šlo dobre. Konečne sme hore - Roßalm 1 500 m n. m. Nie je to Kráľova Hoľa, ale stúpanie výživné. Po zjazde a krátkom výstupe sa spúšťame k jazeru Gossau, fotograf a ďalšia foto do zbierky, v pozadí Dachstein.



Po asfaltke doletíme k poslednej časovej kontrole (30 minút k dobru). „Mám to,“ povedal som si v duchu. Už len posledné stúpanie a potom 28 km šup do cieľa. Nič zložité, zdolať posledných 400 výškových metrov bude hračka. Nebola. Pod kopcom sa dostaví neskutočná kríza, telu sa nechce, stojím vedľa biku, nie a nie sa prinútiť nasadnúť. Viem, že musím pokračovať. Vzdať to nechcem. No mal som ale šťastie, zastavil pri mne Čech, ktorého som dával dokopy pod Salzbergom. Teraz mi pomoc opláca, sadám do sedla, idem síce ako v núdzovom režime ledva 6 km/h, ale idem. Zostáva chvíľu so mnou, kým to rozchodím. Po 15 minútach mám svoje tempo a vrchol stúpania sa blíži. Posledný zjazd si už človek dokáže užiť, párkrát hore-dole, ocitám sa na asfaltke pri Hallstattskom jazere. Netreba sa šetriť, dobiehame sa tam štyri kusy. Po celom dni nachádzame sily, aby sme sa jeden druhému pokúšali ujsť. Príjazd do Goisern, priestoru štartu a cieľa, je dávka adrenalínu a pocitu, pre ktorý sa oplatí celý deň bojovať s traťou a samým sebou. Z toho nevynúteného potlesku, ľudia búchajú o reklamné billboardy na zábranách, mi naskočí husia koža. „Je to tam, dostal som sa z pekla naspäť“. Môj výsledný čas je 15 hod 39 min a 27 sek. Fotka s čertom a idem sa privítať s rodinkou.



Musím sa im poďakovať za podporu a vyčkávanie v cieli. Po sumáre celého dňa mi tachometer ukázal 220,56 km, neviem, kde sa stala chyba, zatiaľ mi vždy km, či už na tréningu alebo maratóne, sedeli. Rozdiel som mal aj vo výškových metroch, podľa propozícii to malo byť 7059 výškových, moje nastúpané metre sa zastavili na 6547. Po samotnom dojazde a zmobilizovaní sa, som sa pobral po „finisherské" tričko, na druhý deň už by nemuseli mať moju veľkosť. Štandardné M-ko mali, so spokojnosťou sa môžem odobrať na ubytovanie. Posledný výstup dnešného dňa sú schody na prvé poschodie. Po sprche bol tanier s horúcim vývarom na nezaplatenie. Na telo sa dostavila únava, prišla triaška, jeden paralen a smer posteľ. Zaspať však nie a nie, vypomstili sa mi tie dávky redbullu počas dňa. V spätnom sumáre mi vychádza, že ho bolo niečo cez dva litre.



Záver


Ak niekto prečítal celý článok a uvažuje o tom, že by to skúsil, môžem mu dať len odporúčanie, nie je sa čoho báť. O Á-čko som pokúšal už celkovo šesťkrát a mám bilanciu 50/50. Ja som si to tento rok užil, nemal som ambície atakovať nejakých 12-13 hodín. Pre mňa bol aj dojazd slušný úspech. Myslím si, že náročnosťou trate sa to dá zvládnuť aj hobby jazdcovi, ako som ja. Alebo komukoľvek inému, kto sa už postavil na štart nejakého maratónu na Slovensku. Veľká časť trate sa ide po širokých šotolinách, na ktorých je treba dávať pozor. V 2016 som sa jazdeckou chybou nepekne vysypal, odvtedy mám k šotolinám dosť rešpekt. Napriek tomu sa sem stále rád vraciam.

Niekde po 50. kilometri ma oslovil Slovák, nezapamätal som si meno ani štartovné číslo. Vraj štartoval prvýkrát, niekedy je lepšie, keď neviete, do čoho idete. Chvíľu sme sa rozprávali, odporúčanie, ktoré som mu dal, bolo: nechytaj nikoho tempo, či už smerom hore alebo v zjadoch. Choď si svoje a uži si deň. Či došiel, netuším. Dávať si pozor na časové limity, či to stihneš alebo nie, nie je tá správna cesta, človek je v kŕči.

Keď som na druhý deň pozeral výsledkovú listinu, do cieľa neprišlo zhruba 140 pretekárov. Je to strata približne jednej tretiny štartujúcich, čo je žiaľ štandard, nie všetkým sa to podarí. Najrýchlejším z mužov bol Švajčiar Konny Loser, pre mňa s neskutočným časom 9:34:59, zo žien to bola domáca Rakúšanka Barbara Mayer, jej čas 12:16:16 len potichu závidím. Ja som sa do cieľa dostal hlavne vďaka tomu, že som bol odhodlaný a nastavený dokončiť. Vďaka rodine, ktorú som mal so sebou, sa samotná cesta stala cieľom. Kedy najbližšie budem pokúšať „peklo“, neviem. Budúci rok si chcem dať pauzu, B-éčko bude stačiť. Dúfam, že sa mi niekoho, kto článok prečítal, podarilo motivovať, aby našiel odvahu. Uvidíme sa budúci rok.

Zdroj fotografií: archív autora, sportograf.com
report_problem Našiel si v texte chybu?

Salzkammergut Trophy 2022

calendar_today 16.07.2022
label MTB - maraton
place Bad Goisern (Rakúsko)

PETER1014 (Peter Schneidgen)
Páči sa ti tento článok? thumb_up190thumb_down comments 38 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Tour de Priehrady 2022 – naša prvá rodinná tour

Reportáž: Tour de Priehrady 2022 – naša prvá rodinná tour

Poďme sa spolu pozrieť na jedno milé podujatie pomerne netradičnou formou. Schválne, či uhádnete akou.
Reportáž: Beregy Borody - záver sezóny ako sa patrí

Reportáž: Beregy Borody - záver sezóny ako sa patrí

Rýchle zjazdy, krásne výhľady, ťažká konkurencia a kopec spokojných cyklistov. Toľko v skratke o poslednej bodke za tohtoročnou sezónou.
Reportáž: Cyklomaratón Horné Srnie – najupršanejšie preteky aneb boj so živlami

Reportáž: Cyklomaratón Horné Srnie – najupršanejšie preteky aneb boj so živlami

Tieto preteky si u mňa už tradične odnášajú nejaké tie prvenstvá. Prvé tohtoročné pády, najdivokejšie počasie, premiérovo zvládnutý výšľap po úvodnej lúke a top „fight" s inou bikerkou na trati…
keyboard_arrow_up