Keď srdcom MTB-čkar prvýkrát sadne na žiletku

Glevo a cestný bicykel? Ide to vôbec dokopy? Áno, dobre čítate, „privoňal“ som k cestnej cyklistike a celkom sa mi to zapáčilo.

V tomto článku vám opíšem, ako som sa dostal k svojej prvej „žiletke“, ako som zmenil názor, že ja na cestný bicykel ani nepomyslím, aké boli moje hlavne úsmevné začiatky a ako som si postupne zvykal na cestu. Predstavujem vám svoje prvé dojmy, skúsenosti a možno aj motiváciu pre ostatných, ktorí tiež o ceste nechcú ani počuť.

Cesťák nie je nič pre mňa

Toto bol môj dlhoročný názor. Jazdiť som začal v roku 2012, teda samozrejme aj predtým, ale to som sa skôr len tak vozil. Chytilo ma to, až keď som si v septembri 2012 kúpil svoj prvý „základný" bike CTM Zephyr, kotúče, 3x9, samozrejme 26-tky kolesá. O dva roky neskôr ma kamarát Dano nahovoril na preteky a vtedy ma to proste začalo čoraz viac baviť. A keď som si potom vo februári 2017 zaobstaral terajší Superior, odvtedy by som jazdil nonstop.


Nad cestou som ani neuvažoval, les je proste les. Zimu na biku mám tiež veľmi rád. Jazda v premávke mi vôbec nevoňala a jazdiť na tých tenučkých gumách tiež nie. Dokonca by sa dalo povedať, že som bol odporca nudnej jazdy po ceste. No minulý rok som sa začal pohrávať s myšlienkou, že by som to predsa len skúsil. Chcel som, samozrejme, nový bike, no čo ak ma to nebude baviť? Aj z okolia som počúval, nech skúsim najprv „jazdenku”.

Neviem, kto v tom mal viac prsty

Ešte včera som sa bláznil v Tatrách po snehu na Popradskom plese a dnes idem naháňať kilometre po asfalte.

No ako som sa dostal k cesťáku? Ani sám neviem, zrazu som prišiel domov z práce a bol doma . Z neba však nespadol. Po pretekoch Bachureňská winter MTB sedmička som sa trochu viac dal do debaty s víťazkou Lenkou. A popísali sme si o sebe doslova všetko. No nebudem to naťahovať, cesťák mám od nej. Ja, nič netušiaci, v práci a ona už na ňom brázdila podtatranské kopčeky a zbierala „korunky" na Strave a podvečer ho „zaparkovala" u mňa.

Ten pohľad mojej mamy, keď Lenkin manžel Matúš zazvonil a doniesol bike, by som chcel vidieť . Pretože ani ona nič netušila. Keď som o deviatej večer prišiel domov, mama si myslela, že som kvôli bicyklu prišiel skôr. Mal som pocit, že sa mi sníva. A ešte ma čakalo aj sladké prekvapenie. Hneď som písal Lenke, čo jej to napadlo. Vtedy som sa dozvedel, že aj kamarát Dody o tom vedel, keďže ma už roky pozná a bolo mu jasné, že plánujem cesťák, tak to proste na mňa „našili” a takto ma prekvapili. „Mne momentálne len zaberá miesto a ty ho využiješ“.

Čo to je vlastne zač

Ide o karbónový cestný bicykel Rock Machine Race Ride 1200 na 11-rýchlostnej sade Ultegra 6800 s rozsahom 11 - 28 a prevodníkmi s počtom 39 a 53 zubov. No hádam mi to v kopcoch bude stačiť. Kolesá Fulcrum boli obuté na 25 mm plášťoch Continental Grand Prix 4000, no už teraz viem, že na tie naše „luxusné” cesty pôjdu asi radšej 28 mm. O brzdný účinok sa starajú ráfikové brzdy Tektro.

Kúpiť pedále, nastaviť posed a hurá na prvú jazdu

Aké pedále? Áno, viem, na cestný bike patria cestné pedále a tretry, ale ja som sa rozhodol pre praktickosť a objednal som MTB pedále Shimano XT M8100. Bude pre mňa ťažké zvykať si na cesťák, tak to nechcem komplikovať ešte aj pedálmi a tretrami.


Po nastavení biku v servise u kamaráta Dodyho som sa rýchlo letel domov prezliecť a mohol som vyraziť na svoju prvú jazdu na cestnom biku. Ešte včera som sa bláznil v Tatrách po snehu na Popradskom plese a dnes idem naháňať kilometre po asfalte.


Vychádzam z bytovky a oči mi hneď padli na chodník, na ktorý dopadali kvapky. Od rána sa v robote teším, že pôjdem vyskúšať cesťák a ono začína pršať? Našťastie len tak mrholí a tak sadám, zapínam aktivitu na hodinkách a idem. „Waťák” to nemá, čo mi v kopcoch asi bude chýbať, ale nevadí. Skúšam si zvykať na úzke barany, oproti 740-tkám na SUP-e je to znateľný rozdiel. Skúmam prehadzovanie - na ťažší prevod v pohode, no potom rozmýšľam, ako sa prehadzuje na ľahší? Veď ja ani neviem prehadzovať . Šliapem hore mestom na takmer najťažšom prevode a nasleduje nútená zastávka u Dodyho s otázkou, ako sa na tom prehadzuje na ľahšie prevody?

Na ceste fakt tie kilometre akosi ubiehajú.

Robo mi ešte predvedie, ako správne držať barany, keďže zo strachu z prekladania rúk ich držím dole v zjazdárskej pozícii. Chvíľu takto jazdím a pokračujem smer susedná obec Ľubica a skúšam prehadzovať, už mi to celkom ide. Sem-tam so mnou zatrasie, keď vbehnem do malej diery na ceste, na horáku by som si ani nevšimol, že som cez nejakú prešiel. No tu to pekne cítim. Jemné mrholenie ustáva. Super, už som myslel, že z výjazdu nič nebude. Niežeby mi pár kvapiek vadilo, veď mám zimnú bundu, no pod ňou len merino X-bionic Apani, keďže je už ozaj teplo. A po takmer 5 mesiacoch som vytiahol aj letné tretry.

Pokračujem ďalej na Zaľubicu a trochu na to šliapnem, nech si tu urobím nejaké „osobáky" na Strave . V zjazdárskej pozícii sa mi stále nejde veľmi pohodlne. Až keď to otáčam na začiatku vojenského obvodu Javorina, osmelím sa a skúšam správny úchop. Hneď sa mi lepšie šliape.


Zisťujem, že mi dochádza zadná blikačka. Chcel som ísť hore do sedla pod Krížovým vrchom, lebo v závere minulého roka tam potiahli nový asfalt, čiže sa tam už dá dostať aj na cesťáku. Ibaže mi neostáva nič iné, ako sa pomaly poberať domov. Vidno je takmer do šiestej, preto sa ešte aspoň za Ľubicou preveziem trochu smer Vrbov. Tu si už musím zvyknúť na dosť hustú premávku, po chvíli sa otáčam a prichádzam späť cez Ľubicu do Kežmarku.

Roviny, to nie je nič pre mňa.

Za kruhovým objazdom nepokračujem po hlavnej, ale idem cez mesto. Po našom moste pri Lidli by som sa s tými kolesami bál prejsť, stará lesná asfaltka na hrebeni „Levočákov" je bezpečnejšia ako tento most... Prichádzam pred bytovku, zastavujem hodinky, necelých 26 kilometrov za zhruba hodinu jazdy. Na ceste fakt tie kilometre akosi ubiehajú. Len to prevýšenie je smiešne. Lenže po Tatrách sa ešte s cesťákom veľmi behať nedá. Výjazd z mojej prvej jazdy na „žiletke“ si môžete pozrieť tu. Po zverejnení svojej prvej jazdy na cestnom bicykli som nestíhal čítať komentáre na Strave .

Dojmy z prvej jazdy

Hodinová jazda je síce málo na nejaké zhodnotenie, no o pol piatej poobede sa už veľa vymyslieť nedalo, hlavne keď zistíte, že vám došla „šťava" v zadnom svetle. Nikdy by som nepovedal, že niekedy toto vyslovím, ale jazda na cesťáku sa mi páčila. Možno aj preto, že to bolo pre mňa niečo nové, nikdy predtým som na tom ani nesedel. Mám ešte trochu strach z prejazdu koľajníc a nejakej tej svižnejšej jazdy v zjazde a aby som sa včas stihol vyhnúť nejakej nerovnosti na ceste, ale o kvalite našich ciest asi písať nemusím.

Hurá na ďalšie jazdy

Po premiérovej jazde som opäť sadol na MTB. V Tatrách bol ešte sneh, tak som ho chcel využiť, pokiaľ sa dá. Keď sa zhoršia podmienky a bude sa to viac topiť, zrejme budem častejšie na cesťáku.


Zhruba týždeň po prvej jazde sadám na cesťák a idem vyskúšať aj nejaké tie kopce. Roviny, to nie je nič pre mňa. Presúvam sa do susednej Ľubice a Zaľubice, z ktorej stúpam do sedla pod Krížovým vrchom cez bývalé Ruskinovce. Začiatkom jesene minulého roku vymenili na začiatku vojenského pásma rozbitú panelovú cestu za nový asfaltový koberec a rovnako aj v záverečnom stúpaní k Hubertovi. Takže do sedla pod Krížovým vrchom sa už dá ísť pekne aj na cestnom bicykli.


Trochu si to dám v tempe, vpredu celý čas nechávam veľkú 53-zubovú pílu a prehadzujem len na kazete. Stúpanie je mierne, len záver sa dá ako-tak nazvať kopcom s priemerom necelých 5 %. Vraciam sa späť do Ľubice a pokračujem po ceste do susednej obce Tvarožná a ďalej na Vlkovce.



Ide o fajn cestný úsek s minimom áut, pár ich stretnem po prvú obec, no do Vlkoviec už ani jedno. Je to vlastne posledná dedina, za ňou už cesta nepokračuje. Dá sa teda ísť ďalej na Dravce, ale len na MTB. Cestou späť si doprajem ešte krátke stúpanie do obce Hradisko, na konci dediny je pekný výhľad na Tatry.


V zjazde sa správam opatrne, pretože po zime leží ešte na ceste dosť štrku. Takže „oči na stopkách“ a prsty na oboch brzdách. Hore som šiel rýchlejšie . Vraciam sa späť na križovatku a prichádzam do Vrbova, odtiaľ už len po cyklochodníku späť do Kežmarku. Výjazd si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Na „žiletku“ som sadol aj na ďalší deň a rozhodol sa prevetrať ju po tatranských stúpaniach. Vo vyšších výškach je ešte sneh, tak veľa možností nemám. Z Kežmarku na Kežmarské Žľaby cez Mlynčeky, ako stále chodím aj na MTB, keď to mám namierené do Tatier.


Kamarát Jano sa na parkovisku pozerá, či dobre vidí, na čom to jazdím . Prehodíme pár slov, potom pokračujem do Tatranskej Lomnice, kde si idem dať nejaké to stúpanie. Krátky úsek k hotelu Grand má celkom slušné parametre. Má to síce len 300 m, ale 7,7 %. Prejdem to na 2-krát, nech sa trochu zahrejem a pokračujem ďalej cez Smokovce do Polianky a rozhodnem sa pre stúpanie na Velický most, kde viem, že ma v závere čakajú ešte snehové koľaje.


Nastavím si najľahší prevod 39:28 a môžem šliapať, občas skúsim druhý najľahší, no väčšinou to vrátim hneď na ten ľahší.

...nikdy by som nepovedal, že mne sa raz bude páčiť jazda po ceste...

Keďže to tu má necelých 10 % a dáva mi to celkom zabrať, keby som skúšal ísť na čas, neviem, či by som prekonal časy, ktoré tu mám na horskom. Asi skôr nie. Na ľahšom prevode pri vyššej kadencii by sa dali vylepšovať časy, ale takto nie, ani nie som zvyknutý ísť silovo, som skôr kadenčný typ a kopce väčšinou vyšliapem na vyššej kadencii ako 90. Ak, samozrejme, nejde o nejakú „stojku". Záverečných možno 50 - 70 m idem na pešo, v tých úzkych „koľajniciach" sa mi nechce balansovať.


Ja som dobre vedel, prečo si dať na cesťák MTB pedále. Takto nemám problém celkom pohodlne prejsť pár desiatok metrov, čo by v cestných bolo o niečo zložitejšie.

Neviem, či som niekedy šiel pomalšie ten zjazd od Velického mosta. Asfalt je tu síce dobrý, no moja technika zjazdovania na cestnom biku v strmších úsekoch je zatiaľ nulová, preto už pri rýchlosti nad 30 km/h chytám brzdové páčky. Z Polianky cez Smokovce do Matliarov si to pustím v svižnejšom tempe v miernom klesaní a v záverečnom „stupáčiku" na Bielu vodu sa do toho poriadne opriem. A prvá „korunka" na cestnom je na svete. .


Zjazd z Kežmarských Žľabov domov si ešte trochu predĺžim cez poľanu Fľak a po dojazde sa mi na hodinkách zobrazí za dnes pekné prevýšenie - rovných 1 000 m.


Hneď to krajšie vyzerá, na prvej jazde som mal len stovku, tak mi to kamarát Čulo okomentoval slovami: „No priateľu, s tým prevýšením si to prehnal a to porádne“. Ani sa mu nečudujem, keďže takmer každý môj výjazd má štvorciferné prevýšenie. Výjazd si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Ako to vidím s ďalšími jazdami na „žiletke“

Ešte si musíme na seba viac zvyknúť, no už je to celkom fajn. Zrejme tam pôjdu aspoň 28 mm plášte, tak budem mať aj viac odvahy v zjazde. No a ďalší „upgrade" bude asi výmena kazety za rozsah 11 - 32, prípadne až 34.

Roviny nie sú nič pre mňa, mám rád svižnejšiu jazdu v kopcoch a na prevode 39:28 sa ťažko drží vyššia kadencia. Mám zatiaľ fajn pocity z týchto troch výjazdov a páčilo sa mi to. Nikdy by som nepovedal, že mne sa raz bude páčiť jazda po ceste, no asi každý druh cyklistiky má niečo do seba a buďme radi, že je taká pestrá.