Oberwald – útulná dolinka mnohých možností

Poďte so mnou na ďalší výlet. S teplým čajom v zamrznutej ruke po decembrovej jazde sa preneste so mnou na slnečné švajčiarske serpentíny. Trochu sa zapotíme a zahrejeme.

Legendárny Furka Pass žiadny cyklista vo Švajčiarsku nevynechá. Fotka pri ikonickom hoteli a rýchlo dole. Ale zastavme sa na chvíľu. Pozornému oku neuniknú dokonale uhladené kamene. Skôr celé skaly. Sú také obrovské! Stovkami rokov ich vyhladzoval ľadovec, drolil ich na jemný prach, ktorý neskôr farbí alpské rieky a jazerá na azúrovo.


Bohužiaľ, ročne kvôli klimatickej kríze ustúpi o celých 40 cm. A nám zostanú len tie kamene. Ešte pred 100 rokmi siahal až do doliny. Dnes sa končí nad hotelom. Vyteká z neho rieka Rhôna a jej dolinou sa vydáme za krásnymi miestami. Ideme na to!

Údolie Oberwald

Popri odbočke na Grimsel Pass (ktorú teraz miniem a zoberiem vás tam nabudúce) sa krásny zjazd zareže do voňavého ihličnaného lesa. Ocitnem sa v údolí Oberwald. Dedina Ulrichen sa na pár dní stáva mojím domovom.

Mám šťastie. Jedna slečna na Warmshowers mi ponúkla ubytovanie. Vraj nebude tento týždeň doma, ale keď chcem, nechá mi kľúč pod rohožkou a môžem zostať, ako dlho chcem. Prosím?! Bývam teda v krásnom byte. Úplne sama v tradičných drevených domčekoch. Oproti je hotel, 200 € na noc. Svet je ešte stále krásne miesto.


Napĺňa ma nový pocit. Už to nie je úplne smútok za domovom, ale taký pocit „beztiaže“, že neviem, kedy som začala (a ani presne kedy skončím), že som len tu a teraz. Na dobrodružstve.

Nufenen Pass

Prvý výlet z nášho údolia. Stúpanie sa začína hneď za domom. Je veľmi dlhé, bez miest na oddych. Tu aj „oddychové rovinky“ majú niekoľko percent. 1139 výškových metrov v kuse. 3 hodiny šliapania do kopca. Pravda, teraz mi to príde ako nič, keď to píšem, ale vtedy to bolo fakt nekonečné.


Začiatok stúpania je v lese. Tento švajčiarsky miniregión si skutočne zaslúži volať sa Oberwald (Horný les). Všade tu sú prekrásne urastené ihličnaté stromy. Obdivujem brutálne veľkú trhlinu v stene, ktorou tečie rieka Mändelibach.

Podo mnou, pod cestou, je desiatky metrov hlboká priepasť, obrastená hustým lesom. Ten les je úplne rozprávkový. Všetko je ako keby v inej mierke. Nepripadá mi to veľké, lebo stromy sa nezdajú byť ozrutné. Skôr ja si pripadám zmenšená, maličká.


Cesta sa vlní touto dolinkou až hore k priehrade, vrtuľkám a ešte ponad ne. Moje predstavy o tom, ako sa mi pôjde ľahko bez batožiny, zostávajú v údolí.

Asi v tretine ponad riečku vedie malinký mostík pre kravky. Je pri ňom toľko malých motýlikov, až je to podozrivé. Dúfam, že to nie sú nejaké zdochlinové motýle. Sadajú si na mňa a kravské lajná!

Žiadna úroda, len zelené lúky. Možno pre kravky, včielky alebo hladné oči turistov.

Les sa mení na skalné steny a kamenné polia. Začínajú sa ukazovať výhľady, vykukne na mňa krásny ľadovec. Na oblohe sa vznášajú vetrone. Uf, nachádzam sa vo výške 2478 m n. m. Prenesiem bicykel po turistickom chodníku s obrovskými kameňmi (ktoré sa trblietali, fakt, nepreháňam). Hodinu len tak sedím na kameni a je mi dobre.

Odkrojím si z nektarinky (najlepšie ovocie na svete) mojím švajčiarskym nožíkom. Je mňamkózna! A výhľady sú grandiózne! Naľavo sú veľké skaly, vrtule a uprostred nich priehrada Griessee. Je to jedna z najvyššie položených priehrad vo Švajčiarsku.

Elektrina sa vyrába v jaskynnej elektrárni. Napravo nie je výhľad o nič chudobnejší. Vďaka nízkej oblačnosti je vidieť krásny hrebeň Bernských Álp. Štíty dosahujú aj 4000 m, niektoré sú akoby pocukrované snehom.


Cestou dolu je lesná dolinka ešte krajšia a voňavejšia.

Ktorý z nich je Matterhorn?

Ďalší deň, ďalší výlet. Vyrážam pomerne skoro a aj tak to so všetkými malými aj veľkými zastávkami nestačí na moju 160 km trasu. Najprv brdky. Už ich začínam poznať. Na jednom si spravím QOM. Prvou zaujímavosťou je 250 m dlhý visutý most cez hlbočiznú priepasť v dedinke Bellwald.


Všade, kam som sa pohnem, zavlažujú veľkými záhradnými zavlažovačmi. Žiadna úroda, len zelené lúky. Možno pre kravky, včielky alebo hladné oči turistov. Strmší zjazd končím v rozvíjajúcej sa mestskej oblasti. Zjavne sa tu niečo ťaží. Fuj! Vyvažujú to aspoň pekné kvietky v kvetináčoch. Lieta v nich Lišaj marinkový.

Popri cykloceste je jazierko, sú v ňom prekrásne lekná a vyrastajú z neho stromy, ktoré tvoria hustý tieň. Slniečko presvitá len cez malé dierky v korunách stromov a na tých miestach jazierko mení farbu a je vidieť až na jeho dno. Je to zázračné.

Zo steny oproti sa lejú vodopády. Hučia. Všetko stojí. Hory, skaly, stromy, ja.

Konečne vidím aj dnu do jedného z malých drevených senníkov. Spalo by sa tam krásne, ale „všude by to píchalo“ a boli by tam myši. Dedinky, ktorými prechádzam, postupne menia svoj ráz. Sú viac obývané, menej drevené, viac živé. Nesedí mi to. Veľmi ľahko som si zvykla na tie vysokohorské dedinky.

Som na začiatku doliny, kde sa začína stúpanie do Zermattu. Cyklopočítač ukazuje 41 °C. Veľa áut. Cyklocesta sa našťastie čoskoro odpojí a vedie popod (a aj ponad) skalný útes. Švajčiari to fakt s tými zvodidlami nepreháňajú. Nie, to je nepresné. Oni zvodidlá vôbec neriešia. Je to strašne nebezpečné! Keby to videli naši, tak by mali ďalšiu tému pre návštevy do série „Ako Paťka spala s nožom pod posteľou“.


Začnú vykukovať horiská, a tak mi stúpanie postupne pekne odsýpa. Tie priepasti, asi sú to len korytá pôvodne neskutočne silných riek, sú tak hlboké a strmé, že to nedáva zmysel. Na konci mojej cesty sa ukázal neskutočne zasnežený štít. Je ďaleko, ale aj tak sú jeho detaily tak ostré! Vyzerá ako vystrihnutý z papiera, je čisto biely a na azúrovej jasnej oblohe pôsobí úplne plocho.

Do tejto scenérie sa pridáva červený vláčik. Hlbočizná priepasť, ja nad ňou, nado mnou ďalšie lesy, na konci sa otvárajú výhľady a na druhej strane doliny červený vláčik. Zo steny oproti sa lejú vodopády. Hučia. Všetko stojí. Hory, skaly, stromy, ja. Len tá voda sa valí. V „balíčkoch“ padá dole. Taký brutálny kontrast pohybu a nepohybu.


Som hore. „Len“ na konci doliny. Predbehla som vláčik. Celú cestu premýšľam, či ten Matterhorn nie je jedna z tých hôr na obzore. Svokor ale vravel, že „stojí“ nad Zermattom. A že budem vedieť, že to je on. Ale veď všetky tie hory tak stoja! Ale potom, spoza kopca napravo, spoza zákruty, vykukol a hneď je všetko jasné.


Zaujímavú hru hrá perspektíva. Keď som od Matterhornu ďalej, tak vyzerá byť väčší, ako keď som k nemu bližšie. Tak ako mesiac, keď je blízko horizontu a zdá sa v porovnaní s ním (alebo s nejakou budovou) obrovský a „blízko“. Našla som si miestečko na tráve, kde som mohla lebediť. A kochať sa.


Cestou dole si všímam úplne iné veci ako cestou hore. Krásne zaujímavé steny, dedinky na hrebeni tých obrovských priepastí.

Z Vispu, mesta, v ktorom sa začína stúpanie dolinou smerom na Zermatt, som išla späť vláčikom. 36 € za dve hodiny vlakom a 50 km. Nechcem sa zničiť, teším sa na ďalší deň, ďalšie stúpania. Ďalší deň začnem stúpanie na Grimsel Pass s jednou nečakanou, ale krásnou odbočkou.


Ak vás moje nekonečné opisy švajčiarskej prírody bavia a chcete ísť na ďalší výlet, dajte vedieť do komentára. Ešte ich zopár mám.