CYKLOPOZITÍVNYCH 24 HODÍN

Rozmýšľal už niekto z Vás koľko je to vlastne 24 hodín ? Ak to mám definovať, tak je to jeden deň ľudského života. A ten sa dá prežiť všelijako. Trebárz aj tak ako cca 160 bikerov a bikeriek na prvom ročníku CYKLOPOZITÍVNYCH 24 HODÍN v obci Turie pri Žiline minulý víkend.

Nuž ale po poriadku. Všetci poznáme klasické maratóny, ale konečne sa objavujú aj rôzne špeciálne disciplíny ako šprinty a 24 hodinový maratón. Áno čítate dobre 24 hodinový maratón " title=". O tom som už niečo počul od nadšenca týchto maratónov Kiriho, ale keďže tieto preteky sa jazdili iba v Čechách ako ORTIKA 24 MTB Series a z východu to mám predsa len trošku od ruky tak som sa myšlienkou o účasti veľmi nezaoberal. Táto sezóna je zvláštna. V zime bolo málo snehu na bežky, potom prišla daždivá jar ktorá signalizovala, že už budú len dve ročné obdobia a to „zima“ a „svinská zima“ a to všetko mi nahrávalo na smeč a zároveň slúžilo aj ako dobrá výhovorka, že nemám nič natrénované a preto som svoju účasť na CMS sérii 2010 prehodnotil a rozhodol sa, že skúsim menej náročné preteky ako Jarný šprint v Bystričke a ak sa podarí tak na záver sezóny aj nejaký domáci maratón. Kiri mi v Bystričke hustil do hlavy, že 24ka je jednoduchá, pretože sa jazdí iba cca 10 km okruh s prevýšením okolo 250 m a úplne naj zážitok sú nočné jazdy. Malina " title=". Termín preteku mi však kolidoval s naplánovanou dovolenkou a z tohto dôvodu som o účasti neuvažoval. Lenže človek mieni a život mení. Dovolenku sme z technických dôvodov zrušili a zrazu som mal jasno čo s voľným víkendom. Namotal som sparing partnera Pižiho, poslal prihlášku, zaplatil a začal plánovať stratégiu na tento pre mňa absolútne neznámy pretek. Dal som si kontrolný výjazd s parametrami trate a štatisticky vyrátal koľko sa dá odjazdiť. Dnes po preteku je mi však jasné, že na štatistickom úrade by ma nezamestnali " title=".


Odchod sme si naplánovali na piatok na jedenástu hodinu, ale keďže som sa celé doobedu motal ako jednocentovka v prázdnej peňaženke, s biedou som stihal odchod na trinástu hodinu. Chaoticky som zbalil stan, bike, foťák a oblečenie a už sme mastili po diaľnici. V Martine sme si dali spicha s Kirim a Rabom a v pohode sa dostavili do Turia. „A sakra“ to bol môj prvý komentár, keď som videl na pokosenom poli vybudované depo s vypáskovanými boxami pre jednotlivé teami ako na preteku F1. V strede depa tichučko vrčala vojenská V3Ska s elektrocentrálou a nejaké hydralické čudo s reflektormi a WIFI anténou, vojenské stany, sanitka, umývadla, sprchy, TOI TOIky, občerstvenie, bazén tak z toho všetkého mi padla huba na zem. Postavili sme stany, vybalili sa a zisťujem, že doma ostal hrudný pás, statív, spacák " title=". Vďaka Alenke a Janke sa predčasne zaregistrujeme na obecnom úrade. Pri pivečku v miestnom pohostinstve sme počkali kým sa vonku teplota ustáli a podvečer sme absolvovali obhliadku trate. Mierne stúpanie lúkou z depa končilo v lesíku, kde sa striedali pasáže ako na húsenkovej dráhe. Korenistý singel okolo chát za ním krátky rýchly zjazdík, brod a oddychová šotolinová pasaž na hrubú pílu a 11 pastorok s prechodom na asfaltku. Polovička trate, otočka o 180° s prechodom na lúky ktoré boli rozdupané bizónmi z miestne družstva. Jáááj tak toto bude bolieť. Nasledoval druhý brod a krutý výšľap na horizont. Pri kaplnke sa prežehnať a dúfať, že sa človek nerozbije na vymletom rýchlom šotolinovom zjazde. Najazdom do dediny a cieľovej rovinky táto malina končila " title=" fuuu no bude to minimálne zaujímavé. Večer pri grile, marinovaných rebierkach, čerešňovice z 99 roku rozoberáme trať, kecáme o bikoch, pracích práškoch, vynechávam večernú toaletu a prikrytý Kiriho dekou zaspávam ako bábätko.


Slnečné protuberancie ma ráno vyháňaju zo stanu. Dobré ráno priatelia " title=" V depe sa už motajú všetky známe fejsy Kiri, Raba, Berco, Iceman, Žihadlo, Alenka, Janka, Zuzka, Turbi, Rasťo, Katka, Ľudka, Zuzka, Veronika - áno sme tu skoro všetci. Vytešený pácham rannú hygienu a s úplnou vážnosťou sa pripravujem na štart. Slnko pere jak sedliak s cepom a mne je jasne, že to teplo z nás vysaje aj dušu. O jedenástej absolvujeme poučenie, nasleduje oficiálne otvorenie. Desať minút pred štartom hľadám strategické miesto a ukladám bike na zem. Štrat systémom Le Mans nás vyháňa do netušeného pekla na trati. Neponáhľam sa pretože viem, že to nebude o rýchlost ale o tom kto to vydrží dlhšie. Aj napriek tomu sa nechávam strhnúť atmosférou a predbiem tých pomalších. Ide to super, tak toto teda môžem. Trať ubieha rýchlo, bidon vyberám až na asfaltke. V hlave mám zakódované „ musíš piť inač pôjdeš do múky „ " title=" tak pijem pomalými dúškami ten už hnusne teplý jonťák. Bizonway dáavam rýchlo a na konci mi už tŕpnu ruky. Chudáci HTčkári tí si to vyžerú. V zjazde mi podšmykne predné koleso tak sa okamžite umravňujem a dokončujem prvé kolo za slušný čas. Ťapnem si s Pižim a utekám zakaliť rozpálenú hlavu do báječnej studenej vody. Vraciam sa cez občerstvovačku, dám si pohár čistej vody, jonťák, stlačim do hlavy dva kúsky melónu a ananásu. Letmo skontrolujem bike, doladím prešmykač a už sa objavuje v cieľovej rovinke Piži. Dávam druhé kolo a zvoľňujem tempo, Vyvážam sa a užívam si jazdu. Hore, dole, doľava, doprava, šup šup a cieľová rovinka. Zase povinný rituál so zakalením hlavy, občerstvovačkou a sledujem ako to funguje v ostatných teamoch. Zisťujem, že viac ako zabudnuté veci mi chýba podporný doprovod, ktorý musel ísť neodkladne niekam na babskú jazdu na chalupu " title=" Nudné čakanie mi spríjemňujú Alenka s Jankou pri ich občastnej navšteve na ich materskej základni. Vzorne sa starajú o tých svojich. Papanie, jonťaky, priebežné výsledky všetko majú nachystané aby tým svojim aspoň takto pomohli v tomto trápení. Slniečko si začína vyberať svoju daň. Bikeri chodia pripečení slnkom, začína sa prejavovať únava a nasledujú úrazy. Po večery si dávam trošku pauzu a pokračujem v pláne dojazdiť aspoň sedem kôl. Keďže som okrem iného doma nechal aj držiak na svetielko tak som sa pripravoval, aspoň na jediný nočný prejazd trate. Zachraňuje ma Rasťo a ponúka mi jeho 1000 lumenove HOPE svetielko. Montáž je rýchla a tak o dvadsiatejdruhej za povzbudzovania Žilinčanov odchádzam na trať. Na lúke stretávam líštičku vraciacu sa z lovu, vonku je príjemne, svietia hviezdička a po horizonte sa rýchlo mihajú čudesné svetielka. Nádhera. Chviľkovu myšlienku zastať a vytešovať sa z toho všetkého zaháňa môj pocit súťažnej poctivosti. Vchádzam do depa a Piži už je zalomený v stane. Odkladám bike beriem foťák, požičaný statív a blikám bleskom jazdiacim bikerom do očí. Sadám si k partii pod altánkom a začinajú mi klipkať oči. O druhej to balím a idem pod deku. Podvedome počúvam vrčiacu centrálu a krúžiacich bikerov. O šiestej vyliezam zo stanu, kde ma čaká prekvapenie v podobe pripravených raňajok. Alenka si poklad " title=" Vonku je príjemne chladno, cítim sa výborne tak si dávam ranné rýchle kolo. Nohy už niesú také ľahké ako včera, ale dávam tri kola v kuse. Slnko začína znova pražiť tak prenechávam iniciatívu na Pižiho. Berie si mojho „spešlíka“ a vďaka nemu dáva časy o niekoľko minút lepšie " title=". Okolo desiatej už nemám dôvod ďalej jazdiť, pretože karty boli rozdané v noci a na výsledku už nič nezmeníme. Absolvujem ľadovú sprchu, Veronikine ruky vracajú mojim trapézom pôvodnú funkciu a pomaly vyčkávam na koniec. Je odtrúbené. Koniec. S úžasom pozerám výsledky a neverím tým číslam. Dá sa to vôbec a je to vôbec pravda ? Ano je, chlapci ako Raba, Iceman, Imroman, Živčo aj baby Ľudka, Katka a Zuzka sú toho dôkazom, že je to celé v hlave. Neskutočný výkon v ich podaní a s pokorou im gratulujem. Vyhlásenie výsledkov, tradičná tombola, rozlúčka a domov.


Cestou si prehrávam v hlave celé tie tri dni a prichádzam k jedinému záveru, že som sa nakazil „Cyklopozitívne“ Je to fajn choroba a o rok som tam zase. Určite sa na to pripravím lepšie a napr. statív si už určite nezabudnem " title=" Na záver ďakujem všetkým v depe za spoločnosť, organizátorom za výborne pripravený pretek, Pižimu za to, že sa na to vôbec dal a zvlášť Alenke z ríše divov za opateru " title="