Author Šela marathon 2011

Tohtoročná Šela sa v sobotu 7.5. už po 12-ty krát odohrávala v mestečku Lipník nad Bečvou a na hrade Helfštýn, ktorý sa týči nad okolitou Moravskou bránou. Pre mňa to bola jubilejná 5-ta účasť, ako inak na dlhej trati a ako obyčajne mal byť mojim sparing partnerom Kajco. Žiaľ, okolnosti to zariadili inak a tak som nakoniec do Lipníka v piatok večer cestoval sám.

Prezentácia prebiehala na tradičnom mieste na námestí, prišiel som akurát počas finálových jázd šprintu, ktorý bol tiež súčasťou maratónskeho víkendu. Po vybavení klasických formalít som sa šiel navečerať a pár minút pred 8-mou hodinou večer, som už pri pivku netrpezlivo očakával úvodné buly derby zápasu ČR – SR na MS v hokeji...


© Jan Němec a Michal Červený: http://mtbs.cz/kategorie/mtbs-foto-redakcni-zavody/fotka/148565

Sobotné ráno nás privítalo azúrovou oblohou a slnečnými lúčmi. Pred hotelom sa stretávam so Shickmom a Lacom, ktorých som v piatok prihlasoval na poslednú chvíľu. Vzhľadom na množstvo bikerov sa už niekoľko rokov štartuje z viacerých vĺn, aby sa predišlo lievikom pri vjazde do terénu po úvodnej asfaltovej pasáži. Prvá elitná vlna so štartom o 9:00 bola vyhradená pre cca 100-vku tých najlepších mužov a všetky ženy, ostatní mohli štartovať podľa vlastného uváženia o 9:10 príp. 9:20. Keďže do elity mám pekne ďaleko, zvolil som druhú vlnu aj zo skúseností z minulých ročníkov. Času do štartu som mal dosť a tak som už asi o 08:20 stál priamo za zábradlím, ktoré oddeľovalo prvú a druhú vlnu. O chvíľu sa ku mne pridal Root a s pribúdajúcim časom sa celý štartový koridor pekne naplnil. Kto prišiel neskoro nemal jednoducho na výber a musel počítať s tým, že po štarte sa bude musieť prácne prebíjať početným poľom bikerov. Pokyn organizátorov znel počkať kým odštartuje prvá vlna, dá sa preč zábradlie a posunieme sa dopredu.


© Jan Němec a Michal Červený: http://mtbs.cz/kategorie/mtbs-foto-redakcni-zavody/fotka/148564

Lenže trošku nepochopiteľne to zábradlie začali dávať preč tak 2 minúty pred štartom a tak sa v podstate celá druhá vlna posunula za tú prvú a o 9:00 odštartovalo hádam 80 % všetkých štartujúcich na dlhej. Výjazd z námestia a prejazd cez kruhový objazd bol na rozdiel od minulého ročníka bez vážnejších problémov. Keďže fúkal celkom silný vietor, bolo vhodné sa na úvodné kilometre schovať v balíku a nechať sa trochu zadarmo potiahnuť. Po výjazde z asfaltu na poľnú cestu sa logicky balík zabrzdil, po výdatných dažďoch v priebehu týždňa ostali na ceste poriadne kaluže a našlo sa pár jedincov, ktorí sa im snažili vyhnúť aj za cenu zosadnutia. Keby vedeli, čo ich ešte čaká, asi by to neriešili... Obvykle v úvode volíme s Kajcom voľnejšie tempo, lenže teraz som šiel sám a tak som, aj vzhľadom na dobrú pozíciu po štarte, išiel o poznanie ostrejšie. Netrvalo dlho a prehnal sa okolo mňa celkom logicky Laco, keďže výkonnostne patrí hlboko do prvej stovky. Singláče pred hradom už za tie roky človek pozná takmer naspamäť a o chvíľu som sa ocitol pred prémiovou stojkou pod Helfštýnom, za ktorej zdolanie bol odmenou nielen búrlivý potlesk divákov, ale aj nejaká tá vecná cena neskôr v cieli. Rovnako ako minulý rok, ani tentoraz som sa príliš nepokúšal o jej zdolanie, ideálna stopa bola preplnená a po krajoch to nemalo význam preháňať...Po zdolaní Helfštýna, zjazdíku a objazde parkoviska nasledovala prvá mokrejšia pasáž, avšak stále nič vážne. Cítil som, že to akosi nie je ono a to do cieľa ostávalo asi 75 km.


Na prvej občerstvovačke som na chvíľu postál v nádeji, že sa stane podobný zázrak ako v Sv. Jure a pôjde sa mi lepšie. Zázrak sa nekonal a tak som po dlhšom stúpaní pokračoval ďalej ku ďalším singláčom s taktikou „od bufetu k bufetu“. Balík už bol celkom solídne potrhaný a tak napriek pocitu, že idem o dosť pomalšie ako inokedy, ma obehlo len minimum ľudí. Obávané kamenisté a korenisté zjazdíky boli tentoraz celkom v pohode, kto na to nemal, ochotne uvoľnil stopu a tak aj pádov bolo isto pomenej. Kilometre ubiehali, ďalší bufet bol v autoservise Pony s obávanou klzkou podlahou. Doplnil som ionťák do vaku, zjedol banán a gel, servisák mi ešte premazal reťaz a šlo sa ďalej. Stredná časť trate je viac-menej rovinatá avšak hlavným faktorom tu býva vietor. Ani tentoraz tomu nebolo inak, fúkal riadny severák a zubami nechtami som sa držal za dvojičkou predo mnou. Zdolali sme obávaný kanál popod hlavnú cestu, neskôr aj starý železničný tunel a už na nás čakali staré známe polia Moravskej brány. Minulý rok to bol pre mnohých v silnom lejaku a blate doslova očistec, teraz nič podobné nehrozilo a tak tento úsek ubehol aj napriek protivetru celkom rýchlo. Vedel som však, že teraz prídu na rad tie najťažšie stúpania a zázrak sa stále nekonal. No čo, nejako to už dobojujem, cítil som aj náznaky kŕčov, lenže zvoľniť to ja akosi neviem...Lesným stúpaním sme sa pomaly vyšplhali k tretej občerstvovačke v Uhřínove. Tu opäť žiadny zhon, radšej si pri jedení a pití trochu oddýchnem. Nasledoval dlhší zjazd lesom aj s mnohými technickými úsekmi, kde tu nejaké to blatko, nižšie aj šotolinové serpentíny, ktoré parádne vynášali. Držal som sa v malej skupinke s poľskou bikerkou, ktorej to šlo dole poslabšie, avšak hore kopcom nám vždy ukázala chrbát. Rovnaký scenár sa opakoval už od začiatku obávaného Pekla, v zjazde sme sa jej vzdialili, ale onedlho už strojovým tempom obiehala jedného bikera za druhým. Moje trápenie síce pokračovalo, ale nejakým zázrakom som sa celkom rýchlo vyštveral hore, čo mi dodalo hlavne psychické sily. Na vrchole kopca bol ďalší bufet, opäť len čo to do úst, najmä tie moravské koláče boli úžasné, premazať reťaz a teraz už to nejako dobojujem, veď záver je až na posledné stúpanie na hrad celkom v pohode. Lenže čo čert nechcel, po niekoľkých stovkách metrov zjazdu lesom som začul syčanie a defekt bol na svete. Najprv som myslel, že som niekde sekol dušu, lenže na vine nebol žiadny kameň, ale asi pol centimetra hrubý kúsok konára, ktorý mi prerazil plášť aj dušu a zastavil sa až o ráfik. Výmenu som zvládol v minimálnom čase, mal som však obavu, či tá diera v plášti nebude robiť problémy, našťastie to vydržalo až do cieľa.


© Jan Němec a Michal Červený: http://mtbs.cz/kategorie/mtbs-foto-redakcni-zavody/fotka/148590

Krátky oddych mi málinko pomohol, avšak náznaky kŕčov ma neopúšťali. V lesnom traverze som poobiehal zopár bikerov, ktorí ma obehli počas opravy defektu a pred Loučkou som si dorazil ďalšiu dvojičku. Z Loučky sa ide dlhší úsek po asfalte a ísť sám v protivetre by nebolo asi to pravé. Pekne sme sa prestriedali až do Lipníka, prekonali dvakrát pasáž popod most a už nás čakal len „nekonečný“ úsek popri Bečve a záverečná pasáž na hrad. Tam už to bolo každý za svoje a vyžmýkať zo seba posledné zvyšky síl. V poslednej prudkej stojke majú diváci každý rok to isté divadlo – po zosadnutí z biku a pár krokoch tlačenia nastáva kŕčové peklo, niekomu sa podarí ich ako tak rozchodiť, iní to šťastie nemajú a robia všetko možné, aby sa vôbec mohli pohnúť. Ja patrím tentoraz medzi tých šťastnejších, hneď ako je to možné sadám opäť na bike, aby som zapózoval fotografovi a už len posledný úsek do kopca po zámockej dlažbe. Ešte sa mi podarí obehnúť jedného dvoch súperov a je dobojované, čas 5 hodín a 18 minút a výsledok niekde na konci 2 stovky...


© Jan Němec a Michal Červený: http://mtbs.cz/kategorie/mtbs-foto-redakcni-zavody/fotka/148612

Vzhľadom na to trápenie, celkom spokojnosť, najmä keď som zistil, že chalani predo mnou neboli až tak ďaleko. Zhruba 6 minút po mne prichádza aj Shickmo, vzhľadom na stratu vo Sv. Jure ma pozitívne prekvapil. Imro už bol tiež zhruba 20 minút v cieli a tak sme spoločne obišli celý hrad a šli sme sa osprchovať a umyť biky. Tieto záležitosti som zvládol pomerne rýchlo, voda síce bola v sprche studená, ale teplé slnečné lúče ma neskôr počas asi 15 minútového státia v rade na wapku zahriali dostatočne. Nedá mi nespomenúť stravu, ktorou bol tento rok guláš. Nie taký klasický kotlíkový, ale jedna pani rukou nabrala do misky mäso, druhá priliala „Vifon gulášovú šťavu“ a pochúťka bola na svete " title=" Ale hlad je hlad a tak sme to radšej neriešili...Keďže čas sa krátil, Slovensko hralo už o 8-mej s Fínmi a nemali sme chuť na vyhlasovanie a tombolu, pobrali sme sa čo najskôr domov, obetujúc nejakú tú prípadnú výhru.

Aj napriek tomu, že sa nájde pár ľudí, ktorí vyčítajú organizátorovi Alešovi Procházkovi komerčnosť celej akcie, pre mňa a drvivú väčšinu spokojných bikerov a ich doprovodov (mimochodom aj už dvojnásobný víťaz dlhej trate Honza Jobánek z Merida Biking teamu ho považuje za svoj najobľúbenejší), patrí tento maratón medzi to najlepšie, čo môže maratónsky kalendár bikerom v strednej Európe ponúknuť. Takže o rok sme tam znova. " title="