Valašská 24 alebo nevadí, že prší, hlavne, že je zima

Moju prvú 24 hodinovku som absolvoval vlani na Cyklopozitívnej 24ke v Turí. Atmosféra preteku tohto druhu sa mi zapáčila natoľko, že 24 hodinové maratóny sa stali neoddeliteľnou súčasťou mojej bajkerskej sezóny. Mojou tohtoročnou premiérou bola Valašská 24, ktorá bola druhým pokračovaním Československého seriálu 24 hodín MTB.

Na rozdiel od Cyklopozitívnej 24, kde som šiel sólo som mal ísť na Valašsku vo dvojici. Lenže osud je vrtkavý a nad mojim parťákom na maratóne v Súľove vyhrala gravitácia a keďže ani po týždni intenzívnej liečby nebol schopný jazdy na bajku, neostávalo mi nič iné, než sa začať psychicky pripravovať na ďalšiu sólovku. Dochrámaný kamarát ale prijal úlohu podpory a servisáka v depe a musím povedať, že mu to išlo úplne skvelo (možno aj lepšie ako jazdenie :P ) a patrí mu veľká pochvala a vďaka.

Na rozdiel od klasického maratónu je 24 hodinovka celovíkendové kultúrno-spoločenské podujatie, takže aby sme o nič neprišli, vyrazili sme už v piatok po obede smer Morava. Na mieste činu sme rozložili stany a vybudovali si zázemie. Práve dobre pripravené a vybavené depo je jeden z kľúčových faktorov úspechu na 24ke. Chvíľu po nás dorazili aj naši rodáci z Cyklopozitívu. Rozložili si depo vedľa nás a tým pádom bolo o zábavu postarané.



Spolu s Cyklopozitívákmi sme si sadli na chvíľku do miestneho podniku, dali sme si nejaké to pivko, absolvovali sme nevyhnutnú teoretickú a taktickú prípravu a nakoniec sme roztočili zábavu na koncerte miestnej rockovej kapely. Práve hudbu trafili Moraváci úplne na 100% podľa môjho gusta. Celý víkend hrali najväčšie hity od Slížov, Kabátu či Landu ? Keďže bola krásna jasná, dá sa povedať letná noc, rozložil som si lôžko pod hviezdami a takto romanticky som si pred štartom kvalitne pospal možno aj 3 hodiny. Ráno ma zobudilo vychádzajúce slnko a pri pohľade na oblohu som márne hľadal na nebi čo i len jeden mráčik. S približujúcim sa štartom ale na nebi pribúdali oblaky a asi hodinu pred štartom sa spustil hustý dážď, ktorý kvalitne rozmočil predtým suchú a prašnú trať.



Pred dvanástou sme sa zoradili na štarte vyzbrojení pláštenkami, bundami a blatníkmi a možno trochu rozladení a frustrovaní z počasia sme čakali na štart. Na pravé poludnie sa ozval výstrel a do cieľa nám ostávalo „už len“ 24 hodín. Trať bola dosť blatistá a hlavne zjazdy dali pretekárom dosť zabrať. Našťastie ale po chvíli vyšlo slnko a trať začala veľmi rýchlo vysychať. V úvode preteku som jazdil spoločne so Svaťom Božákom, najlepším českým utramaratóncom a tretím z posledných MS v ultramaratóne, Rasťom Balkom, skvelým dupačom z beer inside teamu a Davidom Granátom víťazom prvého podujatia seriálu v Jihlave. V týchto chvíľach sa mi jazdilo výborne a hlavne v zjazdoch som sa dobre zabával. Posledný zjazd bol krásny umelo vytvorený trail a v suchých podmienkach to bolo skvelé pojazdenie. Lenže okolo 4 po obede prišla úplná katastrofa a ďalší lejak, ktorý rozmočil trať ešte viac ako dážď pred obedom. V tomto momente zaúradovala moja psychika (zrejme aj pod vplyvom zážitkov z Dubničáku 2010) a povedal som si skrátka STOP. Umyl som sa (musím povedať, že v sprchách tiekla asi najstudenšia voda, akú som zatiaľ na maratónoch zažil), obliekol som si čisté veci a dal som si prestávku na neurčitú dobu. V tom čase som bol priebežne na 2. mieste s minimálnym náskokom pred tretím Svaťom a štvrtým Rasťom. Neurčito dlhá prestávka trvala nakoniec 13 hodín a prepadol som sa cez ňu až niekam na chvost celkového poradia.



Pri pohľade na bajkerov a bajkerky bojujúcich s dažďom, blatom a veľmi nízkymi teplotami som ani neľutoval, že sedím v depe pekne v suchu a teple. Za tých pár hodín v depe som stihol aj čo to odkukať od tímu Svaťa Božáka, ktorý bol oproti nám. Bolo vidieť, že už majú za sebou mnoho ťažkých pretekov a presne vedeli čo a kedy majú robiť. V týchto chvíľach som sa riadil heslom: „aj keď sedím v depe, alebo v krčme pri pive, stále sa blížim do cieľa“ ? V noci som si pospal a relatívne oddýchnutý som sa vyhrabal zo stanu niečo po 5 ráno. Prekvapujúco som dostal znova chuť na jazdenie, obliekol som sa do „kroja“, sadol na bajk a vydal sa na trať. Po pár metroch som ale zastal na občerstvovačke, kde práve doniesli skvelé tradičné moravské frgály a tak som si pred ďalším pokračovaním ešte doprial výdatné raňajky. Povrch trate bol lepší, ako som očakával. Vyslovene zlý bol len posledný trail pred cieľom, kde asi v úseku 100 metrov bolo na chodníku asi 5 centimetrov riedkeho kašovitého bahna. S pribudajúcimi kolami som ale aj tento úsek natrénoval a jeho zdolanie mi nerobilo nakoniec žiadne problémy. V mojom 4. rannom kole som zajazdil moje najrýchlejšie kolo s časom rovných 26 minút. Jazdenie ma začalo veľmi baviť a v celkom svižnom tempe som do obeda stihol odjazdiť 11 kôl. Celková bilancia môjho 24 hodinovkového snaženia bolo nakoniec 19 kôl (cca. 170 km), 11 hodín jazdenia a 13 hodín flákania sa v depe.



Víťazom v hlavnej kategórii sólo mužov sa stal domáci borec a najväčší favorit Svaťa Božák s 37 odjazdenými kolami, nasledovaný Rasťom Balkom a Davidom Granátom. Kategóriu sólo žien vyhrala Lada Fojtášková, za ktorou skončila moja tímová kolegyňa Katka Rondíková a tretie miesto obsadila Jitka Balcarová. Celkovo hodnotím akciu za vydarenú, všetko fungovalo tak ako má, teda až na časomeračov, ktorých budeme musieť pretrpieť aj na Cyklopozitívnej 24 v Rajeckej Lesnej 9. a 10. júla, kde bude aj ukončenie Československého seriálu 24 hodín MTB. Tak teda dovidenia v slnečnej Rajeckej Lesnej.