Specialized Rallye Sudety 2011

U našich západných susedov majú Sudety povesť najťažšieho MTB maratónu a vraví sa, že „Kdo nejel Sudety, není bajker“... Maratón sa odohráva v prostredí CHKO Broumovsko, centrom celého diania je mestečko Teplice nad Metují a dominantou celej oblasti sú úžasné Adršpašsko-Teplické skaly (krkolomnejší názov snáď ani neexistuje ), ktoré sú rajom lezenia.

Do Teplíc cestujem znovu s Imrom, ktorý už má za sebou 2 predchádzajúce ročníky, pre mňa to bude premiéra. Spoločnosť nám robia aj naše baby, v nedeľu po maratóne sa pôjdeme pokochať do skál. Cesta do Teplíc je relatívne dlhá, niečo málo cez 6 hodín jazdy autom kade-tade smerom na sever Čiech. Ubytko sme si našli v peknom zámočku Bischofstein - www.bischofstein.cz , ktorý leží priamo na trati maratónu, jediný háčik je v tom, že z cieľa to potom bude ďalších 5 km a 200 výškových metrov naviac... Počas týždňa nielen tu celkom solídne spŕchlo, avšak domáci tvrdili, že sa netreba báť, že bude sucho...

Na štart v sobotu ráno vyrážame zhruba o štvrť na 8, Imro má istý flek v prvej vlne, kde je zhruba 100 ľudí, ja sa rýchlo staviam tesne za pásku oddeľujúcu zvyšok štartového poľa. Napriek zjavnej náročnosti celej trate je na štarte dlhej viac ako 600 ľudí, číslo, o ktorom sa nám na Slovensku môže iba snívať...Stretávam tu zopár známych tvárí z tohtoročnej MTB Trophy, som zvedavý, ako kto na tom je. O ôsmej hodine takmer všetkých vystrašil výstrel z dela a môžeme ísť na to. To som si akurát všimol, že som si dal zadný plášť naopak, ale tak je nový, takže záber bude tak či tak dobrý. Úvod trasy je vlastne asfaltové stúpanie ku nášmu zámku, spolu s dlhou štartuje aj krátka 55-ka a tak sa ide pekne ostré tempo, na vrchole je vypísaná prémia. Ak mám pravdu povedať, trať som si pozeral len zbežne, každý straší len obávanými zjazdmi ako Václav, či Hviezda, avšak o tom, ako to vyzerá inde, nemám ani potuchy. Zo starších reportov ale viem, že úvodných 30 km je viac-menej pohoda, to pravé príde až neskôr. To, že to žiadna pohoda nie je, je ale jasné hneď po nájazde do terénu. Každý to dáva čo to dá a z toho pramenia chyby, v prvom vážnejšom zjazde už kopec ľudí rieši defekty. V jednom úseku zozadu periférne registrujem nejakého šialenca, stopa je len v strede, naľavo hlboký rigol, vidím len ako do neho vletí a keď už čakám najhoršie, pekne si vyskočí predo mňa do stopy a valí ďalej...nie je to nikto iný ako Maťo Kobera, aj som rád, že to skončilo takto...ešte si čosi povieme a už ho nevidím Po prvý bufet je trať v podobnom duchu, rýchlo hore a dole, na zvážniciach je ale celkom mokro, takže dnes veru čistí do cieľa neprídeme. Prvý bufet je zážitok sám o sebe, bidóny a banány lietajú na všetky strany, takmer nikto z mojej skupiny tu nestojí, ja však musím na malú a okrem toho si chcem doliať do vaku ionťák, lebo mi akurát ten môj obľúbený došiel a nikde som ho nemohol zohnať. Radím sa znovu do dlhého vláčika bikerov a za chvíľu už sa trasy delia. Už som aj začínal mať pocit, že tie reči o náročnosti sú trochu prehnané, ale hneď na to ma potešil krásny lesný chodníček na Honský Špičák pomedzi stromy plný šmykľavých koreňov...no konečne...Na ďalších kilometroch sa postupne dostávame do skalných pasáží, po prudkom stúpaní niekto zahlási, že tu je Václav, diváci povzbudzujú v tých najnáročnejších miestach. Nie je to nijak extra dlhé, ale balvany sú to solídne a tak to radšej zbehnem, veď o nič nejde. Ďalšie stúpania a klesania sú parádne drncavé, samý šuter, normálne niektorých ľutujem. Na lesnej asfaltke dokonca dobieham chalana na cyklokroske, vraj sa to celkom dá, ale zjazdy radšej beží...Bufety sú teraz celkom na husto, v Machove na 65. kilometri si nechám od chalanov z Cykloservisu namazať reťaz a pokračujem ďalej. Znova je to hore-dole, na oddych moc času nie je, ale cítim sa fakt dobre. Malým oblúčikom sa dostávame až do Poľska, stále pekne v teréne. Môj computer opäť meria, vlastne nemeria to čo by mal, toto bude asi jeho derniéra...Onedlho sa dostávam k ďalšiemu bufetu na Vysokej Srbskej, na malej tabuľke je uvedené číslo 88.km avšak obsluha ma uisťuje, že to niekto poplietol a reálne sme na 80-tom. Tu už nebadať žiadnu hektiku, každý v pohode dopĺňa energiu na posledných 35 kilometrov. Po rýchlom zjazdíku sa dostávam do ďalšej dedinky, kde na okamih miniem odbočku ku kostolu a pokračujem ešte asi 50 metrov rovno, ale rýchlo si uvedomujem chybu a vraciam sa späť na správnu trasu. Na ďalšom bufete stojím len chvíľu, keď už sa mi ide tak dobre, netreba sa zdržovať a na konci sa hádam aj trochu ponaháňam, stále mám niekoho pred sebou a celkom sa mi darí ich predbiehať. V jednom stúpaní je už poriadne blatisto, až sa bahno lepí na kolesá, ale netrvá to dlho a sme na vrchole. Zvýšený pohyb peších značí nejaký parádny úsek a okamžite niekto hlási, že tu je obávaná Hvězda.


Nechám si teda trochu odstup, aby som náhodou nemal zbytočnú kolíziu. Atmosféra je tu skvelá, ľudia fandia, borec predo mnou to skúša nie práve ideálnou stopou a okamžite hádže parádneho tigra, až sa niektorým zatajil dych. Ja neriskujem, zosadám, vyškerím sa babám na fotku a pekne po svojich zbehnem najprudší úsek.


Zjazd ale ešte nekončí, je tu ešte niekoľko kamenných schodov, ktoré s prehľadom dávam a vyslúžim si potlesk. Borca, čo práve predviedol efektný polet, sa pýtam, či je ok, trochu ľutuje, že do toho išiel, pretože si zrušil brzdu. Ale ideme ďalej, takže to hádam bude v pohode. Ďalší bufet už úplne vynechávam, do cieľa už to nie je ďaleko a vidina pekného umiestnenia ma ženie dopredu. Už ani moc nevnímam okolie, terén je stále parádny, znovu prechádzame tentoraz už posledným bufetom, za jazdy si beriem len kolu, už sme určite za 100-vkou, takže nemá zmysel zastavovať, v drese mám ešte tyčinku, keby bolo treba niečo zajesť. Ráno sme s Imrom vtipkovali, že keď už budeme pri našom zámočku, tak bude dobre, no a o chvíľu už tak-nejak spoznávam jeho okolie, chodníkom okolo múru zámoček obchádzam zprava, krátky hup na cestu, ešte nejakých 300 metrov do kopca a potom už len zjazd dolu do Teplíc. Z asfaltky ešte točím doľava do lesíka a serpentínami sa dostávam do centra mesta, dvojicu predo mnou nechávam už tak a sám si vychutnávam cieľovú rovinku. Dnešok bol teda parádny, normálne by som si ešte aj pridal, ale tak všetkého s mierou, treba sa ešte dostať k zámočku ?. Imro tajne dúfal, že to zavrhnem a pôjdeme autom, ale nepotešil som ho...Po rýchlej sprche a očiste bikov sa vraciame do centra diania, dáme si Birell a cestoviny a na lavičke čakáme na vyhlásenie výsledkov a tombolu. K večeru sa aj kompletne vyčasilo, takže si nakoniec užívame aj slniečko. Vyhlásenie výsledkov je trošičku zdĺhavé, predsa len je to posledný diel Českého pohára a treba vyhlásiť aj výsledky celej série. Krátko pred pol 8 prichádza posledný matador z dlhej trasy a môže sa losovať tombola. Ja som si šťastie vybral pred týždňom, takže tentoraz nič, pekný Spešlík končí v iných rukách. Na záver ešte všetci potleskom oceňujú kvalitnú robotu celého organizačného tímu na čele s Tomášom Čadom so želaním, že sa tu opäť o rok stretneme. V nedeľu sme strávili návštevou Adršpachu - www.adrspach.cz , zhruba trojhodinová prechádzka a plavba plťou stáli naozaj za to.


Ak mám pravdu povedať, tešil som sa na tento maratón a naozaj splnil to, čo som od neho očakával - krásna trať, super atmosféra, skvelé zabezpečenie a k tomu samozrejme dobré počasie. Vo výsledkovej listine som narátal len 7 Slovákov a preto dúfam, že tieto moje zážitky navnadia u nás ďalších bikerov k účasti. Dovidenia o rok!