1. Zimný MTB maratón všetkým ukázal, čo je to skutočná zima

Tí čo vravia, že sa to nedá, nech nezavadzajú tým, ktorí na tom už pracujú, aby sa to dalo. Za pochopenie ďakujem! Odhodlanie a morálku pretekárov preveril 1. Zimný MTB maratón, ktorého už 5. ročník sa konal 19.01.2013 v zasneženej Bratislave na Železnej studničke. Kto chcel mohol prísť aj nasledujúcu nedeľu, kedy podujatie pokračovalo druhou časťou a to behom.

Môj doterajší vzťah a aj poslednú skúsenosť s Bratislavou dokonale vystihuje vynikajúca časť seriálu Simpsonovci: Mesto New York vs. Homer Simpson. Kto videl pochopil, kto nie, môže si to pozrieť. Dosť bolo vtipkovania. Pred pár týždňami som sa smial, že do Bratislavy pôjdem v kraťasoch. Len to som vtedy ešte nevedel, že Perinbaba má veľmi hnusný zmysel pre iróniu. Panika začala naberať na obrátkach pár dni pred pretekmi, keď na juh Slovenska padla pekná nádielka snehu. Panikárili pretekári, panikárili organizátori, proste panikárili všetci. Aj ja som deň pred závodom zvažoval či to má vôbec zmysel. Nakoniec by som bol hlúpy, ak by som nešiel. Zase by som toho ľutoval, ako minule, keď som nešiel na XC v Starej Ľubovni, pričom ani tam nebolo počasie také zlé, ako som predpokladal. Do ruksaku som si nabalil posledné zvyšky odhodlania a vydal sa vlakom na cestu do záhuby.


Na mieste som bol milo prekvapený, snehu tak normálne, aj cesta na Železnú studničku bola zjazdná. Čakal som ujazdený sneh. Moja naivná predstava bola, že takto upravená asfaltka bude asi pokračovať až na Biely kríž. Na štart som prišiel s fóristom, s ktorým som cestoval od Žiliny. V stane sme rýchlo vybavili prezentáciu a počkali na štart. Môj prvý zásadný problém boli už teraz mokré tretry a nohy. Tie musia byť v suchu za každú cenu alebo aspoň čo najdlhšie. Pre tento stav núdze som si pribalil aj niekoľko igelitových sáčkov, ktoré som natiahol na suché ponožky a tak do mokrej tretry. Vôbec ma netešilo takéto testovanie novej veci, ale nemal som na výber, ak som chcel vôbec odštartovať. Posledné sily sme zmobilizovali v teplom stane. Na štart sa postavilo úctyhodných 294 pretekárov. Oveľa viac, ako by som pre toto počasie čakal. Vidím, že na tak malom Slovensku pobehuje celkom slušný počet bláznov ako som ja. Pre tých, ktorí odmietli za takýchto podmienok pretekať, kvitujem hojnú účasť odvážnych a bojovne naladených žien. Štart bol naplánovaný na 11:00, ktorý sa dosť oneskoril. Možno zbytočne, ale neviem čo za veľké „ceremónie“ sa vpredu diali, keďže som stál na konci štartovného poľa. A úplne na koniec sa ešte čakalo na helikoptéru, ktorá nás najskôr pekne pohromade nasnímala a po tomto akte nás konečne vypustili do hôr.


Organizátor sľuboval odhrnuté cesty a možno sem tam nejaký závej. Na začiatku fajn. Po kilometri prišlo tvrdé vytriezvenie. Rozmýšľam, prečo sme tak spomalili? Pozriem ďaleko dopredu a tam fakt všetci tlačia. Keď som došiel na začiatok zasneženej cesty, tak som pochopil prečo. To sa proste nedalo! Hneď na začiatku kríza. Oveľa horšie ako som čakal a to som vôbec nečakal maratón bez snehu. Moja chyba, že som sa postavil úplne na koniec. Ocitol som sa v hustej skupinke, ktorá bola zmierená zo situáciou a len tlačila. Po čase mi to začalo aj trochu vadiť, keď boli úseky, kde sa dalo ísť rýchlejšie a pohodlnejšie v sedle aj napriek tomu, že trať predomnou rozrylo 300 pretekárov. Postupne som sa predieral dopredu, kľučkoval a pekne slušne zakričal, aby mi uvoľnili stopu. A keď to nešlo, tak som tiež poslušne tlačil. Rýchlou chôdzou, rozhodol som sa ale veľmi nebežať. Za prvé, beh moje nohy dlhé roky nepoznajú a to by som ich zničil a za druhé som vsadil na istotu, keďže aj samotná chôdza bola pre mňa v tom snehu veľmi náročná. Cestou hore som míňal nadavajúcich a vracajúcich sa ľudí späť. Tento závod chcel pevný morál a to nie každý mal, aby dokázal bez ujmy na psychike pokračovať. Niekto si povedal, že prečo by mal 30 km tlačiť bicykel. Ja som si povedal: „a prečo nie?“ Však sa závod ide za každého počasia a nie je to nič, čo by sa nedalo celkom pohodlne prejsť. Samozrejme som vtedy aj ja nadával, to určite každý, človeku sa potom uľaví a smelo pokračuje vpred. Ja by som ale určite tiež nezvládol nejaký ťažký zablatený a upršaný letný maratón. Na túto vetu si spomeniem, ak nejaký podobný maratón dokončím.


Pred občerstvovačkou bol sneh na ceste už celkom pekne odhrnutý a udupaný. Konečne sa dalo ísť dlhšie v sedle bez zosadania a aj pekne pohodlne obiehať. Zastávka na Bielom kríži bola približne v polovici trate. Smädný som do seba šupol niekoľko pohárov teplého čaju. Nič som si so sebou nebral, ani vodu, ani jedlo, že načo? V dobrej viere som nečakal takýto masaker, tak som cestou hore pekne vysmädol. Po menšej zastávke pokračujem do druhej polovice trate. Myslel som si, že keď to pôjde viac z kopca, tak to bude kapečku lepšie. Ďalší omyl. Hneď na úvod po kolená v snehu a samozrejme stále tlačím bike. Po chvíli už idem dolu kopcom, ale aspoň bežím, keďže to bolo tak celkom pohodlné. Po tomto ťažkom úseku nasledovalo perfektné pojazdeníčko, kde som si ten aspoň kilometer užil v sedle, kým som znovu neprišiel do závejov. Mal som pocit, že stále tlačím bike hore kopcom aj keď v skutočnosti idem dolu. Tu bol najťažší úsek, kde ma opúšťali sily a začalo sa pozvoľne stmievať a aj citeľne ochladzovať. Ten pokus so sáčkom na nohe vyšiel perfektne, noha bola vlastne dlho v suchu a teple, napriek tomu, že návleky zlyhali už na začiatku a tretry boli premočené. Dosť mi pomohlo aj to, že som kráčal a nohy pracovali až ma štípali stehná, hehe. Posledný úsek som mal pocit, že sa od cieľa vzdiaľujem, tachometer ako keby zamrzol. Určite viacerí na tomto mieste nadávali ešte viac ako na začiatku. Teraz hlavne na seba, že sa mali vzdať skôr, kým sa dalo. Ale nevzdáme sa a konečne prichádzam na posledný zjazd, kde sa dá relatívne rýchlo a bez vydania energie pekne spustiť dolu kopcom. Na konci konečne vychádzam na asfalt a smerujem hore do cieľa. Nikdy som sa asfaltu na maratóne tak nepotešil ako vtedy. Vtedy to bolo neskutočné vykúpenie.


Už som spomínal, že moje nohy nemajú radi beh, ale keď sa dalo krútiť pedálmi, tak som chytal druhý dych. Podobne aj do cieľa na asfaltke som proste v necítil, že mám v nohách 27 km chôdze a sem tam behu. Konečné vykúpenie prišlo po 4 a pol hodiny mordoru v snehu. Budem masochista, ale rád by som si to zopakoval. To sa nedá opísať, to treba zažiť. A nikdy by som sa dobrovoľne len tak z nudy von v takýchto podmienkach nevybral. Tu bola chuť a veľká motivácia prísť do cieľa, nezainteresovaný to nepochopí a bude si ťukať prstom po čele. Čo viac dodať. Neľutujem, nakoniec som veľmi rád, že som pricestoval do Bratislavy. Ako vravím, keby som neprišiel, nikdy by som neskúsil takéto šialenstvo. Ešte väčšie šialenstvo predviedol Michal Lami, celkový víťaz maratónu. Ten s časom 2 hod a 9 min čiel ako keby to bol letný a suchý maratón uprostred sezóny. Druhý sa umiestnil Patrik Kuril s 9 min stratou na Lamiho a tretí Lukáš Bátora. Zo žien si najlepšie počínala Diana Tešovičová s časom 3h 41min pred Barbarou Skandikovou a Soňou Othmanovou. Z mládeže do 18 rokov si najlepšie počínal Michal Petrovič s časom 4h 1min.


Na druhý deň v nedeľu pokračovala akcia na Železnej studničke 9,7 km behom. Buď ako samostatné preteky alebo pre účastníkov maratónu sa vyhodnocovala aj dvojkombinácia maratón + beh. Behu som sa nezúčastnil, keďže ho nemám rád a navyše, aj tak som sa v sobotu nabehal dosť s bicyklom. Ako som sa dozvedel, bežci už mali lepšie podmienky. Zas behať bez bicykla je oveľa ľahšie a prirodzenejšie, hlavne v zime. Zabehať si prišlo 145 bežcov, z toho 55 sobotou preverených cyklistov. V kombináci maráton + beh si najlepšie počínal Michal Lami, ktorý v behu zaostal len 5 s za Richardom Vargom. Varga bol najlepší bežec s časom 34 min 35 s, lenže mal menšiu výhodu, keď neabsolvoval sobotňajšiu „bikovačku“ ako Michal. Zo žien najrýchlejšie zabehla Renáta Kolcová, ale najlepšia v kombinácii bola Diana Tešovicová. Celé výsledkové listiny sú tu: maratón, beh a kombinácia

S maratónom som spokojný, počasie si nevyberiem a nebolo to až tak zlé, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Bola vysoká účasť, aj napriek tomu, že pre počasie viacerí neprišli. Organizátori bojovali s ťažkými podmienkami ako len vedeli. Ale mali ešte jednu reálnu a technicky zvládnuteľnú možnosť ako uľahčiť cyklistom život. Mohli trať prejsť traktorom s radlicou aj ráno, do 11:00 bolo naozaj dosť času. Myslím, že by to dosť pomohlo a malo by to určite zmysel. Podľa vyhlásení organizátora deň pred pretekmi a pár minút pred štartom, som naozaj čakal aspoň na Biely kríž pekne jazditeľnú cestu. Nezaškodilo by povedať rovno pravdu aj za cenu nižšej účasti, ale za to potom odmena menšej kritike podujatia od pretekárov. Blázni ako ja by tak či tak prišli. Na druhej strane, treba to brať pozitívne. O rok si tu môže prísť každý zlepšiť svoj čas a priemerku. A úplne bez nejakej námahy!

Foto: Juraj Hupka