Tip na výlet: Slanské vrchy a Šimonka

Jedného dňa som sa rozhodol, že prídem na východné Slovensko a pojazdím čo najviac po okolí. Jedno miesto bolo dokonca vždy tak trochu mojim snom, ale to som si nechal nakoniec. Po odjazdení cesty z Oravy sem a ďalšieho dňa na Okolo Domaše, som sa vybral nasledujúci deň v nedeľu, do Slanských vrchov. Aspoň na tento pojazd sa mi podarilo vybaviť si skúseného horského vodcu, doslova, a v neskoré ráno alebo skorý obed sme sa vybrali do hôr.

Napíšem to teraz, aj keď som na to prišiel večer po túre. Už nikdy sa nebudem smiať 1000 m vrchom, keď budem cestovať prstom po mape. Keď si človek uvedomí, že celé okolie je v podstate o 500 m nižšie ako Námestovo, tak si musí k výškovým metrom pripočítať východniarsku konštantu. Toto bola moja životná skúsenosť, nadobudnutá za ten týždeň strávený v nádhernom kraji východného Slovenska. Dohodol som sa s miestnym chalanom a jeho kamarátom z blízkej dediny Zámutov, že ma prevedie po Slanských vrchoch, keďže moje plánované trasy boli také, že by som si asi nič nezajazdil a zobral to radšej zničený skratkou do najbližšej dediny. Ja som vyrážal z Čierneho nad Topľou. Túto peknú dedinku už považujem za svoj tretí domov a prespávam tu u kamaráta zo školy. Pomyselný štart túry bol v Hermanovciach nad Topľou. Za dedinou sa na prvom rázcestníku odbočuje vpravo a ide sa stále po asfalte. Keďže nie som odtiaľto a hlavne na začiatku sa dosť išlo neoznačenými cestami, tak mám aj strach písať, že niečo popletiem, ale hádam to bude po konzultácii s mojím horským vodcom celkom presné a použiteľné. Asfalt z Hermanoviec sa vliekol dlhú dobu. Po dlhšom čase sa na čistinke odbočuje vpravo na zvážnicu, stále po cykloceste, ktorou sa napojíme na modrú značku. Prvou zastávkou je chata na lúke za Oblíkom. Dobré miesto na doplnenie vody, ale aj cestou na hrebeň som videl celkom dosť prameňov. Tak s vodou by nemal byť problém, keďže ďalej nasleduje veľmi výživné stúpanie, kde v horúčave príde vhod každá kvapka vody.


Z chaty ideme zjazdom žltou šotolinovou cyklocestou a potom hore zelenou značkou. Na priloženej mape nie je označená. Po asi dvoch kilometroch (za tento údaj by som nedal ruku do ohňa a aj by to už malo byť mimo zelenej značky, ktorá bočila a smerovala priamo na hrebeň, mám problém s mapami v tejto oblasti, porovnávam tri mapy a v každej je to označené inak) je na takej väčšej lúke odbočka vľavo a strmo dohora. Keď vravím strmo dohora, tak naozaj strmo. Stúpanie je na hranici šliapateľnosti, ale stále sa to pomaličky dá. Spotený a vyšťavený prekonávam hádam jeden z najťažších úsekov trate. Neskôr zvážnica poľaví a položí sa na vrstevnice. Ďalšie významne orientačné miesto bola trávou zarastená „čistinka“, kde sa križovali asi štyri cesty. Pre nás to je 180° vracačka a držíme sa úplne vľavo na najkrajnejšej ceste a stále pokračujeme po vrstevnici. Cesta síce bola veľmi zarastená trávou, ale ľahko rozpoznateľná. Po čase nasleduje ďalšie strmšie stúpanie a to odbočka vpravo na hrebeň. Ďalší úsek nie je na priloženej mape presne zaznačený. Ako som zistil, v skutočnosti je červená značka trochu inak vedená. Dlhšie sme šli po tejto červenej značke a pred veľmi strmím stúpaním je odbočka vpravo na pekný upravený chodníček, na Zbojnícke skaly, kde si urobíme ďalšiu väčšiu prestávku. Odbočenie nie je nutné, aj tak trasa potom pokračuje červenou značkou. Myslím si, že ten chodník je celkom dobre viditeľný, takže nezablúdite, dúfam. Istota je držanie sa červenej značky.


Po oddýchnutí na Zbojníckych skalách pokračujeme po chodníku len pár metrov a odbočíme strmo hore, vytlačíme biky späť na červenú značku. Tlačenie na pár krokov, mapa je nepresná. Nasleduje ďalšie výživné a dlhšie stúpanie na Čiernu horu. Kúsok za vrcholom je čistinka a pekný výhľad na vrch Oblík. Je tu aj schovaná skala s podobným výhľadom, ešte pred touto čistinkou, keby mi ju neukázali, tak si to ani nevšimnem. Tento samostatný vrchol mi dávnejšie padol do oka. Je taký čistý, jemný a krehký. Potom si uvedomím, že mi veľmi pripomína prso, prso východu, asi preto sa mi tak páči, hehe. Na čistinke fúkal vietor a aj slnko ako naschvál zaliezlo za mrak. Spotení sme začali mrznúť. Museli sme čakať na jedného Prešovčana, ktorý sa mal ku nám pridať a tak nakoniec sme jazdili štyria parobci. Keďže sme na druhom najvyššom vrchole celého pohoria, tak ideme logicky konečne dole. Naozaj pekný zjazd, veľmi obľúbený u miestnych a aj ako hosť ho musím pochváliť. Až na krivé slová, ktoré sme mali na motorkárov, ktorí hlavne tú kamenistú časť vedia pekne rozryť. Ani jeden nemal na nich dobrého slova. To je večný boj: motorkári vs. cyklisti vs. turisti. Môj pohľad ako bikera a zároveň turistu je tiež proti motorom v lese. To je na dlhú debatu, teraz to nejdem rozoberať, aj tak je to všetko o ľuďoch.


Zjazd končíme na križovatke modrej a červenej značky. Pokračujeme modrou a keď bude rázne odbočovať doľava a dolu, tak my pokračujeme ďalej rovno po neoznačenej zvážnici až na žltú značku pod Čiernu horu. Zo začiatku tento zjazd nastupuje pozvoľne. Časom sa pritvrďuje viac a viac. Tiež sme sa raz odchýlili od žltej, ktorá odbočovala doľava a pokračovali sme rovno na ďalší úsek, ktorý každí aj tak potlačil aj smerom dolu. Ževraj sa to dá aj zjazdiť, ale je to len pre silné nátury. Zase mi to pripomenulo staré známe: „Vezme to skratkou chlapi, je to síce ďalej, ale o to horšia cesta.“ Keďže sa aj tak ďalej pokračuje po žltej, tak nie je nutné to zobrať touto „skratkou“. Táto časť zjazdu je veľmi poznačená ťažbou a treba dávať pozor, bolo a je tam veľa zákerných a nebezpečných miest. Napriek tomu sa mi tu šlo dobre a užíval som si technickú jazdu. Dobrú náladu mi nepokazilo ani sporadické prenášanie cez stromy, či skaly. Zjazdli sme to až do Sigordu a lesnou cestou popri asfaltovej ceste pokračujeme do Zlatej Bane. Doplníme tekutiny a energiu v miestnom pohostinstve. Kolega z Prešova to potom vzal domov, a my traja ideme ešte na najvyšší vrch Slanských vrchov, na Šimonku, ktorá má 1092 m n. m.


Vedľa cesty stále vedie cyklocesta, na jej konci prechádzame cez asfaltku a začíname stúpať po zelenej značke. Tu na začiatku v lese je jeden lesnou technikou veľmi rozbitý široký úsek. Ťažké bolo vybrať aj smer, ktorým by sa ľahšie tlačilo. Potom znovu výživné stúpanie až na sedlo. V tej horúčave zo mňa zas lialo, ale druhé veľké stúpanie pokorené. Podľa mapy by cestou tu mal byť aj nejaký prameň, nevšimol som si ho ale. Vlastne až v tomto stúpaní si uvedomím, že v akých pekných bukových lesoch som. Ihličnanov mám dosť a aj preto sa mi listnaté lesy vždy akosi viac páčia. Aj s rizikom jazdy na vrstve lístia, čo na Orave prakticky nepoznám. Zo sedla na Šimonku je ešte jeden krátky úsek skál, ktorý sa nedá vyšliapať, teda myslím si, že by sa aj dal, keby tam práve neboli tie skaly. Inak pekný výstup až na vrchol, aj keď pre stromy nie s úplne najkrajším výhľadom. Alternatívnu cestu by som videl zo Zlatej Bane ísť až na staré opustené opálové Dubnické bane. Odtiaľ modrou na červenú značku smerom na Šimonku. Vyzerá to na o niečo pohodlnejšie stúpanie. Na druhej strane sa výlet potom aj o niečo predĺži.


Dolu zo Šimonky nejdeme úplne tou istou cestou. Kúsok pod vrcholom je pekná križovatka tvaru Y, kde odbočujeme doľava pekným upraveným chodníkom. Túto odbočku si všimnete aj smerom hore. Tento rýchly chodník bez nejakých skál a koreňov nás privedie na zelenú značku a zvážnice. Cestou po zelenej je ešte jeden pekný výhľad na Oblík a okolie. Na nasledujúcom rázcestníku a križovatke s modrou značkou sa naše cesty rozchádzajú. Doprava Zámutov, doľava Čierne. Takže pokračujem ďalej sám po zelenej zvážnici smerom na Hermanovce. Na ďalšej ypsilonovej križovatke nepokračujem zelenou značkou ako mi pred rozchodom poradili. Asi právom, keď som videl kam vedie tá cesta, malo by to byť strmé kamenisté a aj nezáživné. Odbočujem vľavo dole na o niečo lepšiu cestu až do Hermanoviec a potom konečne domov. Znovu spokojný a šťastný uzatváram ďalší náročný deň.

Určite som neprešiel všetko čo sa tu dá prejsť, ale cítim v kostiach, že toto patrí pravdepodobne medzi najlepšie výjazdy v Slanských vrchoch. Spája ťažké a výživné výstupy, ťažké a pekné zjazdy, vrcholovky a aj výhľady na okolie, bez nutnosti tlačiť bicykel. Samozrejme, až na pár krátkych bezvýznamných úsekov. Proste je to trasa na rozbitie vo všetkých ohľadoch, ale ja to mam takto rád. Ako partia sme spolu pekne pojazdili. No a mňa ešte čakali minimálne dva dni jázd po okolitých horách. Hlavne som sa tešil na Vihorlatské vrchy, kde sa dá tiež fajne pojazdiť a zároveň aj veľa vidieť. Nech vám to všetkým dobre bicykluje.

Mapa a profil: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=124775
Dĺžka: cca 34 km
Nastupané metre: 1984 m