Bicyklami do Solúna

Po roku sa mi opäť naskytla otázka: Čo s letom? Bez bicykla si už leto poriadne neviem predstaviť a tak sme už v zime s kamarátmi rozmýšľali, kam zamierime tento rok. Po minulom roku, keď sme boli v Medžugorí (Bosna a Hercegovina), sme chceli tento rok skúsiť niečo nové. Feke(Maťo B.) mi raz napísal, že už má cieľ na leto. „Ideš do toho Feri?“ Moja odpoveď bola: „Zase nejaká somarina, pre iných nezmyselná? Ale idem!“ To som ešte nevedel, čo zase vymyslel. Plán bol Istanbul. Začali sme robiť „nábor“, kto pôjde s nami. Na moje prekvapenie, bol tento nápad prijatý celkom slušne. Oproti minulému roku, keď sme vyrazili štyria, sa nás teraz nazberalo celkovo šesť. S Fekem sme začali plánovať trasu. Keď sme ju už mali naplánovanú a ubytovanie vytipované, stačilo ich zabookovať, v Istanbule začali demonštrácie. Viacerých to odradilo, no ja som stále dúfal, že sa situácia upokojí. V polovici júna sme definitívne zmenili cieľ trasy na Solún. Bolo potrebné upraviť trasu. Prvých 5 etáp ostalo nezmenených, ostatné sme vytvorili nanovo. Keď už bolo konečne všetko pripravené mohli sme vyraziť. A tak sme sa v pondelok 8. júla, šiesti Prešovčania vybrali za novými zážitkami do Solúna. Čakalo nás približne 1600 km za 9 dní. Vedel som, že to bude viac, lebo google sa niekedy mýli a my poblúdime. Aj sa tak stalo, ale o tom neskôr.


Ráno budík na 5:20, aby sa neopakoval minuloročný neskorý odchod z Prešova. Dohodol som sa s Fekem, že na miesto stretnutia pôjdeme spolu o 5:45. Keď som mu volal, už aj ja som meškal, povedal mi, že má problém s upnutím nosiča na tašku. Problém sme vyriešili výmenou skrutky, po ktorú som sa musel vracať domov. Konečne sme vyrazili, bolo už asi 7:45. Znova dosť neskoro, no možno to bola aj výhoda, lebo už dosť silne fúkalo a našťastie pre nás, do chrbta. Takže od začiatku sme išli tempo okolo štyridsiatky. Keď sme opúšťali Prešov, rozmýšľal som, čo všetko nás čaká, s čím sa budeme musieť vysporiadať. Do kopcov sme si zvykali na pridanú záťaž v podobe batožiny, ktorú sme si niesli. Ten prvý bol za Sadmi nad Torysou, ďalší pred Slancom. Zatiaľ pohoda. Sto kilometrov sme spravili prakticky bez prestávky. Obed sme mali v Slovenskom Novom Meste. Názov paradoxný, keďže sa tu už hovorilo väčšinou po maďarsky. Dali sme si rezne, ktoré sme si viezli ešte z domu. K tomu chlieb a paradajka. Doplnili sme vodu a pokračovali. Tesne pred hranicami s Maďarskom dostal Fenix(Maťo V.) defekt na prednom kolese. Nezačali sme najlepšie. Za hranicami sme sa stočili na východ a chytili sme nepríjemný bočný vietor. Potom znova na juh po dosť rozbitej ceste do obce Cigánd. Po príchode do nej som asi prišiel na to, podľa čoho bola pomenovaná. Stále sme udržiavali vysoké tempo aj napriek bočnému vetru. V jednej dedine sme si chceli kúpiť Coca Colu, mal som ešte 1000 forintov z minulého roka. Predavačka ich nezobrala lebo je vraj niečo s ochranným pásikom. Feke dal svoju tisícku, tá bola v poriadku. Vo Vásárosnamény bolo trochu zlé značenie, tak sme sa museli úsek vracať. Hneď v nasledujúcej dedine sa mi niečo znova nezdalo, tak sme zastavili. Pýtali sme sa miestnych na smer. Povedali nám, že cesta neďaleko končí a je tam kompa cez rieku. Cenu odhadovali na 1000 forintov za osobu a ďalších 1000 za bicykel. Toľko sme nemali. Aj napriek tomu sme sa išli pozrieť. Na kompe pýtali 600 forintov (asi 2 eurá) za všetkých. Paráda. V obci Fehérygyarmat sme mali pokračovať po vedľajších cestách smerom na hranicu, ale značenie viedlo po hlavných cestách. Pristavilo sa pri nás rumunské auto, aby nám pomohlo. Zhodou okolností išli s nami kompou cez rieku. Ani oni nám nevedeli pomôcť. Potom prišiel pán na motorke, opýtal sa čosi po maďarsky. Povedali sme mu, kam chceme ísť. Zareagoval pohotovo: „Follow me!“ Previedol nás cez križovatku a ukázal, aby sme pokračovali rovno. Pred hranicou sme minuli posledné forinty na melón, predavačka nám čosi odpustila, lebo sme nemali dosť. Po asi 230 km sme konečne prekročili rumunské hranice. Zvláštny pocit prejsť v jeden deň z Prešova do Rumunska na bicykli. Do Satu Mare, kde sme mali ubytovanie, chýbal ešte kúsok. Trochu sme sa ešte pomotali, kým sme našli ubytovanie. Dorazili sme o 19:00, ale v Rumunsku je už časový posun jednej hodiny oproti Slovensku. Čiže miestneho času už bolo 20:00. Spravili sme nákup, uvarili večeru, najedli sa a išli spať.

Dĺžka trasy: 249 km
Čas jazdy: 8:11:28
Priemerná rýchlosť: 30,4 km/h


Režim sme museli prispôsobiť miestnemu času, takže budík riadne o 6:00. Do kuchyne nás nechceli pustiť, lebo vedúca vraj nemá rada, keď tam niekto ráno chodí. Recepčná sa ponúkla, že nám párky, ktoré sme si kúpili, uvarí. Vyrazili sme okolo 7,30. Opýtal som sa pána na Cluj-Napoca, kde sme mali ubytovanie. Poslal nás na opačnú stranu, ale ešte v meste sme si uvedomili, že ideme zle. Prvé kilometre ubiehali celkom rýchlo, až kým nezačalo fúkať. Žiaľ, dnes z juhu. Keď som prišiel po asi štyridsiatich kilometroch na špicu, to už fúkalo dosť výrazne. Mali sme stanovený systém, že každý vpredu potiahne 10km a potom ide dozadu „odpočívať“. Osvedčilo sa to už aj minulý rok, tak sme sa k tomu vrátili. Aj pre psychiku je to dobré, keď viem, že si svoje odtiahnem a potom sa vozím „zadarmo“ vzadu. Voda sa míňala dosť rýchlo, keďže nám vietor fúkal do tváre, tak sme hľadali nejakú benzínku. Keď sme ju aj našli, pumpár povedal, že voda nie je pitná. O niečo ďalej predavačka tiež nemala vodu, ale poslala nás k prameňu, ktorý bude pri ceste. Našli sme ho, no voda nič moc. Chutila ako keby som pil vodu, ktorá ostane po prevarení vajec, pri tom nemala žiadne bublinky. V meste Zalau sme zastavili na obed, po asi 90km. Väčšina bola psychicky zničená z vetra, ale povzbudzoval som ich, že prídu kopce a vietor nebude tak podstatný. Aj tak bolo. Ešte v meste sme začali stúpať a kopec mal nakoniec asi 7 km. Veľmi ma to povzbudilo, aj krajina bola záživnejšia ako tie monotónne roviny. Na jeho vrchu nám zatrúbil slovenský kamión. Celkovo sme počas cesty stretli málo slovenských áut, takže každé nás potešilo. V zjazde Juraj stratil vlajku, ale Benji s Fenixom mu ju priniesli. Neskôr ju stratil už definitívne. Na vrchu ďalšieho z kopcov sme si dali pauzu a radler k tomu. Do cieľa nám už veľa nechýbalo, možno 40km. Trochu sa zamračilo a popršalo, ale nič vážne. Krajina tu bola veľmi podobná ako na Slovensku, hory, lesy, lúky. Len cesty boli na moje prekvapenie lepšie ako u nás. Do Kluže sme prišli asi o 16,00. Ešte sme sa išli odfotiť na námestie, kde za nami prišla pani s dcérou či ich odfotíme. Spočiatku som ich nevedel zaradiť či sú to Poľky, Ukrajinky...Neskôr sa priznala, že sú z Veľkého Medera, čiže Slovenky. Do ubytovania sme trafili v pohode, bolo blízko centra mesta. Večer sme si ešte zašli s Fenixom a Fekem do centra, ostatní išli spať.

Dĺžka trasy: 185,29 km
Čas jazdy: 6:36:54
Priemerná rýchlosť: 28 km/h


Budík sme mali v tento deň pre mňa extrémne skoro. Zazvonil o 5:00. Vonku skoro úplná tma a my sme už jedli párky. Vyraziť sa nám podarilo asi o 6:20. Hneď v meste začalo stúpanie. Spočiatku som myslel, že ide o obyčajný kopec, no nakoniec mal asi 7km. Nič príjemné takto z rána. Nasledoval zjazd, potom znova hore. Až do mesta Turda pokračoval takýto profil. Neskôr sa Vicemu(Jozef M.) stala nepríjemnosť, keď mu padala fľaša a v snahe ju zachytiť mu vošli prsty do kolesa. Fľašu chytil aj keď mu z nej odbilo vrch a oškrelo prsty. Obed sme si dali v Alba Lulia pri supermarkete. Všade v Rumunsku bolo strašne veľa túlavých psov a tie nám nedali pokoj ani pri obede. Jeden z nich si sadol tesne vedľa nás a pozoroval ako jeme. V meste Sebes opravovali cestu, tak sme sa zdržali, kým sme obehli všetky autá. Za týmto mestom nasledoval asi najhorší úsek cesty. Úzka cesta a veľké množstvo kamiónov. Bolo to aj dosť nebezpečné, lebo autá tu jazdili veľmi rýchlo a my sme mali malý priestor na uhýnanie sa. Cez niekoľko kopcov sme nakoniec došli do Sibiu. Dali sme si Coca Colu na benzínke a išli ďalej. Za mestom už nebola doprava taká intenzívna, keďže sme odbočili z hlavnej trasy na Bukurešť. Niekoľko kilometrov pred cieľom som dostal defekt. Viacerí si vydýchli, pretože sme išli proti vetru mierne hore kopcom a oddych im preto padol vhod. Defekt sme opravili a pokračovali. V dedine Cartisoara, kde sme mali ubytovanie, sme nakúpili a išli sa ubytovať. Uvarili sme si špagety, zrelaxovali a tešili sa na zajtrajšiu kráľovskú etapu. Večer nás prekvapil dážď, ale boli sme v horách, čiže sa to dalo očakávať.

Dĺžka trasy: 223 km
Čas jazdy: 7:52:04
Priemerná rýchlosť: 28,37 km/h


Túto noc som sa vyspal asi najlepšie. Konečne 8 hodín spánku. Dnešná etapa mala merať iba nejakých 115km, ale išli sme cez 25km kopec s prevýšením vyše 1400m. Naplánovali sme si takúto krátku etapu, aby sme si ju užili. Vyrazili sme asi o 9:00 a hneď sme začali stúpať. Štartovali sme v nadmorskej výške okolo 600 m n.m. Slnko svietilo a nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa niečo malo zmeniť. Ale hory sú zradné, ako sme sa neskôr presvedčili. Cestou na vrchol sme obehli jediného cyklistu. Táto cesta- Transfagarasan, bolo označená Top Gear-om za najkrajšiu cestu sveta, aj preto sme ňou chceli ísť. Smerom hore sme sa zastavili na niekoľkých miestach, aby sme sa odfotili. Samotné stúpanie bolo rovnomerné a plynulé, takže ma ani veľmi neunavilo. Na vrchole (2042 m n.m.) to žilo, bolo tu veľa ľudí, trh s všelijakými domácimi produktmi. Aj sme si kúpili jednu klobásu a údený ovčí syr. Pred zjazdom sme sa obliekli, návleky na nohy a bundy na vrch. Klesanie začalo tunelom, ktorý bol spočiatku osvetlený, no potom úplná tma. Dúfal som, že nechytím žiadnu dieru, ale žiadne tam našťastie neboli. Potom začal zjazd naplno, ale cesta nič moc. Tam už diery boli a nechcel som si to púšťať na doraz. Kvalita asfaltu sa s Alpami nedá porovnať. Nižšie boli mokré úseky a začal som sa obávať dažďa. Zrazu sme vbehli do búrky a navyše Benji dostal defekt. Stáli sme pod stromami a čakali, kým ho opraví. To už sme boli pri veľkom jazere vo výške okolo 1000 m n.m. Cesta tu išla viac-menej po vrstevnici, ale bolo to hore-dole. Benjimu znovu sfukovalo koleso. Dofúkal a išli sme ďalej. Dážď bol poriadne hustý a teplota okolo 13 stupňov. Aby toho nebolo málo dostal som defekt aj ja, potom čo som vletel do diery, ktorá vyzerala ako mláka. Benji kvôli dažďu neskontroloval plášť a mal tam zapichnutý malý drôt. Preto ten ďalší defekt. Zastavili sme pri stánku s občerstvením a pán nás volal dnu, aby sme to neopravovali na daždi. Celý som sa triasol od zimy a tešil sa do cieľa. Majiteľ tam mal zaparkovanú dodávku a chlapcom napadlo, aby nás odviezol. Ja by som si to vyčítal, ak by sa tak stalo, pretože by som neprešiel kompletnú trasu. Dali sme si u neho aspoň kávu, ktorá nás trocha zahriala. Pustili sme sa ďalej do dažďa. Po niekoľkých kilometroch prestalo pršať a vyšlo slnko. Na hrádzi už bolo úplne sucho. Defekty boli priamo v najsilnejšej búrke, čo už. Po opustení jazera nasledoval posledný zjazd a definitívny odchod z Karpát. Tu dole už nepršalo vôbec a aspoň trochu sme obschli. Do cieľa v Curtea de Arges sme došli okolo 17:00. Bývali sme v hoteli a nemali prístup ku kuchyni, tak sme si vyšli na pizzu. Tam som sa dozvedel, že ubytovanie v Solúne mi zrušila majiteľka apartmánu. Jediný, kto o tom nevedel bol Vice. Tu pre mňa začínali nervy a zodpovednosť, aby sme niečo našli.

Dĺžka trasy: 114,71 km
Čas jazdy: 5:25:45
Priemerná rýchlosť: 21,12 km/h


Dnes sme mali na pláne dôjsť do Bukurešti. Vstali sme o 6:00, najedli sa a vyrazili okolo 8:00. Opäť krátka etapa, iba okolo 150km. Vietor sme po niekoľkých dňoch mali znova v chrbte. Prvých 30 km sme prešli asi za 50 minút. Keď sme prechádzali mestom, išiel som posledný a spoza stánku na mňa vybehol pes, ktorý mi skoro skončil pod kolesami. Trochu sme poblúdili po Pitesti, kým sme našli správnu cestu na Bukurešť. Po asi 60km sme chceli zastaviť na záchod, ale nebolo kde, lebo dedina mala asi 10km a všade boli domy. Nakoniec sme zastavili ešte v dedine pri potoku a pán z domu sa nás hneď pýtal či nepotrebujeme vodu. Bol milý, aj keď nám vodu nebolo treba. Pýtal sa odkiaľ sme a kam ideme. Pri pohľade na slovenskú vlajku sa opýtal či sme zo Španielska. Nakoniec nám zaprial veľa šťastia. Po ceste bolo všade plno predavačov melónov a chceli sme pri nejakom zastaviť. Akoby naschvál najbližších 40km nič nebolo. To už sme boli aj hladný. Mesto Titu sme obchádzali obchvatom, ale rozhodol som sa to za mestom stočiť späť do mesta. Ukázalo sa to ako správny krok, pretože zhruba po kilometri sme natrafili na Lidl. Dali sme si obed, trochu oddýchli. Za mestom sa už vo veľkom vyorávali zemiaky a všade bolo plno konských vozov a traktorov. Aj cesta bola o čosi rozbitejšia. Posledných asi 30km pred Bukurešťou bola široká a kvalitná štvorprúdovka, po ktorej sme si to rezali štyridsiatkou. Fekemu vypadol náhradný plášť a zastali sme priamo pri predavačovi melónov. Hoci by sme došli aj bez melóna, tak aspoň z princípu sme si jeden kúpili. V Bukurešti sme našli adresu ubytovania a išli sa ešte pozrieť k Caucescovmu palácu. Spravili sme fotku a išli sa ubytovať. Majiteľ apartmánu nás viedol asi 300m po ulici až sme k nemu došli. Vošli sme do budovy a bolo treba ísť výťahom, do ktorého vošiel len jeden aj s bicyklom. Povedali sme, že môžeme ísť pešo. „Ktoré je to poschodie?“ Odpovedal: „Ôsme.“ Tak sme sa pousmiali a počkali si na výťah. Apartmán bol priamo v centre mesta a bol z neho úžasný výhľad na Bukurešť. V obchode sme nakúpili veci na večeru. Trochu sme si dopriali a uvarili sme si kuracinu s kukuricou na smotane s ryžou. Pozreli sme si ešte dojazd etapy na Tour de France a relaxovali. Večer sme sa prešli mestom a potom som na internete ešte hľadal ubytovanie v Solúne.

Dĺžka trasy: 161,72 km
Čas jazdy: 5:11:11
Priemerná rýchlosť: 31,18 km/h


Ráno vstať, najesť sa, pobaliť a vyraziť. Každodenný rituál. Dnes sa nám to podarilo okolo 7:40. Ešte sme ani poriadne nevyšli z Bukurešti, keď som začul slovenčinu. „Poďme Slovensko, do toho!“ Boli to Slováci s košickou ŠPZ-kou. Kývali nám a povzbudzovali. Za nimi išla ešte jedna sabinovská dodávka. Poteší. Po zhruba dvadsiatich kilometroch začalo fúkať, dnes pre zmenu protivietor. Za Bukurešťou bola asi 15 km rovina a vkuse proti vetru. Odtiahol som si svojich 10km a nechal ďalej sa vytrápiť Fenixa. Po asi 70km sme došli do hraničného mesta Giurgiu. Išli sme minúť posledné Lei. Najedli sme sa a išli na hranicu s Bulharskom. Mysleli sme, že sme na hranici, tak sme vybrali pasy. Nakoniec sa tam vyberal len poplatok za most. Nám len zamávali a poslali nás do Bulharska. Cez Dunaj viedol dlhý most. Na druhej strane sme ukázali pasy a boli sme v Bulharsku. Za hranicou asfalt nič moc. Bol dosť hrubý a nie veľmi pohodlný. Pár kilometrov za hranicami dostal Fenix defekt. Dieru predo mnou obišli natesno, ja som stihol spraviť len myšku a Fenix aj Feke ju chytili naplno. Pichol len Fenix. Bolo to hneď pri benzínke, tak sme rovno doplnili vodu. Feke nesklamal a opäť niečo stratil resp. zabudol. Pri odchode si naplnil fľašu a nechal ju na záchode. Mal som pocit, že sa akosi vlečieme, tak sme do toho trochu dupli aj napriek protivetru. Začalo sa to vlniť hore-dole. Ale išlo sa mi stále dobre. Trochu sme však vyhladli a začali sme sa obzerať po obchode. Problém bol, že od hraníc sme prechádzali len jednou dedinou. Potom sme však dorazili do mesta Byala. Titul „mesto“ by som mu hneď odobral, lebo tam nebolo nič. Peniaze sme si nezmenili, takže v obyčajných potravinách sme nemali ako zaplatiť. Ostala nám benzínka, kde sme zaplatili kartou. Bieda, iba Coca Cola a keksy. Ale stačilo na pokojný dojazd. Viceho počas jazdy pohrýzol nejaký hmyz do nohy, čo mu neskôr spôsobilo problémy. Po príchode do dnešného cieľa vo Velikom Tarnove sme sa chceli poriadne najesť. Našli sme reštauráciu, kde ponúkali pizzu za 1,50 eur. Neskutočná cena, tak sme si povedali, že si kúpime aj po dve. Dali sme si aj polievku. Po dojedení sme si mysleli, že druhú pizzu si dáme zabaliť, ale povedali nám, že to musíme zjesť tu. Tak sme si objednali ešte druhé kolo. Čašníčka na nás zvláštne pozrela, usmiala sa a povedala: „Ok!“ Najedli sme sa tak akurát a za dve pizze a polievku zaplatili asi 4 eura na osobu. Ešte sme sa prešli mestom a šli si oddýchnuť do izieb.

Dĺžka trasy: 185,54 km
Čas jazdy: 6:16:01
Priemerná rýchlosť: 29,61 km/h


Znova kruté ráno ako všetky ostatné. Opäť skoré vstávanie, ktoré mi nie veľmi vyhovuje. Vyrazili sme niečo po 8:00. Hneď za mestom sa išlo hore dole, až hupy ukončilo tiahle stúpanie do asi 700 m n.m. Potom nasledoval rýchly zjazd, pričom sme ešte mali silný vietor do chrbta. Po zhruba 65km sme dorazili do Gurkova. Bola nedeľa a boli sme radi, že tam bolo niečo otvorené. Vykúpili sme všetky vianočky (2) aj mlieka (2) a najedli sa. Za mestom som pôvodne plánoval cestu ináč, ako sme nakoniec išli. Nechal som sa prehovoriť a uznal, že to možno bude lepší nápad. Išli sme na Novú Zagoru a odtiaľ do Starej Zagory. Po pár kilometroch však prišlo prekvapenie. Asfalt sa zmenil na tzv. mačacie hlavy. Dúfal som, že taký povrch nebude pokračovať až do Novej Zagory a že to čím skôr skončí. Meral možno 4 km, našťastie. Cez kopec sme prešli do Novej Zagory, kde sme sa otočili na západ a tým sa pre nás zmenil vietor. Bol fakt silný a tentoraz fúkal zboka. Bolo zložité sa skryť jeden za druhého, ak sme nechceli zabrať celú šírku cesty. Dali sme sa do dvojradu a tak bola aspoň jedna strana krytá. V Starej Zagore sme si dali nedeľný obed. Mysleli sme na naše rodiny, ktoré tiež práve obedovali doma. My sme sedeli pri Bille na parkovisku a obedovali trochu skromnejšie. Ale šalát s čerstvým pečivom tiež nebol zlý. Zákusok tvorili perníky. Do cieľa nám ostávalo ešte asi 60km. Feke ťahal tak oduševnene, až skoro vyšiel na diaľnicu. V Dimitrovgrade sme si kúpili melón. Táto prestávka asi 15km pred cieľom ma viac vyviedla z tempa ako pomohla. Cieľ v Haskove bol za dvoma stúpaniami. Apartmán sme hľadali trochu dlhšie, lebo domáci nevedel po anglicky a GPS ukazovalo niečo iné ako miesto, kde sme mali skutočne bývať. Pred odchodom z Prešova som trochu zapochyboval o hraničnom priechode do Grécka v Zlatograde. Opýtali sme sa domáceho či tam môžeme na bicykloch. On sa opýtal zrejme švagra, ktorý pokrútil hlavou na bok. Hneď som si pomyslel, že budeme meniť trasu, ale na to domáci zahlásil: „No problem.“ Vtedy som si spomenul, že Bulhari kývajú hlavami opačne ako ostatní. Zvláštny zvyk. Večera opäť v meste, najprv gyros, potom pizza. Jedálny lístok nám dali iba v azbuke, ktorú nik z nás poriadne neovláda. Tak sme si vybrali pizzu podľa sympatií. Prekvapenie na nej bolo v podobe kyslej uhorky. Veľmi zvláštna kombinácia, ktorú nechcite chutnať. Do centra sme šli na bicykloch, oblečení v civile. Šliapanie v šľapkách a nie v tretrách ma unavilo asi viac, ako celá dnešná etapa. Benji navyše pri chôdzi zakopol o obrubník a rozbil si malíček. Po večeri sme ešte nakúpili na raňajky. V izbách sme nastavili klímu a šli spať.

Dĺžka trasy: 185,82 km
Čas jazdy: 6:09:59
Priemerná rýchlosť: 30,14 km/h


Dnes nás nemala čakať dlhá etapa a mali sme vstúpiť na územie Grécka. Očakával som 2 dlhšie stúpania, ale veľmi som sa mýlil. Bolo toho viac. Hneď za mestom to bol kopec za kopcom. Najprv hore, potom zase dole, no viac hore. Až kým sme nedošli do Kardzhali, kde viedol dlhý zjazd. V zjazde som si všimol značky, ktoré upozorňovali vodičov na nebezpečenstvo nehody. Na fotke tachometra bol pri každej rýchlosti nad 90 km/h krížik znázorňujúci smrť. My sme našťastie išli len 70. Za mestom sme mali odbočiť na cestu, ktorú som do mapy len dokreslil, pretože v nej nebola. Všetci, okrem mňa, sa jej obávali, lebo som im ju opísal trochu dobrodružne. Išlo o asi 40km. No na prekvapenie všetkých, aj mňa samotného, tu bola veľmi dobrá cesta a bol to pekný úsek. Typický bulharský vidiek, lesy, hory. Na kopci bol prameň, pri ktorom sme zastavili, aby sme doplnili vodu. Netiekol. Boli tam nejakí ľudia, ktorí prišli na aute. Keď videli, že sme si chceli nabrať vodu a nič z toho, tak nám dali jednu fľašu čistej vody. Hneď sme ju vypili a išli ďalej. Feke dostal v zjazde defekt, tak sme znova stáli. Po príchode do hraničného mesta Zlatograd, sme sa chceli najesť. Ako sme márne hľadali nejaký supermarket, kde by sme zaplatili kartou, lebo sme už nemali bulharské levy, všimli si nás matka so synom. Opýtali sa nás, čo potrebujeme a zisťovali, kde sa dá platiť kartou. Nikde sa však nedalo, tak sme šli zmeniť nejaké peniaze do banky. Pred obchodom sme sa rozložili na zem, ale panie, ktoré sedeli na stoličkách pri stole, nám uvoľnili svoje miesta. Prijali sme túto ich ponuku. Jedna z nich pri nás ostala a rozprávala sa s nami. Zrazu si popýtala mlieko, tak jej Feke trochu odlial. Ona zobrala krabičku a preliala si pol litra do svojej fľaše. Dosť sa osmelila a natrela si chlieb lekvárom. Začala mi byť jej prítomnosť nepríjemná. Keď si zapálila cigaretu, hneď sme ju skrotili, tak ju zhasla. Vrchol bol, keď mi zobrala šunku priamo spod noža. Potom sa už našťastie pobrala. Išlo o nejakú bezdomovkyňu, ako nám to z toho celého vyplynulo. Hneď za mestom bol prudký kopec k hranici. Jurajovi v ňom strelil plášť, ktorý hneď vyhodil a použil náhradný. Pri rozbiehaní do kopca si neprehodil a zrobil manéver, ktorý ho poslal rovno k zemi. Nič vážne. Na hranici nakoniec problém nebol, aj keď sa colník pozeral na fotky dlhšie ako iní. Nasledoval krásny technický zjazd, úzke zákruty, jedna za druhou. Zvlnený profil pokračoval aj v Grécku, po rovine sme prakticky nešli. Znova sme išli hore, kopce tu mali výrazné prevýšenia. Vice išiel už od rána s obviazaným lýtkom, ktoré mu napuchlo po spomínanom uštipnutí. V stúpaní do jedného z kopcov nás povzbudzovalo jedno auto trúbením, z ďalšieho auta sa pani pýtala odkiaľ sme. Keď som odpovedal zo Slovenska, ukázala nám všetkým palec hore, aj keď si nemyslím, že vedela, kde to je. Mne sa tu išlo celkovo asi najhoršie zo všetkých dní. Nešiel som si tak v pohode, ako doteraz. Aby som nezaostával, musel som sa oveľa viac snažiť a natrápiť. Ale tempo som udržal. Nakoniec sme dorazili do cieľa v Xanthi. Nastúpali sme asi 2800 výškových metrov, čo bolo celkom dosť. Hotel bol blízko Lidlu, kde sme si spravili nákup. Rozdiel v cenách oproti Rumunsku a Bulharsku bol hneď zjavný, ale jesť treba aj v Grécku. Dnes bol posledný večer, kedy bola šanca vybaviť ubytovanie v Solúne. Intenzívne sme s Fekem hľadali, zapriahol som aj brata na Slovensku. Nakoniec sme asi o 23,00 zabookovali hotel v centre Solúna. Išlo o kompromis medzi cenou a polohou, ale aspoň sme mali niečo isté. Konečne som mohol ísť spokojne spať.

Dĺžka trasy: 173,2 km
Čas jazdy: 7:00:18
Priemerná rýchlosť: 25,7 km/h

Na posledný deň nám ostala jedna z dlhších etáp. Asi 220km, čomu sme prispôsobili aj vstávanie. Vstanem o 5:00, vonku ešte tma. Najedli sme sa a pri východe slnka už sedeli na bicykloch. Z rána sa mi nešlo najlepšie po náročnom predchádzajúcom dni a krátkom spánku, ale postupne sa to zlepšilo. Pred nami boli mraky, ktoré vyzerali ako búrkové. Preventívne sme natiahli nepremokavé poťahy na tašky. Obavy sa naplnili možno po jednom kilometri, keď začalo pršať. Striedal sa dážď a „iba“ mokrá cesta. Pri príchode do Kavaly sme prvýkrát uzreli more. Mesto to bolo historické a veľmi pekné, ale nebol čas sa veľmi obzerať. Všetci boli trochu zaspatí a chceli sme nájsť benzínku, kde by sme si dali kávu. Na najbližšej sme chceli zastaviť. Odbočili sme však na širokú cestu, ktorá mi pripomínala diaľnicu. Výborný asfalt, široká cesta a oproti diaľnici minimum áut. Taká cyklistická diaľnica a všetko popri mori. Dážď sa znova ukázal a pršalo dosť husto, no neriešili sme to. Lepšie ako by malo na nás piecť slnko a byť 40°C. Aj tak bolo relatívne teplo, možno 25°C. Benzínka ani dedina nebola dobrých 50km, až sme nakoniec zastavili pri prvom obchode, čo sme uvideli. Fenix musel vymeniť lanko na prehadzovačke, ktoré sa mu predralo. Bolo asi 10:30 a my sme už mali v nohách 115km. Ubiehalo to celkom rýchlo. Opäť sme trocha poblúdili, keď nás značenie viedlo na diaľnicu. Našli sme správnu cestu a pokračovali. Coca Colu bežne nepijem, ale na tejto našej ceste ma vždy povzbudila a dodala potrebnú energiu. Preto sme si opäť jednu dopriali. Poslednú prestávku sme si dali po 190km. Dovtedy sme sa museli vysporiadať s protivetrom a aj dažďom, ktorý prišiel náhle. Znovu mi premokli tretry, ktoré mi už od rána pomaly obschli. Pred Solúnom sme došli k úseku cesty, kde končila vedľajšia cesta a museli sme ísť na diaľnicu. Bol to úsek hore kopcom. Juraj ukázal našetrené sily, keď si zašprintoval posledné desiatky metrov na vrchol, aby ako prvý uvidel Solún. Pohľad na mesto zhora bol zaujímavý. Diaľnica v meste skončila a my sme hľadali adresu ubytovania. GPS nás trochu povodilo a k cieľu nepriviedlo, ale opýtali sme sa ľudí, ktorí nám poradili. Zhruba o 17,00 sme stáli pred hotelom a tešili sa, že sme v zdraví došli do vytúženého cieľa. Fyzicky som bol na tom v pohode, aj keď ma už posledné asi 4 dni pobolievalo koleno. V Solúne sme pobudli 3 dni a potom po nás prišlo auto zo Slovenska, ktoré nás zobralo domov. Ak to celé zhrniem, som rád, že som znova spoznal nové krajiny prostredníctvom bicykla. Najkrajšie bolo asi Rumunsko. Cesty boli na naše prekvapenie všade kvalitné, až na malé úseky. Celkovo sme prešli 1713 km a dostali 8 defektov. Jediný, kto ho nedostal bol Vice. Už teraz sa teším na nové výzvy a plány. Väčšina ľudí si ide na dovolenku oddýchnuť, keď len nečinne leží pri vode. Pre mňa je však takáto aktívna dovolenka oveľa viac, ako nič nerobenie. Odnášam si plno skvelých zážitkov, na ktoré budem dlho spomínať. Myslím, že asi všetci.

Dĺžka trasy: 234,36 km
Čas jazdy: 7:57:33
Priemerná rýchlosť: 29,78 km/h
report_problem Našiel si v texte chybu?
Mr.Corner 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Je vám zima? Poďte sa zohriať na horúce Lanzarote

Tip na výlet: Je vám zima? Poďte sa zohriať na horúce Lanzarote

Dramatické scenérie, sopečná krajina, horúce slnko a svižný vietor. Cyklodovolenka na Lanzarote je ideálnym útekom do tepla počas chladných zimných mesiacov.
Malorka - jazdenie v každom ročnom období

Malorka - jazdenie v každom ročnom období

Malorka je vraj snom každého zanieteného cyklistu – tak prečo si ho nesplniť?
Tip na výlet: Na návšteve u gréckych bohov

Tip na výlet: Na návšteve u gréckych bohov

Božské stúpania, božské cesty, božské výhľady. Navštívte na cestnom bicykli gréckych bohov v pohorí Olymp.
keyboard_arrow_up