Víkend pri Millstatter See

Pred dvomi rokmi sme v trojici (ja, Maťo a Tomáš) prežili vydarený predĺžený víkend na bajkoch v Korutánsku. Pre veľký úspech sme sa dohodli, že si ešte niečo podobné zopakujeme. Lenže nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Prvý problém bol Tomáš, ktorému nedali dovolenku – tak sme zostali iba dvaja a druhý bol termín. Z rôznych dôvodov sa nám uvoľnilo „okienko“ až v polovici septembra. Vtedy už bežne býva aj babie leto, ale tento rok nie. V Petržalke začali kúriť a my sme vyrazili sme Millstatterské jazero so zimnými doplnkami v batožine. Predpoveď počasia nič-moc, teploty max do 20C, ale hlavne nehlásili prehánky.

Jazda diaľnicou prebehla v pohode, takže okolo poludnia sme už ubytovaní v penzióne v dedinke Seeboden v malebnom prostredí na kraji lesa s výhľadom na jazero a hradbu hôr, medzi ktorými je tento „drahokam Korutánska“ osadený (takto je jazero označované v reklamných brožúrach). Usedené zadky zo skoro 500km jazdy sme si chceli rozhýbať nejakou poznávacou cyklistikou v okolí. Lenže pri vykladaní našich žiletiek som si všimol, že môj zadný plášť má už zenit za sebou a na niektorých miestach bol zodratý na kord. Tak „kráľovskú etapu“, ktorá nás nasledujúci deň čakala, na tomto riskovať nemôžem. A tak sme popoludnie trávili hľadaním cykloobchodu a následnou výmenou plášťa. Všetko dopadlo dobre, ba stihli sme aj kávičku v mestečku Spittal am der Drau a večer sme mohli zaspávať s pocitom, že sme dobre pripravení.


NOCKALMSTRASSE

Piatok ráno – deň D. Teplomer ukazuje 9C a my vyrážame na východ vlnkami podobnými ako na trase Hlohovec – Radošiná. Proste také krátke, ale prudké stojky. Na kompjútri sa mi mihlo aj 16% a kým sme zbehli do Dellachu mali sme už nastúpaných asi 200 výškových metrov. Celkom slušná zahrievačka. Pri Dőbriachu sa točíme na severovýchod proti toku riečky Riegerbach, v tomto úseku je našťastie široká cesta, takže nám nevadí hustejšia premávka áut. V Radentheine odbočujeme vľavo a čaká nás menšie prekvapenie. Už na kraji mesta sa cesta riadne zdvihla a v južnom svahu nejakého Knedlíku (Nocku – väčšina kopcov v tomto Národnom parku Nockberge má v názve „nock“) nám stúpanie neklesne pod 5%, skôr štandardne sa drží na osmičke. Nám to nevadí, veď sme len na začiatku a tak bez problémov po asi 5 km stúpaní dorážame do kúpeľného mestečka Bad Kleinkirchheim, z ktorého žiari pohodová kľudná atmosféra. Robíme krátku prestávku na vydýchanie a dávame nejakú tú „traťovku“. Mestečko sa nachádza vo výške 1095 m v akomsi sedle medzi hôľnatými Nockmi, ktoré sú poprešívané lanovkami a vlekmi. Tak v zime tu musí byť lyžiarsky raj. Miernym zjazdom k rázcestiu si presušíme prepotené dresy a už sme v dedinke Ebene Reichenau.


Odtiaľto to už pôjde len a len nahor. Najprv mierne k rázcestiu, kde cesta pokračuje rovno na sever k sedlu Turracher Hőhe (1641 m) a ktorá začína neprehliadnuteľnou značkou – pozor 23% stúpanie.

My sa však dávame vľavo a fotíme sa pri tabuli s informáciami o Nockalmstrasse. Hneď úvod nás nenecháva na pochybách, že dnes to nebude zadarmo. Sklon 9-11% sa drží prvé 3 km, od mýtnice sa nachvíľu zmierni, aby nás opäť preveril 13% a viac. Jasnačka, že točíme už na najľahšie prevody, lebo stúpanie nemá konca. Našťastie po 6 km od rázcestia sa krajina otvorí, les zredne a nám sa otvárajú prvé panoramata, takže je aj zámienka, aby sme aspoň na chvíľu zastali a čo-to pofotili. To už máme za sebou prvé z očíslovaných serpentín – vláseniek, ktorých je na celej (spoplatnenej) ceste spolu 52. Tu sú označované v miestnom dialekte „reidn“ (v iných lokalitách Rakúska „kehre“) a okrem poradového čísla udávajú nadmorskú výšku a komu sú venované. Vďaka týmto číslam vieme, koľko toho máme ešte pred sebou na vrchol. Čas mierne pokročil, slnko nás hreje do chrbta a my sme už dávno vyzliekli zimné doplnky. Teplomer ukazuje príjemných 190C a na pravé poludnie dosahujeme prvý vrchol – sedlo Schiestlscharte 2024 m (presne ako náš Chopok), kde stojí chata Glockenhűtte, obsadená inváziou turistov (dôchodcov, ktorých sme vyviezli autobusy) a motorkárov.


Napodiv sa nám v plnej reštaurácii ušli dve miesta a prekvapivo aj rýchla obsluha. Vnútri je príjemne teplúčko, tak sa sušíme a dopĺňame chýbajúce džauly či kalórie. Po klasickej fotodokumentácii a zakúpení drobných suvenírov si obliekame bundy-neprefuky a ideme si vychutnať čerešničku na torte cyklistiky, ktorou je zjazd. Tak toto si na Slovensku nemožno užiť hocikde, 6 km dolu kopcom po kvalitnom asfalte, v nádhernej scenérii – pohorie mi pripomína Nízke Tatry či Veľkú Fatru – a množstve zákrut. Po stratených 500 výškových metrov sa pri rázcestí Sacklhűtte opäť opierame do pedálov, aby sme si ich znova vydreli späť v záverečnom stúpaní na najvyšší bod dnešnej etapy, ktorým je kóta Eisentalhőhe 2042m. Odtiaľto je nádherný výhľad do širokého okolia, na západe svietia svojou belobou štíty Vysokých Taur, na juhu vidno Julské Alpy a východ patrí už prejdenému pohoriu Nockberge. Táto časť je viac otvorená, takže tu dosť pofukuje, preto využívame vykúrenú miestnosť v miestnej chate a doprajeme si na zahriatie horúci čaj a sladkú vrcholovku. Máme za sebou vyše 60 km v nohách, ale vnútri v duši slastný pocit, že ten výkon a námaha stáli za to. Odteraz to už bude iba nadol (ó, ako sme sa vtedy mýlili). No a nasledujúci zjazd nemá taktiež u nás obdobu – vyše 30 km dolu kopcom. Dedinky ako Innerkrems, Kremsbrűcke a Gműnd sme doslova preleteli.


Cestou sme v protismere stretli kolónu áut Porsche, asi tu mali sústredenie alebo propagačnú jazdu. Nečudo, v Gműnde má táto značka svoje múzeum. Na našej trase sme bohužiaľ žiadnu skratku k penziónu nenašli, tak sme museli zísť do Seebodenu (600 m.n.m) a na záver si ešte vyšľapať od jazera 200 výškových metrov k našej základni. Nohy sme riadne cítili, veď kompjúter udával 108 km a vyše 2400 nastúpaných metrov. Nooo, slušná porcia. Večer pri oddychovaní sme už nad mapou kuli plány na sobotu. Predpoveď počasia bola identická ako dnes, tak by sme to mali využiť.


GOLDECK PANORAMASTRASSE

Sobotné ráno bolo o stupeň teplejšie ako včera, ale hlavne na cestách bola znateľne redšia premávka. Zjazdík do Seebodenu, hlavným ťahom na juh do mestečka Spittal a.d.Drau, odtiaľ pokračujeme po štátnej ceste č.100 na juhovýchod (smer Villach) a po 17 km začína ďalšie predstavenie o sadomasochizme na dvoch kolesách. Odbočujeme z hlavného ťahu, a tak ako včera nás zahrieva 9% stúpanie cez dedinku Ziebl do Zlanu. Tu na rázcestí sa točíme o 270 stupňov vpravo a v stálom stúpaní smerom na západ zahajujeme výstup po ďalšej spoplatnenej (nie pre cyklistov) ceste na kopec Goldeck. Pribúdajúcim časom stúpa vonkajšia teplota, cesta vedie zo začiatku lesom, čiže sme v závetrí a svah je otočený na juh, takže je nám príjemne teplo. Možno až moc, hlavne vďaka stálemu sklonu 6% a častejšie aj viac. Včerajšie kilometre v nohách riadne cítime, preto veľmi skoro točíme najľahšie prevody. Tak ako včera, aj dnes zastavujeme v očíslovaných zákrutách (tu ich je len desať) pre fotodokumentáciu, ale hlavne pre vychutnávanie nádherných výhľadov, ktoré sa nám s pribúdajúcou výškou naskytujú. Na severe je to pohorie Nockberge, východu dominuje kopec Dobratsch (pod ktorý vedie známa Villacher Alpenstrasse), za ním sa ukazujú Karavanky, juh lemujú Julské Alpy a juhozápad Dolomity. Západ patrí skupine Reisseck a Vysokým Taurom.


Opäť sme mali dobrú voľbu – aj táto cesta je scenericky úchvatná. Po 14 km a prekonaní skoro 1400 m výškového rozdielu sme v cieli prvej časti, dnešnej etapy. Dorazili sme na parkovisko, z ktorého vedú lanovky a vleky k vrcholu Goldecku (2142 m). Nachádzame sa vo výške 1900 m a tunajšia chata je zatvorená. Takže tradičné „vrcholové“ foto a krátky odpočinok spojený s vychutnávaním výhľadov. Je tu fakt krásne. Teplomer mi prvýkrát vystúpil nad 200 C, tak aj preto sa odtiaľto veľmi neponáhľame. Zhodneme sa na tom, že obed si dáme cestou dole, v prvej reštike, ktorá nám „padne do oka“. Aj tu, ako vo väčšine Rakúska sú cesty kvalitné a oproti včerajšku pri tomto zjazde je viac rovných úsekov. Preto často atakujem hranicu 70 km/hod. Dolu pri mýtnici sme coby-dup a kúsok za ňou v osade Hochegg naďabíme na sympatický penzión Sonnblick (už samotný názov prezrádza jeho umiestnenie). Neváhame, brzdy pištia a o pár minút už máme nosy vnorené do jedálneho lístka. Telo zalieva teplo z polievky, dresy sa sušia na slniečku a my si krochkáme blaženosťou. Ešte dáme pizzu a pivečko a potom povinnú štvrťhodinku v tráve na slniečku, aby nám žalúdok strávil všetky živiny. Po krátkom zjazde sme opäť na známej križovatke pri štátnej ceste, len teraz točíme na sever. Krátky úsek po rovine pri rieke Dráva do Ferndorfu a potom už tradične zasa do kopca. Opäť žiadny hrbolček, ale výživný 9-12% sklon cez dedinky Sonnwiesen a St.Jakob až na vrchol hrebeňa do výšky 822 m.


Na 5 km sme nastúpali vyše 300 m. Ale zasa to stálo za to. Hore sa nám otvoril výhľad na celé Millstatterské jazero. Keď už horská dráha, tak naozaj. Opäť zjazd, tentokrát cez Glanz do Dőbriachu, v ktorom si prezrieme rekreačné stredisko na brehu jazera. Všade vládne pokoj, cítiť, že je tu po sezóne. Opáčime vodu, pri troche otužilosti by sa v nej dalo aj kúpať. Tak si aspoň omočíme nohy a vychutnávame ticho, ktoré tu vládne. Po polhodinke oddychu pokračujeme pohodlnou jazdou po brehu jazera na západ až do centra Millstattu, kde si dávame kofi-tajm. Poctivé espresso aj s typickou „apfel-strudel“. Všetky parkoviská sú plné a mestečkom sa valia húfy ľudí, sviatočne alebo krojovo vyobliekaných. Po chvíli už vieme príčinu. Večer tu vystupuje folklórna skupina Nockalm, podľa plagátov tirolského zamerania. Títo Rakušáci si na tie tradície potrpia. Holt, aj to je cestovný ruch.
Slnko už klesá k obzoru, dopijeme kávičku a sadáme do sediel. Ešte kúsok a sme v Seebodene, odkiaľ si dávame reprízu včerajšieho záveru, posledných 200 výškových metrov k penziónu. To už ozaj dotočíme z posledných síl. Nepamätám sa, kedy sme naposledy dali dva dni po sebe tak náročné dni. Aj dnes mi kompjúter preskočil hranicu 2000 nastúpaných výškových metrov, hoci „etapa“ mala len 82 km.


Záver víkendu

Nedeľné dopoludnie sme vyplnili krátkym pretočením nôh údolím potoka Weissenbach k východnému brehu jazera Weissensee. Potom už len naloženie bajkov do auta a hurá diaľnicou až do Bratislavy. Bola to pekná bodka za cyklistickým víkendom, na ktorý budeme dlho spomínať.

Resumé

Informačné brožúry udávajú Nockalmstrasse ako 34 km dlhú alpskú vyhliadkovú cestu, medzi obcami Innerkrems na západe a Ebene Reichenau na východe. Vedie naprieč národným parkom Nockberge, v ktorom je hustá sieť značených turistických chodníkov a v južnej časti aj dosť horských chát i lyžiarskych stredísk. Pre motorové vozidlá je cesta spoplatnená a na dvoch sedlách prekonáva nadmorskú výšku nad 2000 m. V sezóne je plná cyklistov aj motorkárov, o autokarových zájazdoch nehovoriac. Okrem tejto sú v Korutánsku ešte štyri podobné spoplatnené cesty:

GROSSGLOCKNER HOCHALPENSTRASSE – najznámejšia „cesta do neba“ medzi Heiligenblutom na juhu a Fusch na severe, ktorá pretína hlavný hrebeň Vysokých Taurov a v najvyššom bode dosahuje výšku 2571 m. Je dlhá 48 km a je na nej 36 serpentín.

VILLACHER ALPENSTRASSE – vedie z Villachu (550m) a po 17 km končí pri parkovisku Rosstratte (1732 m). Odtiaľ vedie turistický chodník na najvyšší bod – vrchol Dobratsch (2167 m), z ktorého je dokonalý 3600 výhľad na všetky svetové strany a na ktorom stojí okrem turistickej chaty aj 165 m vysoký vysielač, podľa ktorého je tento kopec ľahko identifikovateľný.

GOLDECK PANORAMASTRASSE – 14 km prístupová cesta vedie zo Zlanu a má 10 serpentín. Na vrchol Goldecku vedie na severnej strane kopca kabínková lanovka z mesta Spittal a.d.Drau. Ako na Dobratschi aj tomuto kopcu dominuje televízny vysielač.

MALTATAL HOCHALMSTRASE – 14,5 km cesta začína v dedinke Malta (800 m) a vedie údolím tisícich vodopádov (tak to uvádzajú reklamné brožúry) a končí pri hrádzi vodnej nádrže Kőlbrein vo výške 1800 m. Táto hrádza je údajne najvyššia v celom Rakúsku – má 200 m.

Všetky spomínané panoramatické cesty som prešiel (autom alebo na bicykli) a sú vďačným cieľom cyklovrchárov, preto ich vrelo každému odporúčam. Zo Slovenska sú to najbližšie alpské cesty, ktoré sa svojou scenériou a náročnosťou podobajú tým, ktoré prekonávajú cyklisti na Gire či Tour.