Portugalské dobrodružstvo alebo ako sme venčili Dogmy

Ako vyzerali ultra preteky Biking Man Portugal 2022 na cestnom bicykli a aký výlet z toho nakoniec vznikol?

Toto dobrodružstvo so mnou absolvoval môj dobrý parťák Miloš. Do mesta Faro v Portugalsku sme dorazili v predstihu kvôli leteckému spojeniu, takže sme mali dva dni k dobru na aklimatizáciu. Prvý deň sme boli „pretočiť“ stuhnuté nohy po pobreží a spoznať okolie mesta. Druhý deň už bol zaujímavejší. Nabalili sme naše bicykle povinnou výbavou a vecami potrebnými na preteky a vyskúšali sme si prejsť po plánovanej trase prvých 22 km na kopec a posledných 24 km z pretekov.


Zo začiatku po rovine to bola ešte zábava, ale keď sa to začalo dvíhať, hneď nás prešiel úsmev. Z našich ľahkých bicyklov sa stali ťažké stroje. Všetko sedí dobre, kapsy držia, svetlá odolávajú aj kamenným kockám, akurát treba vyriešiť tú hmotnosť. Nastúpali sme 440 výškových metrov a „auu“, trocha to aj bolí...


A preteky sľubujú nastúpať 12 000 a viac metrov! Vrátili sme sa na ubytko, zhodili všetky veci z bicyklov a išli na miestne pláže meniť taktiku balenia. Takže veci, ktoré asi potrebovať nebudeme, musia ostať v kufri. Proste veci, ktoré nemáš, ti nebudú chýbať.

Registrácia a brífing

Na tretí deň je naplánovaná registrácia účastníkov pretekov. Doprajeme si výdatný spánok, neskoré raňajky v miestnom bistre a odchádzame na registráciu. Zázemie máme v parku pri prístave, na štarte pretekov. Po nahlásení našich mien dostávame otázku: „A kde máte bicykle s povinnou výbavou?“ Ups, tak to sme nevedeli, že pri registrácii nám treba aj bicykle. Späť na ubytko, zbaliť všetky potrebné veci a vrátiť sa.

A vietor všade a vždy proti nám!

V prvom stane dostávame čísla a štartovací balíček. V druhom stane sa nachádza technická miestnosť s možnosťou opraviť, prípadne nastaviť bicykel aj za pomoci technika. Našťastie nám všetko funguje, tak sa presúvame ďalej, k usmiatemu staršiemu pánkovi. Najskôr nám odváži bicykle, potom si zapíše značku, výbavu, prevody, počet a značky káps. Pri vážení mi klesá úsmev, zisťujem, že z môjho 6,8 kg bicykla je 11,5 kg vážiaci bicykel bez bidónov s vodou. Prirátal som si ešte 1,5 kg vody a nebolo mi do smiechu - túto hmotnosť budem nosiť viac ako 1 000 km.


Pánko je dosť zhovorčivý a keď sa dozvedá, že sme na prvých pretekoch z ich série, tak nám dáva cenné rady. Pri pohľade na naše kazety ostáva trocha zarazený. Vraj musíme byť silní, keď ideme s týmito prevodmi. Ja som mal kazetu 11-30 a Miloš 11-29. Pochopili sme, že kopce na trase asi nebudú úplná „brnkačka“. Ako bonusovú radu nám prezradil výhody jazdenia v noci - menej fúka a teplota je príjemnejšia ako cez deň. Poprial nám všetko dobré a že sa vidíme na prvom checkpointe. Na záver nás ešte poslal na kontrolu povinnej výbavy.

V povinnej výbave bolo:

• GPS traker, ktorý dával organizátor
• 4 AAA batérie (náhradné batérie pre traker)
• GPS navigácia
• prilba
• predné a 2x zadné svetlo
• pumpa, náhradná duša a sada na lepenie defektov
• fľaše na vodu s minimálnou kapacitou 1,5 l
• reflexné prvky na nočnú jazdu
• núdzová hliníková prikrývka
• bunda do dažďa
• slnečné okuliare
• mobilný telefón a powerbanka
• občiansky preukaz

Tu sme dobre pripravení, ešte pár fotiek do archívu a registráciu máme vybavenú. Večer ešte doplniť kalórie v podobe portugalského „športového“ vínka Vinho Verde. Deň pred štartom sme si dopriali kvalitný spánok, neskoré raňajky a išli sme na brífing. Konal sa v konferenčnej miestnosti hotela, kde mali organizátori svoje zázemie. Najskôr zazneli pokyny vo francúzskom jazyku. Pár vecí sme pochopili, ale očakávali sme angličtinu...


Organizačný tím bol dobre pripravený v každom smere. Vysvetlili nám používanie GPS zariadenia, počasie a smer vetra, pravidlá, dobré rady a predstavili nám organizátorov. Malé pohostenie s gaštanovým pivom z Korziky po brífingu padlo vhod. Pokojný nedeľný večer sa menil na slabú nervozitu zo štartu. Nebola to ani tak nervozita, ako rešpekt z tak dlhých pretekov. A kopec otáznikov ohľadom výbavy. Čo nám chýba a ktoré gramy bude zbytočné ťahať po kopcoch? A tak sme viac vecí vyhodili, ako doložili.

1. deň

Pred štartom využívame možnosť uschovať si kufre s vecami v spoločnej úschovni v hoteli. Presúvame sa na štart, kde sa to už pekne plní. Štartujeme ráno o 5:00 hod. v skupinách po 12 pretekárov zhruba každé 2 minúty. Kontrolujeme GPS a môžeme štartovať. Ešte za tmy sa predierame úzkymi starými uličkami. Čo najrýchlejšie opúšťame prístavné mesto a hor sa do hôr bojovať s vetrom. Cieľom prvého dňa je prvý checkpoint, takže 340 km a 5 900 m prevýšenie. Zatiaľ čo v prímorskej oblasti bola hustá premávka, v horách nestretávame auto aj celé hodiny.


Krásny vidiek s ešte krajšími výhľadmi. Historické dediny v bielej farbe, množstvo hradov a pamiatok. Lesy striedajú olivové sady a polia. A vietor všade a vždy proti nám! Napriek tomu, že premávka je slabá, tak po cca 150 km sme svedkami nehody pretekára s autom. Bola tam už sanitka, usporiadatelia a marshali. Po uistení sa, že kolega je v poriadku, pokračujeme v ceste. Tesne pred nehodou prišiel prvý silný dážď. Aj to sa asi podpísalo pod nehodu. Pršalo síce krátko, ale my sme zmokli úplne do nitky. Aj sme sa chceli skryť pred dažďom, ale v blízkosti nebola žiadna dedina ani prístrešok. Samé pastviny. A tak sme pokračovali ďalej.

Často míňame jedného Angličana, ktorý zastavuje iba pri krčmách s reklamou na zmrzlinu.

Vychádza slnko a v kombinácii s „príjemným“ vetrom sa rýchlo sušíme. Po nejakom čase nás opäť straší ťažké mračno v diaľke. Ale našťastie máme možnosť odbočiť trocha mimo trasy a prečkať ďalší lejak v pohodlí miestnej krčmy v dedinke Brinches. Dlhšia pauza s občerstvením padla vhod a po dopadoch posledných kvapiek sadáme na bicykle a vraciame sa späť na trasu po voňavej levanduľovej ceste.

Počas oddychu sme pozorovali miestnych, ako z vlečky traktora rozhadzujú levanduľu po cestách - práve sa tam konali levanduľové slávnosti. Bolo nám jasné, že náš denný plán sa už nepodarí. V stúpaní k hradu Monsaraz, už po západe slnka, dobiehame pretekára... a dostávame otázku: „Nechcete ísť na večeru?“ Počas celého dňa sme jedli samé „blbosti“, tak dlho nerozmýšľame a súhlasíme.


Jediná nevýhoda tejto krásnej ponuky bola odbočiť z trasy a vyštverať sa k reštaurácii po strmom kopci až do hradnej dediny. Tam stretávame ďalšieho pretekára. Ten už bol vyumývaný a vyobliekaný. Obaja boli Portugalci, jeden dokonca z okolia. Dozvedáme sa, že už má aj ubytovanie v blízkom penzióne. Dlho neotáľame a izbu v penzióne máme už aj my. Na večeru si dávame ich typické jedlo – pečenú sušenú tresku s opekanými zemiakmi.


Príjemne ukončujeme prvý večer s bilanciou 298 km (286 km z trasy) a 5 000 výškových metrov. Izba je malá, ale útulná. Rýchla sprcha, nastaviť budík na 5:00 a šup do postele. Veľká únava spôsobila slabší spánok, a tak som počúval nielen Milošove „hlasnejšie“ driemoty, ale aj dažďové kvapky dopadajúce na okenný parapet.

2. deň

Zobúdzame sa ešte pred zvonením budíka. Stále prší, tak s radosťou presúvam budík o hodinku. Vstávame do hmlistého a mokrého rána. Domáca nám nechala raňajky v jedálni, urobíme si kávičku a začíname sa pripravovať na pokračovanie dobrodružstva.


Opúšťame hradnú dedinu a za hradbami sa nám naskytá krásny výhľad na okolie. Zopár záberov na bicykli a už sú pri nás marshali pretekov. Zaujíma ich, ako sa máme, či sme v poriadku, ako sme sa vyspali a či sme schopní pokračovať. Do prvého checkpointu nám chýba približne 50 km. Prvé km sú ešte v hmle a po mokrej ceste. Po východe slnka sa cesty vysušili a počasie sa umúdrilo, až na ten vietor. Ale my ho už ani nevnímame.


Checkpoint sa nachádza v tesnej blízkosti historickej pamiatky Paço Ducal de Vila Viçosa v meste Vila Viçosa. Po vybavení formalít ideme do centra na občerstvenie. Popri ceste do mesta Evora míňame veľa lomov na ťažbu mramoru. Druhý deň je na cestách celkom nuda. Často míňame jedného Angličana, ktorý zastavuje iba pri krčmách s reklamou na zmrzlinu. Tešíme sa, že sa dostaneme k moru a vzduch bude príjemnejší.


More už síce cítime, ale delia nás od neho veľké pieskové duny. Druhý večer končíme už okolo 21:00 hod., keďže sme sa dostali do mesta Cercal, kde sú voľné izby v hoteli. Stretávame tam asi 10 pretekárov a kým popíjame pivko v bare pri recepcii, prichádzajú ďalší. Druhý deň sa nám podarilo dať 270 km a prevýšenie 3 100 m.

3. deň

V hoteli sa pre veľký záujem podávajú raňajky už od 4:00 hod. ráno. Sme najedení, ešte nahodiť všetky veci na bike a začíname šliapať za tmy. Teplota je príjemná a užívame si aj trocha bezvetria. Sme si vedomí, že keď začne fungovať termika, budeme bojovať s vetrom.


Do druhého checkpointu nám chýba niečo vyše 100 km. Nachádza sa v meste Sagres v cípe, ktorý je obklopený oceánom. Asi po troch hodinách zastavujeme v nejakom meste v miestnom podniku na kávičku a niečo na posilnenie. Ešte sme si nestihli ani objednať a už sú pri nás marshali. Hneď nás začínajú spovedať, ako a kde sme spali, či vládzeme pokračovať v ceste, čo zaujímavé sme zažili atď. Bolo to príjemné. Celé dopoludnie máme krásne výhľady na okolitú prírodu, nádherné útesy, ale aj na obrovské plantáže s fóliovníkmi. Štrkový úsek v dĺžke asi 5 km nás navádza do mesta Sagres.


Na cestnom bicykli je to celkom sranda. Cestou stretávame veľa surfistov. Sagres je veľmi veterné mesto a surfové školy sú na každom rohu. Na druhom checkpointe sa dlho nezdržiavame, po dvoch dňoch jedenia toastov sa tešíme na varený obed. Je zaujímavé, že reštaurácií sme veľa po ceste nevideli, ale toasty (syrový, šunkový a tuniakový) vám urobia v každej krčme. A všade chutia inak. Pokračujeme ďalej a obzeráme sa, kam si sadneme na obed.

Druhýkrát za deň teplá strava, to už je aký prepych!

Prvá „reštika“ a my už sedíme na terase. Polievka a cestoviny po dvojdňovej suchej strave chutia fantasticky. Pri vedľajšom stole sedí dvojica našich súperov z Belgicka. Chalan má biely dres a v zadnom vrecku sa mu roztopila čokoláda. Tú čokoládu mal všade. Mal ešte jeden dres, ale ten si nechával na posledný deň. Do cieľa treba prísť čistý. Popri rýchlom jedení obeda sa dozvedáme, že dnes bude problém s ubytovaním. Asi na 80 km úseku nie je žiadne ubytko.


Usúdili sme, že tento úsek prejdeme ešte za svetla, ale potrebovali sme rýchlo nájsť cyklo predajňu, kde by sa dali kúpiť kufre na tretry. Milošovi sa začala vypínať už aj za jazdy. Prechádzame ich niekoľko, ale všade majú siestu. Pokračujeme ďalej. Výjazd z mesta sa javí ako najhorších 5 km, aké som kedy išiel. Brutálny protivietor, v mojej hlave kríza, aká ešte nebola, v žalúdku ťažko z rýchlo zjedeného obeda, slnko praží ako šialené a zároveň studený oceánsky vietor spôsobuje zimomriavky na celom tele. Únava a myšlienka na 360 km do cieľa ma vypla... Nachádzame si tieň za múrom miestneho cintorína, v závetrí. Ak sa vydávate na dlhý výjazd vo dvojici, je dobré mať parťáka, ktorý vás podrží v takýchto chvíľach. Zvalil som sa na betónový chodník a bolo mi všetko jedno.


Kým som hľadal aspoň jeden dôvod, prečo pokračovať, Miloš si dokázal vyriešiť problém s kuframi a ešte si podriemať vedľa mňa. Ani neviem, ako dlho sme tam boli. Určite cez hodinu. Padlo rozhodnutie pokračovať. Prechádzame pár km po dosť frekventovanej ceste a ja potrebujem ďalšiu pauzu a kolový nápoj na upratanie v žalúdku. Vôľa dokončiť tieto preteky je ale silná.

Neplánované pauzy nám však narobili zmätok v našich plánoch. Dostali sme sa presne na úsek, kde je problém s ubytovaním. Je to dlhý úsek iba s jednou dedinou a potom opäť dlho nič. Ale lesy tam sú krásne. Eukalyptové aj ihličnaté. Do dediny Marmelete prichádzame okolo pol desiatej večer a v miestnej krčme zisťujeme možnosti ubytovania.

Dozvedáme sa, že vraj je tam jedna turistická ubytovňa, ale treba sa tam dopredu objednať a dohodnúť sa na príchode. Domácich sme uprosili, aby skúsili zavolať pani, ktorá to má na starosti. Po treťom kritickom dni sme boli maximálne vyčerpaní. Pani bola ochotná a prišla nás ubytovať.

Krčmárka nám ešte ponúkla, aby sme sa vrátili, keď sa ubytujeme, že nám pripraví teplú večeru. Druhýkrát za deň teplá strava, to už je aký prepych! Nepohrdli sme a po nazretí do izby pre 16 osôb sme sa vrátili na večeru. Tento deň sme prešli 240 km s prevýšením cca 2 000 m.

4. deň

Ráno v horách je svieže, s oparom zo silnej rosy. Výpočty sú jasné. Do cieľa necelých 200 km s prevýšením niečo cez 1 000 m. Musíme prekonať kopec a potom dlhý zjazd. Prvých 35 km v tento deň ubieha veľmi rýchlo. Nálada je opäť veselšia, 150 km znie lepšie.


Zastavujeme sa v dedine na raňajky a kávu. Obsluhuje nás babička, ktorá už ťažko chodí. V ponuke má už len balené sladkosti a nápoje. Kupujeme si aspoň niečo, nech nepokračujeme hladní. Keď vychádzame z obchodu, oproti ide Angličan s poznámkou, že potrebuje teplé raňajky. Hneď za ním k nám prichádzajú marshali a opäť sa o nás zaujímajú. Aj na nich už je vidieť veľkú únavu.

... pri pohľade ostatných pretekárov na naše chlpaté nohy nám bolo jasné, že sme zvíťazili v kategórii „sexi nohy“.

V tom vychádza Angličan z obchodu s nanukom v ruke a iba utrúsil, že nič teplé nemajú. Má rozbité koleno a veľkú chrastu na ruke od pádu. Priznáva, že to bolo z únavy a nepozornosti. Ďalšou zástavkou je malebné mestečko Sao Martinho das Amoreiras. Mestečko uprostred ničoho v „hippies“ štýle. Reštaurácia NIRVANA je bohužiaľ zatvorená, tak sa usádzame v krčme oproti. Káva a sendvič to istí a pozorujeme ľudí, ktorí vyzerajú úplne inak, ako tí, čo sme stretávali doteraz. Niektorí nám aj so širokým úsmevom zamávali. Takto asi vyzerali 70. roky 20. storočia. A ten pokoj a pohoda je tam úžasná...

Mysleli sme si, že nás čaká už len posledný kopec a dlhý zjazd. Namiesto kopca nás čakalo asi 40 km hrebeňa pohoria, kde sme nastúpali ešte dosť výškových metrov. Ale konečne nám po 3 dňoch krásne fúklo do chrbta! Bola radosť šliapať do pedálov. Zrazu sa pri nás zjavil marshal na motorke a pýta sa, ako sa držíme a či sme schopní pokračovať. V každom kopci nadávam a čakáme, kedy to začne prudko klesať k oceánu. Konečneee! Zastavujeme ešte v bare na doplnenie tekutín a tešíme sa, že onedlho bude koniec. Trasa do cieľa vedie cez staré mesto po úzkych uličkách a mne v tej najhoršej chvíli volá kamarát, ktorý ma sleduje cez GPS tracker.

Minuli sme odbočku, GPS začalo prepočítavať a my sme sa tam zamotali. Po chvíli sme sa dostali na trasu a pred nami bolo už len pár stoviek metrov. Po dojazde do cieľa vyšla aj slzička a nastala eufória šťastia. Urobili sme si pár fotiek a obzerali sme sa po jedle. A hlavne po tekutinách.


Biking Man Portugal v našich číslach:

• vzdialenosť 1 017,7 km
• celkové stúpanie 12 949 m
• čas jazdy 45 hod. 13 min. 47 sek.
• celkový čas 85 hod. 35 min. 53 sek., limit 120 hod. sa nám podaril splniť
• celkovo sme skončili na 48. mieste, medzi dvojicami na 8. mieste
• štartovalo 91 účastníkov, dokončilo 75

Afterparty bola plánovaná po časovom limite pretekov, takže sme mali pred sebou dva voľné dni na oddych.

Prvú noc po pretekoch sme spali skoro 13 hodín. Zobudili sme sa okolo obeda a išli sme sa vyvaliť na pláž. Na bicykle sme sa ani nepozreli. A takto vyzeral aj druhý deň až do vyhodnotenia. To sa konalo na streche hotela pri bazéne. Začalo kultúrnym vystúpením a v podaní miestnych umelcov sme počúvali tradičné portugalské fado. Potom prišiel na rad príhovor a vyhodnotenie. Ak by niekto čakal na ocenenie najlepších, nedočkal by sa.


Ocenenie získal najväčší smoliar – chlapík, ktorého zrazilo auto. Okrem narazených rebier a zlomenej ruky si odniesol domov aj kompletne opravený bicykel. Cenu za „naj crazy jazdu“ získala dvojica z Belgicka, ktorá všade pila pivo a do cieľa prišla, samozrejme, s pivom v ruke tesne pred vypršaním limitu. A za najodvážnejšieho jazdca bol vyhlásený chalan, ktorý to celé dokázal prejsť na fixie biku (fixke). Neoficiálne sme boli „ocenení“ aj my dvaja s Milošom – pri pohľade ostatných pretekárov na naše chlpaté nohy nám bolo jasné, že sme zvíťazili v kategórii „sexi nohy“.

Po vyhodnotení nasledovala spoločná večera. Pri stole sme sedeli po ôsmich a každý rozprával svoje zážitky. Bolo zábavné počúvať každý jeden príbeh. V jednej chvíli som dostal otázku od pani sediacej oproti: „Koľko zmrzliny si zjedol počas jazdy?“ Odpovedal som: „Jednu.“ Ona sa len zasmiala a s radosťou mi povedala, že si ich dala sedem. Angličan sa iba pousmial a s pokojom hodným svojej národnosti povedal, že aj on sedem, ale každý deň.

Niekto potrebuje zmrzlinu, iní pijú pivko, ale spája nás láska k cyklistike a dobrodružstvu.

Chvíľu trvalo, kým sme zabudli na všetky bolesti a už plánujeme nové výzvy – vidíme sa na ceste naprieč Slovenskom (Race through Slovakia)!